< Otázka týkajúca sa Biblie z evanjelií

Otázka: Kto ako prvý napísal knihu, v ktorej odpovedal na otázky týkajúce sa evanjelií?

Odpoveď: Najstarším autorom, ktorého som našiel, je Eusébius z Cézarey (313–339/340 n. l.), ktorý napísal dve diela. Prvé sa nazýva Otázky a odpovede týkajúce sa evanjelií adresované Štefanovi, ktoré má tiež názov Otázky a odpovede týkajúce sa rodokmeňa nášho Spasiteľa, a druhé je Otázky a odpovede týkajúce sa evanjelií adresované Marinovi. Tieto dve diela sa spolu nazývajú Otázky a odpovede týkajúce sa evanjelií. Okrem toho Eusébius napísal vyvrátenie údajných protirečení, ktoré predložil Hierokles, novoplatónsky filozof a rímsky guvernér Bithýnie a neskôr Egypta, ktorý za vlády Domitiána kruto prenasledoval kresťanov. Ešte predtým odpovedali na jednotlivé otázky aj mnohí ranokresťanskí spisovatelia.

Následne Ambrosiaster napísal dielo „Otázky o Starom a Novom zákone“ (v latinčine) okolo roku 384 n. l.

Viac informácií nájdete v diele „Nicene and Post-Nicene Fathers“, druhá séria, zväzok 1, s. 32, 38–39.

Otázka: Veľkí majstri v dejinách zvyčajne mali učeníkov a následne vypracovali učebný kurz alebo knihu, ktorá obsahovala ich myšlienky, úvahy a pokyny. Prečo nenájdeme takúto knihu, ktorá by sa týkala Ježiša Krista, ale namiesto toho nachádzame rôzne evanjeliá alebo knihy napísané dvoma z jeho učeníkov a ďalšími dvoma osobami?

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1) V prvom rade, Ježiš nie je len „veľký majster“, ako údajne boli Aristoteles, Konfucius alebo Budha. Ježiš je Boh.

2) Aj iní mali pisárov. Jeremiáš mal pisára menom Baruch. Pravdepodobne to bol Mojžišov pisár, kto v Deuteronómiu 34:5–6 napísal o Mojžišovej smrti a pohrebe. Všetci moslimovia sa zhodujú, že ani Mohamed sám nič nezapísal.

3) Ježiš dal cirkvi apoštolov, ktorí mali dôležitú úlohu – odovzdať cirkvi to, čo Ježiš učil a konal. Pamätajte, že úplne prví kresťania nemali Nový zákon; namiesto toho mali samotných apoštolov.

4) Zdá sa, že Ježiš sa viac sústredil na svoju službu, pričom svojimi mocnými zázrakmi dokazoval, že je Synom Božím, než aby si od svojej služby oddeľoval čas na to, aby bol svojím vlastným pisárom.

Štyria autori evanjelií boli Matúš a Ján, Ježišovi učeníci, Marek, Petrov spoločník a tlmočník, a Lukáš, historik a Pavlov sprievodca na cestách.

Otázka: Ak by evanjeliá postačovali na potreby cirkvi alebo veriacich, Duch Svätý by nemusel inšpirovať Pavla, aby napísal tie listy, ktoré sa zaoberajú doktrinálnymi otázkami a tiež problémami miestnych cirkví. Nemôžeme teda povedať, že Duch prestal inšpirovať zbožných mužov, aby vysvetľovali alebo ukazovali božský názor či postoj k rôznym aktuálnym otázkam v priebehu vekov. Preto môžeme povedať, že božská inšpirácia sa nezastavila a nezastaví sa až do druhého príchodu Ježiša a konca čias. Čo si o tom myslíte?

Odpoveď: Nesúhlasím. Pamätajte, že najskorší kresťania nemali ani písomné evanjeliá, ani Pavlove spisy, ani žiadne spisy Nového zákona. Namiesto toho mali samotných apoštolov. Keď však apoštoli postupne zomierali, zverili svoje učenie do písomnej podoby v Novom zákone. Cirkev je postavená na základe apoštolov a prorokov, ako sa píše v Efezským 2:20; 3:5. Hoci mali prorokov Nového zákona, ako napríklad Agaba a Filipove dcéry, dnes už nemáme prorokov Starého zákona, ktorí by písali Písmo. Rovnako nemáme ani ďalších apoštolov Nového zákona, ktorí by boli fyzicky prítomní na tejto zemi.

Otázka: Ktoré zo známych evanjelií (Matúš, Marek, Lukáš, Ján) alebo iných je najstaršie? Vychádzali ostatné evanjeliá z neho alebo sa na ňom zakladali? A do akej miery z neho citovali alebo čerpali?

Odpoveď: Nevieme to s istotou, ale mnohí učenci sa domnievajú, že najstaršie bolo evanjelium podľa Marka. Lukáš v Lukášovi 1:1–3 spomína, že čerpal zo starších správ, medzi ktoré mohli patriť písomné aj ústne. Všeobecne sa však predpokladá, že evanjelium podľa Jána bolo napísané ako posledné.

Ján mal učeníka menom Papias, a toto je to, čo povedal. „Mark, ktorý bol tlmočníkom Petra, presne zapísal všetko, čo si pamätal, či už išlo o výroky alebo činy Krista, avšak nie v poradí. Nebol totiž ani poslucháčom, ani spoločníkom Pána; ale neskôr, ako som už povedal, sprevádzal Petra, ktorý prispôsoboval svoje poučenie podľa potreby, nie tak, ako keby zostavoval zbierku Pánových výrokov. Mark sa teda nedopustil žiadnej chyby, keď takto zapísal niektoré veci tak, ako si ich pamätal; lebo sa sústredil iba na to – aby nevynechal nič, čo počul, ani aby medzi ne nezahrnul žiadne nepravdivé tvrdenie“ (prevzaté z The New Bible Dictionary 1962, s. 782) Eusebiusova Cirkevná história, kniha 3, kap. 39, s. 170–173. Konkrétne v Matúšovi 10:32 je výraz „vyznať sa ku mne“ v gréčtine nezvyčajný, ale prirodzený iba v aramejčine, podľa diela The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 256.

Otázka: Niektorí biblickí učenci tvrdia, že zázraky v evanjeliách sú podobné uzdravujúcim zázrakom, ktoré sa vyskytujú v helenistických tradíciách, a že tieto zázraky nevykonal Ježiš, ale vytvorila ich prvá kresťanská komunita. Preto ich odmietajú. Čo si o tom myslíte?

Odpoveď: Žiaden biblický učenec, ktorý verí v Bibliu, to netvrdí; samozrejme, skeptickí autori sú iný prípad. Avšak ani medzi nimi si nemyslím, že by väčšina z nich tvrdila, že zázraky boli prevzaté z helenistických (gréckych) tradícií. Preto si nemyslím, že väčšina z nich neverí v zázraky preto, že pochádzajú z helenistických tradícií. Skôr neveria, že sú možné akékoľvek nadprirodzené zázraky.

Niektorí to však tvrdili, a tak sa vrátime do histórie a pozrime sa, kde sa to zrejme začalo. Rímsky cisár Alexander Severus (205–235 n. l.) kruto prenasledoval kresťanskú cirkev. Jeho matka Julia dala profesionálnemu rečníkovi Flaviovi Philostratovi kópiu Spomienok na Damisa a požiadala ho, aby napísal životopis Apollónia z Tyany. V tomto životopise sa uvádza, že Apollónius z Tyany vzkriesil niekoho z mŕtvych a vystúpil do neba. Viac o tom si môžete prečítať na stránke www.biblequery.org/History/Legends/ApolloniusofTyana.html.

Ako vedľajšiu poznámku uvádzame, že najstaršie rukopisy, ktoré spomínajú Ježišove zázraky, sú:

p66 Bodmer II papyrus – 817 veršov (92 %) z Jánovho evanjelia (125–175 n. l.); p4 + p64 + p67 – 95 veršov (cca 150–175 n. l.); p45 Chester Beatty I – 833 veršov (4 evanjeliá plus Skutky apoštolov) (200–225 n. l.); p75 (cca 175–225 n. l.); 0162 (Ján 2:11–22) (cca 300 n. l.); p28 – Ján 6:8–12, 17–22 (3. storočie n. l.); Sinaitský sýrsky (SyrS) (3./4. storočie)

Medzi najstarších kresťanských spisovateľov, ktorí spomínajú Ježišove zázraky, patria Quadratus z Atén (126 n. l.); Justín Mučeník (okolo 150 n. l.); Melito zo Sardis (170–177/180 n. l.); Irenej z Lyonu (182–188 n. l.); Tertulián (207/208 n. l.) a ďalší po nich.

Otázka: Ako mohol Ježiš patriť do kmeňa Júdu, keď sa príslušnosť ku kmeňu dedí iba po otcovi (Numeri 34:14, Numeri 1:18–24, Levitikus 24:10)? Príslušnosť matky k kmeňu sa považovala za irelevantnú pre príslušnosť jej detí k kmeňu a príslušnosť k kmeňu/rodokmeň sa nemohli dediť cez nevlastného otca; dediť sa mohlo iba majetok. Keďže kresťania veria, že Ježiš nemal ľudského otca, nemal by žiadnu príslušnosť k kmeňu, a preto nemôže byť považovaný za potomka Júdu alebo Dávida, čím by bol vylúčený z úvah o mesiášovi. Webová stránka http://www.jewsforjudaism.org/faq-primary-211/birth-of-jesus-primary-360/59-whos-genealogy-is-given-by-luke uvádza nasledujúce tvrdenia týkajúce sa Kristovho rodokmeňa: „Predpoklad, že Mária bola potomkom Dávida, prináša problém, že Mária nemohla odovzdať to, čo sama nemala: (1) Materinské príbuzenstvo sa nezohľadňuje pri nástupníctve na Dávidov trón, ktorý sa dedí výlučne cez nepretržitú mužskú líniu: ‚Z Dávidovho rodu nebude odrezaný muž, ktorý by sedel na tróne domu Izraela‘ (Jeremiáš 33:17); (2) Z biblického hľadiska sa právo na rodové výsady, t. j. kráľovstvo a kňazstvo, dedí výlučne cez mužskú líniu. Prípad týkajúci sa dedičstva dcér Zelofchadových (Numeri, kapitoly 27 a 36) sa tu neuplatňuje, keďže sa týka prevodu hmotného majetku a nie rodových výsad.“

Odpoveď: Najprv 5-sekundová odpoveď, potom podrobná odpoveď. Väčšina Židov považuje židovstvo za dedičné cez matku, ale odpovedzme na túto otázku bez ohľadu na to. V podstate, zatiaľ čo príslušnosť k kmeňu sa zvyčajne odvodzovala od otca, v prípade Jarhovej rodiny (1. Kronická 2:34–41) a synov kňaza (Ezdráš 2:61; Nehemiáš 7:63) sa židovská príslušnosť k kmeňu odvodzovala od matky, NIE od otca. O to viac by príslušnosť k kmeňu v prípade narodenia z panny mala byť odvodzovaná od matky!

Čo sa týka podrobnej odpovede, kto povedal, že príslušnosť k kmeňu alebo klanu bola len cez otca? – nikto v Biblii. Numeri 34:14 nič také neukazuje. Numeri 1:18–24 ukazuje, že syn egyptského otca a izraelskej matky nebol nazývaný Izraelitom. Ľudia by ho považovali za Egypťana alebo polovičného Izraelitu. Levitikus 24:10 (a mnoho ďalších pasáží) iba naznačuje, že u bežných Izraelitov bola príslušnosť k kmeňu skutočne prostredníctvom otca. Ale toto NIE JE ŽIADNE OBMEDZENIE PRE BOHA. Prípady s dvoma biologickými rodičmi nemajú žiadny vplyv na prípad s jedným biologickým rodičom. Avšak aj v prípade dvoch biologických rodičov existujú v Starom zákone príklady, keď kmeňová príslušnosť bola skutočne prostredníctvom matky.

Tri príklady príslušnosti k kmeňu cez matku.

V kmeni Júdu nemal Šešan žiadnych synov, len dcéry. Preto dal svoju dcéru za ženu svojmu egyptskému sluhovi Jarhovi a mali syna menom Attai. Attaiho rodokmeň je uvedený spolu s ostatnými Izraelitmi v 1. Kronike 2:34–41. Synovia boli nielen považovaní za Izraelitov, ale boli tiež zaradení pod Júdu.

Druhým príkladom je Jair, ktorého starým otcom bol Hezron z kmeňa Júdu a dcéra Makira, Manassita. V 1. Kronike 2:21–23 Jair spravoval 23 miest v Gileáde (na území Manasseho). Hoci bol Jairov dedko z kmeňa Júdu, Jair je aj tak nazývaný Manassit, rovnako ako jeho matka v Numeri 32:41 a Deuteronómiu 3:14.

Tretím príkladom sú knihy Ezdráš 2:61 a Nehemiáš 7:63, kde synovia kňaza, ktorý si vzal za ženu dcéru Barzillaiho, boli nazývaní synmi Barzillaiho.

Ďalším príkladom, ktorý ukazuje, že príslušnosť k predkom nebola daná len biologickým otcom, je levirátne manželstvo. Keď manžel zomrel skôr, než mal deti, manželov brat si vzal vdovu za ženu a prvé narodené dieťa sa považovalo za dieťa zosnulého prvého manžela, hoci z biologického hľadiska to tak nebolo.

Nech je to akokoľvek, táto otázka sa zdá byť hnidopichom. Aký bol etnický pôvod Ježišovej ľudskej DNA? 100 % židovský. Existovalo len 12 židovských kmeňov (v skutočnosti 11 kmeňov plus 2 polokmene). Pochádzala Ježišova ľudská DNA z niektorého z týchto kmeňov? Áno, z kmeňa Júdu. Ak by skutočnosť, že nemal židovského otca, znamenala, že nepatril k žiadnemu z tých 12 kmeňov, aký by potom bol Ježišov etnický pôvod?

Táto otázka pôsobí ako vyhýbanie sa dôležitejšej otázke. Ak by sa Ježiš narodil z panny, poslaný od Boha, aby nás učil, nasledovali by ste Ho, alebo nie? Ak by ste mali na výber medzi zotrvaním v židovskej kultúre toho, kto kladie otázku, a nasledovaním jediného pravého Boha, čo by ste si vybrali? Ak by táto osoba nepovedala, že by nasledovala jediného pravého Boha za každých okolností, potom problémom nie je Ježišova DNA, ale skutočnosť, že väčšina Židov nie je ochotná nasledovať jediného pravého Boha.

Druhým problémom je nástupníctvo na trón. Pýtajúci sa mýlil, keď tvrdil, že Mária nebola z Dávidovho rodu; jej rodokmeň v Lukášovi, ako aj v Lukášovi 2, Rimanom 1:3 a 2. Timoteovi 2:8 ukazuje, že Ježiš (a ona) boli biologicky potomkami Dávida. Pýtajúci sa však má pravdu v tom, že Máriin rodokmeň by nemal žiadny vplyv na nástupníctvo na trón. Preto bolo dôležité, aby bol Ježiš aj adoptovaným synom Jozefa, ktorý ako muž z Dávidovho rodu mal nárok na trón.

Otázka: Aký je v evanjeliách zdroj tvrdenia, že Ježišovým biologickým otcom bol rímsky vojak menom Panthera?

Odpoveď: Pokiaľ vieme, toto falošné obvinenie prvýkrát vyslovil rímsky odporca kresťanstva menom Celsus v 3. storočí n. l. Toto slovo, ktoré inak nie je známe ako meno, je podobné gréckemu slovu pre pannu: parthenos. Neskôr to prevzal židovský Talmud, rovnako ako nacisti v 20. storočí. Pozri knihu The Gospel of Matthew and Its Readers od Howarda Clarkea. Indiana University Press 2003, s. 5.

Otázka: Ján Zlatoústy hovorí, že keby sa štyria evanjelisti zhodli na všetkých podrobnostiach, boli by obvinení z toho, že sa dohodli, aby ich príbehy boli rovnaké. Preto môžeme považovať rozdiely v ich evanjeliách za dôkaz, že každý z nich bol nezávislý a pracoval oddelene od ostatných, a za dôkaz, že ich príbehy sú autentické a pravdivé. Čo si o tom myslíte? Ja osobne si však myslím, že evanjelisti mali písať o tých istých udalostiach inými slovami, jazykom a štýlom. A čo si o tom myslíte vy?

Odpoveď: Myslím si, že to je z väčšej časti pravda. Súhlasím s tým, že ich dôveryhodnosť zvyšuje skutočnosť, že sa líšia vo výrazoch, v tom, ktoré udalosti zahrnuli, a dokonca aj v tom, na čo kladú dôraz. Samozrejme, autori synoptických evanjelií si mohli byť navzájom vedomí a Ján o nich pravdepodobne vedel. Na druhej strane však aj napriek štyrom rôznym správam ich skeptici v priebehu vekov aj tak obviňovali z najrôznejších vecí.

Nielen vo formuláciách, ale aj v dôraze a v tom, aké príbehy sa rozprávajú, existujú rozdiely. Napríklad Matúš sa oveľa viac ako ostatní venuje tomu, ako Ježiš napĺňa starozákonné proroctvá. Marek sa tomu venuje menej. (Mimochodom, Marek je rímske meno, nie hebrejské.) Markovo evanjelium kladie väčší dôraz na skutky, ktoré Ježiš vykonal. Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) o tom veľa písal v diele Irenej proti herézam, kniha 3, kap. 11.8, s. 428.

Otázka: Príbeh o Ježišovom krste z ruky Jána Krstiteľa a o Jeho pokúšaní Satanom je zaznamenaný v evanjeliách podľa Matúša, Marka a Lukáša, ale nie je v evanjeliu podľa Jána. To isté platí aj pre premenenie. Prečo?

Odpoveď: Ján neuvádza, prečo zo všetkých vecí, ktoré Ježiš urobil, nezahrnul práve toto namiesto niečoho iného. Môžeme však o odpovedi špekulovať. Všimnite si, že v troch synoptických evanjeliách bolo napísaných mnoho iných vecí, ktoré sa v Jánovom evanjeliu tiež nenachádzajú. Jánovo evanjelium sa všeobecne považuje za napísané ako posledné a predpokladá sa, že Ján chcel doňho zahrnúť veci, ktoré v ostatných evanjeliách neboli spomenuté alebo boli spomenuté len okrajovo, aby poskytol ucelenejší obraz.

Q: Len Mt 2,1 spomína mudrcov v príbehu o Ježišovom narodení. Prečo o nich ostatné evanjeliá nehovoria? Je to alegorický príbeh, ktorý má poukázať na kázanie ranokresťanskej komunity, ktorá si uvedomila, že Židia odmietli Ježiša, a tak sa namiesto nich postarala o národy, a preto urobila z mudrcov tých prvých, ktorí uctili Krista, na rozdiel od židovských vodcov, Herodesa a ďalších, ktorí sa pokúsili zabiť dieťa Ježiša?

Odpoveď: Zo všetkých udalostí v Ježišovom živote sa ostatní autori evanjelií rozhodli tieto nezahrnúť. Mohlo to byť aj preto, že o návšteve mudrcov nevedeli. Hoci tu môže byť určitá symbolika, nič nenasvedčuje tomu, že by išlo výlučne o alegóriu.

Pokiaľ ide o alegorické chápanie pasáží vo všeobecnosti: ak Boh prostredníctvom nejakej alegórie v Písme niečo oznámil svojmu ľudu a žiadny kresťan v celej histórii to nikdy nepochopil, oznámil to Boh skutočne – a úspešne? Nikto tento význam nevnímal ako čisto alegorický, nie doslovný, aspoň nie až do začiatku éry skepticizmu v devätnástom storočí.

Otázka: Prečo je v evanjeliách potrebná harmonizácia evanjelií?

Odpoveď: Harmonizácia evanjelií by nebola problémom, keby Boh zachoval iba jedno evanjelium, alebo keby sám Boh poskytol úplnú harmonizáciu evanjelií. Namiesto toho máme štyri správy, v ktorých každý ľudský autor zaznamenal to, čo považoval za najdôležitejšie z toho, čo mu Boh v rámci svojho prozreteľného plánu dal zapamätať si. Prečo máme štyri evanjeliá, sa dozviete v nasledujúcej otázke.

Otázka: Kto boli prví autori v dejinách, ktorí vytvorili harmonizáciu evanjelií?

Odpoveď: Tatian (okolo roku 172 n. l.) zostavil harmonizáciu evanjelií nazvanú Diatessaron, čo znamená „cez štyri“. To svedčí o tom, že boli uznávané iba štyri evanjeliá, a presne doslovne cituje 79 % veršov z evanjelií. Tatian bol však enkratitský gnostik a selektívne vynechal všetky verše, ktoré zdôrazňujú Ježišovo ľudstvo, ako napríklad rodokmene. Ale aj tento heretik zahrnul všetky verše, ktoré ukazujú, že Ježiš je Boh.

Teofil z Antiochie (168–181/188 n. l.) podľa Jeronýma napísal harmonizáciu/komentár k evanjeliám, ten sa však stratil. (ANF, zv. 2, s. 87–88

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.) (čiastočne) ukázal, že autori evanjelií sa „nezhodovali ani si navzájom neodporovali“, a vo svojom 5. liste – biskupovi Bazilidovi, kánon 1, Ante-Nicene Fathers, zv. 6, s. 94–95 – poskytol dobrú a pomerne úplnú harmonizáciu evanjelií po zmŕtvychvstaní.

Ammonius z Alexandrie vypracoval harmonizáciu evanjelií na začiatku 3. storočia. Ako vzor použil Matúša a ukázal, ako sa k nemu ostatné evanjeliá vzťahujú. Pozri Nicene and Post-Nicene Fathers, druhá séria, zväzok 1, s. 38–39 a zväzok 6, s. 69.

Juvencus (r. 329 n. l.) vytvoril z evanjelií epickú báseň, v ktorej veľkú časť z nich zosúladil.

Eusébius z Cézarey (313–339/340 n. l.) vytvoril harmonizáciu, ktorá bola čitateľnejšia, pretože stĺpce umiestnil vedľa seba. V diele Nicene and Post-Nicene Fathers, Second Series, zväzok 6, s. 69 sa však uvádza, že táto harmonizácia mala chybu v tom, že často používal paralelizmus tam, kde to nebolo potrebné. Pozri dielo „Nicene and Post-Nicene Fathers, Second Series“, zväzok 1, s. 38–39.

Augustín z Hippa (354–430 n. l.) tiež napísal dielo s názvom Harmónia evanjelií. Nachádza sa v diele „Nicene and Post-Nicene Fathers, Second Series“, zväzok 6, s. 77–236.

V období reformácie mali harmonizácie evanjelií nasledujúci autori: Osiander, Jansen, Robert Stephens, John Calvin, Du Moulin a Chemnitz, podľa diela „Nicene and Post-Nicene Fathers, Second Series“, zväzok 6, s. 69.

V novoveku sa harmonizácia evanjelií nachádza v diele „The New Unger’s Bible Dictionary“ na s. 495–498.

Otázka: Ak bolo Evanjelium podľa Marka napísané ako prvé, kresťania o ňom určite vedeli. Prečo ho teda jednoducho nekopírovali, ale namiesto toho prišli ľudia, ktorí napísali druhé, tretie a štvrté evanjelium?

Odpoveď: Markovo evanjelium skutočne skopírovali, rovnako ako aj ostatné tri evanjeliá, takže si myslím, že otázka v skutočnosti znie: prečo máme tri ďalšie evanjeliá? Máme to šťastie, že máme nielen jeden, ale štyri pohľady na Ježiša. Boh inšpiroval nielen jedného autora, ale štyroch, a dal im rôzne perspektívy a osobnosti.

Otázka: Prečo existujú štyri evanjeliá?

Odpoveď: Štyri evanjeliá majú rôzne účely a do istej miery aj rôzne cieľové publikum.

Matúšovo evanjelium: podľa Papia bolo pôvodne napísané v jazykoch Hebrejcov (aramejčine?). Zdôrazňuje Božie kráľovstvo, na rozdiel od Jánovho evanjelia, ktoré kladie dôraz na to, ako byť spasený. Matúš uvádza mnoho starozákonných proroctiev a ukazuje, ako sa Kristov život zhodoval so životom Izraela v Starom zákone. Mnohí považujú Matúšovo evanjelium za „leva“, ktorý zdôrazňuje Krista ako Kráľa. Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) vo fragmente 28 uvádza, že Matúšovo evanjelium bolo napísané pre Židov, pričom zdôrazňuje, že Kristus pochádzal z rodu Dávida.

Mark: Zdôrazňuje Kristove činy. Mnohí považujú Markovo evanjelium za „vola“, ktorý zdôrazňuje Krista ako služobníka.

Lukáš: Najdlhšie evanjelium napísal lekár a Pavlov sprievodca na cestách. Lukáša nazývajú najväčším historikom starovekého sveta. Mnohí považujú Lukášovo evanjelium za „človeka“, ktorý zdôrazňuje Kristovu ľudskosť.

Ján: Snáď najhlbšie evanjelium, kladie menší dôraz na Kristov život a väčší na jeho tvrdenia a učenie. Mnohí považujú Jánovo evanjelium za „orla“, ktorý zdôrazňuje Kristovu božskosť.

Komentár „The Believer’s Bible Commentary“ na strane 1198 spomína, že v Starom zákone je Mesiáš v štyroch kontextoch nazývaný „Výhonok“: „… pre Dávida spravodlivý Výhonok, a On bude múdro kraľovať ako kráľ…“ (Jeremiáš 23:5,6), „Môj služobník, Výhonok“ (Zachariáš 3:8), „človek, ktorého meno je Výhonok“ (Zachariáš 6:12) a „Výhonok Hospodinov“ (Izaiáš 4:2).

Neexistovali žiadne ďalšie evanjeliá, ktoré by kresťania všeobecne prijímali. Irenej, ktorý písal okolo rokov 182–188 n. l., uviedol, že existovali presne štyri evanjeliá (Irenej, Proti herézam, kniha 3, kapitola 11.8, s. 428).

Otázka: Sú jednotlivé evanjeliá usporiadané v chronologickom poradí?

Odpoveď: Nie. Tu je to, čo hovoria štyri konzervatívne zdroje.

Študijná Biblia NIV na s. 1437 uvádza: „(Zdá sa však, že v žiadnom z evanjelií nebolo chronologické poradie prísne dodržané.)“

New Geneva Study Bible na s. 1504 uvádza: „Matúš a Lukáš však v poradí udalostí Ježišovho života ani v poradí Jeho učení nenadväzujú na Marka vo všetkých bodoch.“ Na s. 1698 sa píše: „Hoci pri porovnávaní detailov vznikajú určité ťažkosti, hlavné prvky sú v úplnej harmónii.“

F. F. Bruce v diele Hard Sayings of the Bible na s. 454–455 uvádza: …žiaden z autorov evanjelií netvrdí, že podáva presnú chronológiu. … Pre starovekých historikov bolo oveľa dôležitejšie, aby sme pochopili zmysel dejín, než aby sme mali chronológiu presne usporiadanú. Matúš preto zoskupuje Ježišove výroky do piatich hlavných „kníh“ podľa tém:… Lukáš má iný spôsob zoskupovania svojho materiálu. … V oboch prípadoch ide o tematické zoskupenia, ktoré nám poskytujú prehľadný výklad tým, že usporiadajú materiál tak, aby sme mu lepšie porozumeli. V žiadnom z týchto prípadov však nemáme nutne k dispozícii presné okolnosti, za ktorých Ježiš vyslovil všetky tieto výroky.“

V rannej cirkvi sa v Eusebiovej Cirkvnej histórii (318 n. l.), kniha 3, kap. 39, s. 170–173, uvádza výpoveď Papia, učeníka apoštola Jána, ktorý povedal: „Marek, ktorý bol Petrovým tlmočníkom, presne zapísal všetko, čo si pamätal, či už išlo o výroky alebo činy Krista, avšak nie v poradí. Lebo nebol ani poslucháčom, ani spoločníkom Pána; ale neskôr, ako som už povedal, sprevádzal Petra, ktorý prispôsoboval svoje poučenie podľa potreby, nie tak, ako keby zostavoval zbierku Pánových výrokov. Mark sa teda nedopustil žiadnej chyby, keď takto zapísal niektoré veci tak, ako si ich pamätal; lebo sa sústredil iba na to – aby nevynechal nič, čo počul, ani aby medzi ne nezahrnul žiadne nepravdivé tvrdenie“ (prevzaté z The New Bible Dictionary, 1962, s. 782)

Autori predpokladali, že ľudia si celú knihu prečítajú viackrát. Napríklad v Jánovi 11:2 sa spomína, že to bola Mária, ktorá pomazala Ježiša voňavým olejom. Samotný príbeh o tom, ako Mária pomazala Ježiša voňavým olejom, sa však uvádza až v Jánovi 12:1–3. V Matúšovi 10:4 sa spomína „Judáš Iškariotský, ktorý zradil Ježiša“, pričom Judáš v tom čase Ježiša ešte nezradil.

Otázka: Čo sú „synoptické evanjeliá“? Aké sú medzi nimi podobnosti a rozdiely? Existuje nejaký dôkaz, že sa navzájom citovali?

Odpoveď: „Synoptické evanjeliá“ je jednoducho označenie pre Matúša, Marka a Lukáša (nie Jána). Keby bol Marek najstarší, necitoval by z ostatných. Je možné, že Matúš a Lukáš mohli citovať z Marka a jeden z druhého, ale na druhej strane to mohlo byť to, čo si sami pamätali alebo čo počuli od iných. Ján, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou napísaný ako posledný, sa zdá zameriavať na to, čo ostatní nespomenuli.

Mnohí vedci sa domnievajú, že Matúš pri písaní vedome čerpal z Markovho evanjelia; 93 % Markovho textu sa nachádza aj v Matúšovi a Lukášovi. Existuje 200 veršov, ktoré sa nachádzajú v Matúšovi a Lukášovi, ale nie v Markovi. Mnohí pre tieto 200 veršov predpokladajú existenciu hypotetického dokumentu, nazývaného „ “ Q. Neexistujú však žiadne dôkazy o tom, že by Q niekedy existovalo, aspoň nie v písomnej forme. To, čo niektorí považujú za Q, mohlo byť bežným ústnym učením cirkvi a diskusiami medzi Matúšom a Lukášom, spoločníkom Pavla. Existujú tiež určité podobnosti v dôraze medzi Matúšom a spisami významného židovského farizeja Johana ben Zakkaiho, ktorý žil v rokoch 30 pred n. l. až 90 n. l. Johanan kládol väčší dôraz na milosrdenstvo a pomoc druhým ako na obete a čistotu. Obaja videli, že pohania majú miesto v Božom kráľovstve, a písali o budúcom súde.

Otázka: Prečo sú tri synoptické evanjeliá (Matúš, Marek a Lukáš) až tak podobné?

Odpoveď: Existujú štyri názory a prvé tri sa môžu navzájom dopĺňať.

1. Podobnosť zámeru: Prvé tri evanjeliá sú si veľmi podobné a boli napísané s cieľom poskytnúť „prehľad“ o živote Krista. Jánovo evanjelium, ktoré vzniklo neskôr, možno predpokladalo, že čitatelia už poznajú ostatné evanjeliá. O Jánovom evanjeliu sa uvádza, že bolo napísané, aby ľudia uverili v Ježiša a mali život v Jeho mene, ako hovorí Ján 20:30–31.

2. Verbálne prepojenie: Marek bol spoločníkom Petra a Lukáš cestoval s Pavlom. Marek bol v Ríme, ako uvádza 1. list Petrov 5,13. Lukáš a Marek boli pravdepodobne v Ríme v rovnakom čase a, ako to vyjadril jeden autor, „zrejme nestrávili celý čas rozprávaním o počasí“. Hoci nevieme, kam všade Matúš cestoval, tento názor tvrdí, že podobnosti sú dôsledkom verbálnej komunikácie medzi autormi. Kniha Hard Sayings of the Bible (s. 454) tiež rozoberá spoločné prepojenie medzi Matúšom a Lukášom a uvádza, že toto prepojenie bolo pravdepodobne verbálne.

3. Písomná spojitosť s Markom: V publikácii The New Geneva Study Bible (s. 1504) sa uvádza: „Evanjeliá nepredstavujú len zoznam Ježišových činností. Nie sú to ani moderné, odborné životopisy, ktoré by sa riadili metódami v tej dobe neznámymi.“

4. „Q“: Štvrtý názor, ktorý zastáva mnoho liberálnych učencov, je, že existovala dnes už stratená kniha, ktorú nazývajú „Q“ a ktorá obsahovala materiál spoločný pre Matúša a Lukáša, ale nie pre Marka.

Otázka: Čo je zdroj „Q“? Kde sa teraz nachádza? V akom jazyku existuje?

Odpoveď: „Q“ je názov pre verše, ktoré sa vyskytujú v Matúšovi aj Lukášovi, ale nie v Markovi ani v Jánovi. Nemáme žiadny dôkaz, že vôbec niekedy existoval. Na druhej strane, tento „Q“ nemusíme vnímať ako jediný písomný dokument, ale ako viacero zdrojov. A tieto zdroje nemuseli byť všetky nevyhnutne zapísané. Inými slovami, to, čo niektorí nazývajú „dokumentom Q“ (v jednotnom čísle), mohli byť v skutočnosti učenia, vrátane ústnych, apoštolov a iných nasledovníkov.

Otázka: Obsahujú evanjeliá presne a skutočne to, čo Pán Ježiš povedal alebo urobil?

Odpoveď: Sú to zhrnutia a parafrázy. Napríklad v Kázni na vrchu v Matúšovi 5–7 mal Ježiš pravdepodobne k dispozícii dlhší čas na kázanie. Napriek tomu si to možno prečítať za menej ako pätnásť minút. Samozrejme, Ježiš pravdepodobne niektoré veci opakoval v nasledujúcich kázňach, ale autor evanjelia to nezaznamenal zakaždým. Pre kresťanov je však dôležité posolstvo a význam toho, čo Ježiš učil, nie samotné slabiky a slová.

Otázka: Čo je tá „zbierka Ježišových výrokov“, o ktorej sa hovorí, že sa na ňu evanjelisti spoliehali pri písaní svojich evanjelií?

Odpoveď: Nový zákon nespomína žiadnu „skupinu výrokov“. Možno máte na mysli to, čo napísal Lukáš. Aj Ján napísal dve veci, ktoré by sa mohli považovať za okrajovo relevantné.

Lukáš 1:1–4: „Mnohí sa už pokúsili spísať správu o udalostiach, ktoré sa medzi nami naplnili, tak, ako nám ich odovzdali prví očití svedkovia a služobníci slova. Preto som aj ja, keď som všetko dôkladne preskúmal od začiatku, usúdil, že je dobré napísať pre teba, najvznešenejší Teofile, usporiadanú správu, aby si mal istotu o veciach, v ktorých si bol poučený.“

Ján 20:30–31 „Ježiš vykonal pred svojimi učeníkmi ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Tieto však sú zapísané, aby ste uverili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“

1. Jánova 1:1-4 „To, čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli na vlastné oči, čo sme pozorovali a čo sme sa dotkli vlastnými rukami – to je Slovo života. A toto je ten život, ktorý bol zjavený; videli sme ho a svedčili sme o ňom, a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a bol nám zjavený. Zvestujeme vám to, čo sme videli a počuli, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. A toto naše spoločenstvo je s Otcom a s Jeho Synom, Ježišom Kristom. Píšeme vám tieto veci, aby bola naša radosť úplná.“

Otázka: Môj profesor mi dovolil urobiť 75-minútovú prezentáciu na tému „Historický Ježiš“. Pri svojom výskume som narazil na niekoľko argumentov, s ktorými si neviem celkom poradiť, a zaujímalo by ma, či by ste mi mohli poskytnúť nejaké postrehy!

1) Nevieme, či boli pôvodné rukopisy napísané v gréčtine, keďže najstaršie dokumenty pochádzajú [údajne] z obdobia niekoľko sto rokov po Kristovi. Mohli byť preložené z nejakého iného jazyka, čo mohlo viesť k chybám.

2) Ježiš možno nehovoril po grécky. To by znamenalo, že autori (alebo prekladatelia) Nového zákona museli jeho slová interpretovať po svojom a potom ich preložiť (nie nevyhnutne správne).

Existujú nejaké informácie o helenizácii Palestíny v Ježišových časoch, ktoré by mohli naznačovať, že autori Nového zákona skutočne písali v gréčtine? Ježiš s najväčšou pravdepodobnosťou hovoril aramejsky, tak ako by ste vysvetlili neomylnosť toho, čo sa uvádza, že povedal? Ak autori písali v aramejčine alebo v nejakom inom jazyku, ako môžeme dokázať (alebo aspoň preukázať bez akýchkoľvek pochybností), že to bolo preložené a odovzdávané
presne zachované?

Ak viete o nejakých zdrojoch, na ktoré by ste ma mohli nasmerovať, bolo by to skvelé. Alebo ak ste už nad týmto premýšľali, rád by som počul vaše závery. Verím v Božiu zvrchovanosť a v Jeho schopnosť chrániť Svoje Slovo, ale akékoľvek vysvetlenia toho, ako to urobil, by mi určite pomohli!

Odpoveď: Zdá sa, že tu ide o štyri základné otázky:
1. Čo povedal Ježiš

2. V čom boli evanjeliá napísané

3. Svedectvo o spoľahlivosti evanjelií

4. Bezchybný záznam Ježišovho učenia

1. Čo hovoril Ježiš

Vieme, že Ježiš hovoril aramejsky, pretože niektoré vety vyslovil v aramejčine (Matúš 5:22 atď.). Keď Ježiš na kríži zvolal: „Eloi, Eloi, Lama Sabachthani“, niektorí si mysleli, že volá Eliáša, pretože nepoznali aramejčinu, hoci všetci Rimania ovládali gréčtinu a latinčinu. V oblasti, kde Ježiš vyrastal, mnohí ľudia hovorili hebrejsky, aramejsky a grécky. Napríklad hneď na sever a na východ od Galilejského mora sa hovorilo výlučne grécky. Preto Pilát dal nad Ježišovu hlavu nápis napísaný v troch jazykoch.

Okrem toho mnohí Židia v tej dobe mali nielen židovské, ale aj grécke alebo rímske mená. Okrem Šimona Petra to bol Jozef Barsabáš, Judáš Barsabáš v Skutkoch apoštolov 15:22; Ježiš nazývaný Justus v Kolosenským 4:11, Jozef nazývaný Barnabáš v Skutkoch apoštolov 4:36 a Ján Marek v Skutkoch apoštolov 12:12.

2. V akých jazykoch boli napísané evanjeliá

Pokiaľ ide o evanjeliá, máme svedectvo Papia, učeníka apoštola Jána. Podľa toho, čo zachoval cirkevný historik Eusébius, Papias uviedol, že Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v jazyku Hebrejcov (hebrejčine alebo aramejčine). Raní kresťania hovorili prevažne grécky, hoci konvertiti z judaizmu hovorili aj hebrejsky a aramejsky.

3. Svedectvo o spoľahlivosti evanjelií

Počul som viacerých ľudí hovoriť, že najstarší kompletný (alebo takmer kompletný) Nový zákon, ktorý máme, pochádza z obdobia okolo roku 350 n. l. Takýto „ “ však míňa podstatu veci. Máme zachovanú drvivú väčšinu veršov z evanjelií z oveľa skoršieho obdobia. Napríklad až do roku 200 n. l. sa nám zachovali rukopisy obsahujúce 71 % veršov z Lukášovho evanjelia (818 z 1151 veršov). Sú to: Lukáš 1:58–59; 1:52–2:1; 2:6–7; 3:8–4:2; 4:29–32; 4:34–5:10; 5:30–7:32; 7:35–39, 41–43; 7:46–9:2; 9:4–17:15; 17:19–18:18; 22:4–24:53.

Pokiaľ ide o Jánovo evanjelium, najstarším rukopisom, ktorý dnes máme, je p52, ktorý pochádza z obdobia medzi rokmi 100 a 150 n. l. Ďalšie rané rukopisy pochádzajú až do roku 200 n. l. (p45, p66, p75, p90). Tieto rukopisy spolu s p52 obsahujú 855 z 878 veršov Jánovho evanjelia (97 %). Zahŕňajú verše 1:1–14:30; 15:2–26; 16:2–4, 6–7, 10–33; 17:1–20:20; 20:22, 23, 25–31; 21:1–9, 12, 17.

Nezabudnite na spisy rannej cirkvi a ďalšie texty. Najstaršie mimobiblické kresťanské spisy, ktoré máme k dispozícii, sú Prvý Klementov list (Korinťanom) z rokov 96–98 n. l., ktorý okrem iných kníh hojne cituje z Listu Židom, a Pastier Hermasa z obdobia okolo rokov 115–155 n. l. Diatessaron je doslovná harmonizácia približne 79 % veršov evanjelií, ktorú napísal enkratitský gnostik Tatian okolo roku 172 n. l.

4. Neomylný záznam Ježišovho učenia

Pôvodné texty boli len parafrázami Ježišovho učenia. Keď Ježiš hodiny kázal davu a my môžeme prečítať jeho slová v piatich odsekoch, zrejme to nebolo doslovné. Kresťanská doktrína neomylnosti má päť základných častí:
1. Biblia v pôvodných rukopisoch je správna vo všetkom, o čom hovorí.

2. Musíme chápať kontext; poézia je poézia, rozprávanie je rozprávanie, vieme pochopiť metafory a rečové výrazy atď.
3. Boh mal slobodu „použiť svoje vlastné perá“ pri písaní Biblie a týmito perami boli ľudia, ktorí zapisovali slová. Preto majú rôzne knihy od rôznych ľudských autorov odlišný štýl, a to je v poriadku; Božia pravda žiari cez všetky z nich.

4. Bez chyby bol napísaný význam, nie nevyhnutne každé slovo.

5. Biblické rukopisy, ktoré sa zachovali dodnes, síce obsahujú určité odchýlky a chyby, ale Božie slovo bolo zachované bez významných chýb, ktoré by menili kresťanské učenie, vieru alebo prax.
Viac informácií nájdete na stránke http://www.biblequery.org/NewTestamentManuscripts.html.

Otázka: Bolo v Galilei veľa Židov?

Odpoveď: Oblasť Galileje má rozlohu približne 70 na 40 míľ, alebo 113 na 64 kilometrov. V čase Makabejcov v roku 164 pred n. l. bolo obyvateľstvo Galileje tak malé, že celé obyvateľstvo mohlo byť presídlené do Judey na ochranu. V Ježišovej dobe bol počet obyvateľov oveľa väčší; Josephus v diele Život 235, 45 a v knihe Vojny Židov, 3. kniha, oddiely 41–43 uvádza, že v Galilei bolo 204 miest a dedín, z ktorých každé malo aspoň 15 000 obyvateľov. Medzi obyvateľstvom však bolo veľa nežidov, ktorých Seleukovci presídlili do Galilee, ako aj grécky hovoriacich nežidov, ktorí sa tam rozhodli presťahovať.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman píše: „Máme určité informácie o tom, čo znamenalo byť roľníkom z nižšej vrstvy vo vidieckych oblastiach Palestíny v prvom storočí. Jedno z toho vyplývalo, že ste takmer určite boli negramotní. Samotný Ježiš bol v tomto smere výnimočný, keďže zjavne vedel čítať (Lukáš 4:16–20), ale nič nenasvedčuje tomu, že by vedel písať… Koľko ľudí vedelo čítať? Negramotnosť bola v celej Rímskej ríši veľmi rozšírená. V najlepšom prípade bolo možno 10 percent obyvateľstva približne gramotných. A tých 10 percent by tvorili voľnočasové vrstvy… Nič v evanjeliách ani v Skutkoch apoštolov nenaznačuje, že Ježišovi nasledovníci vedeli čítať, nieto ešte písať. V Skutkoch sa dokonca nachádza správa, v ktorej sa o Petrovi a Jánovi hovorí, že sú „negramotní“ (Skutky 4:13) – čo je staroveký výraz pre negramotnosť.“ (Jesus, Interrupted, s. 105–106). Podobne sa k tomu vyjadruje aj Ehrman v knihe Lost Christianities, s. 203.

Odpoveď: Podiel ľudí v Rímskej ríši (Španielsko, Británia, Nemecko atď.), ktorí nevedeli čítať, je irelevantný; dôležitý je podiel vzdelaných ľudí medzi Židmi v Judei a Galilei. Židia mali oveľa vyššiu úroveň vzdelania ako väčšina ostatných národov v Rímskej ríši. Nikto nepovažoval za nezvyčajné, že Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, vedel písať. Skutočnosť, že Sanhedrin obvinil Petra a Jána z toho, že sú nevzdelaní, neznamená, že to tak skutočne bolo, ani že nevedeli vôbec písať.

Deuteronómium 6:9 prikazuje Izraelitom, aby si zákony zapisovali na zárubne svojich domov a na brány. Myslia si snáď skeptici, že takmer žiadny Žid nedodržiaval svoj vlastný zákon?

Ako vedľajšiu poznámku, v Deir ‘Alla v Jordánskom údolí archeológovia našli cvičenie v písaní školáka, v ktorom sa trikrát spomína Bileám, syn Beorov. Radiokarbónovou metódou bolo datované na roky 800/760 pred Kr.

Otázka: Čo znamená anglické slovo „synoptic“?

Odpoveď: Wycliffe Bible Dictionary na s. 723 uvádza: „Slovo synoptic pochádza z gréckych slov syn (spolu s) a opsis (pohľad, výhľad)“, rovnako ako The NIV Study Bible na s. 1437. Podobne aj The New International Dictionary of the Bible na s. 399 uvádza, že grécke slovo synoptikos znamená „vidieť celok ako jeden celok, mať komplexný pohľad“.

Na rozdiel od toho skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible na str. 770 uvádza, že slovo „synoptic“ pochádza z gréckeho slova znamenajúceho „jedno oko“, pretože každé z troch synoptických evanjelií rozpráva históriu Ježiša zo svojho pohľadu. Možno si pomýlil „syn/sun“ so slovom „mono“, ktoré znamená „jeden“.

Strongova konkordancia k slovu „sun“ (4862) uvádza: „primárna predložka označujúca zjednotenie; s alebo spolu (ale oveľa užšie ako 3326 alebo 3844), t. j. prostredníctvom spojenia, spoločenstva, procesu, podobnosti, vlastníctva, prostriedkov, pridaní atď.“ – vedľa, s. V kompozícii má podobné použitia, vrátane úplnosti.“

Otázka: Ktoré zo štyroch evanjelií bolo napísané ako prvé?

Odpoveď: Najbežnejším názorom medzi kresťanmi je, že Markovo, hoci existujú renomovaní biblickí učenci, ktorí veria, že to bolo Matúšovo alebo Lukášovo. V diele „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ na s. 98 sa uvádza: „Zdá sa, že určitá literárna závislosť je jediným spôsobom, ako primerane vysvetliť úzky vzťah medzi synoptickými evanjeliami. Teória o prednosti Marka, hoci nie je bez problémov, najlepšie vysvetľuje základný priebeh udalostí a podrobné podobnosti medzi synoptickými evanjeliami. Rozdiely sú pravdepodobne spôsobené kombináciou ústnych a písomných tradícií, ktoré Matúš a Lukáš používali nezávisle od Marka.“

Skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible na s. 770 uvádza, že Matúšovo evanjelium bolo uvedené ako prvé, pretože sa predpokladalo, že vzniklo ako prvé, avšak dnes sa všeobecne predpokladá, že prvým bolo Markovo evanjelium. (s. 770, s. 903) Asimov však na s. 771 tiež spomína, že Papias napísal, že Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v hebrejčine [aramejčine?]. Je možné, že Matúšovo evanjelium bolo najskôr napísané v aramejčine, Marek ho použil ako primárny zdroj pri zostavovaní svojho evanjelia a neskôr bolo Matúšovo evanjelium doslovne preložené.

Ako vedľajšiu poznámku, z 661 veršov v Markovi (kratší záver) je 600 podobných veršom v Matúšovi, 350 je podobných veršom v Lukášovi a iba 31 sa nikde inde nenachádza.

Otázka: Čo sú apokryfné evanjeliá? Prečo nie sú uznávané, keď vieme, že cirkevní otcovia a cirkevné tradície sa na ne spoliehali a citovali z nich, najmä pri cirkevných sviatkoch a rituálnych praktikách?

Odpoveď: Posledná časť samotnej otázky je fakticky nesprávna. Cirkevní otcovia a cirkevné tradície sa na ne nespoliehali a nepoužívali ich pri cirkevných sviatkoch a rituálnych praktikách, pokiaľ sa otázka netýka gnostických náboženstiev a nie kresťanstva.

Jedinými kladnými zmienkami sú, že 2. Klement a Klement Alexandrijský spomínajú Evanjelium Egypťanov a Klement Alexandrijský spomína Evanjelium Hebrejcov. Neexistujú žiadne ďalšie prednicejské kresťanské zmienky o akýchkoľvek iných evanjeliách v kladnom zmysle. Cirkevní otcovia však spomínali a citovali nasledujúce diela, pričom uvádzali, že sú falošné. Irenej sa vyjadruje proti falošnému „Evanjeliu pravdy“. Hippolyt sa vyjadruje proti „Evanjeliu Egypťanov“ a „Evanjeliu Tomášovi“ (a ďalším dielam). Nebolo by teda spravodlivé tvrdiť, že raní cirkevní otcovia „s nimi počítali“, keď mnohé z nich ešte neboli napísané a oni sa vyjadrovali proti iným heretickým spisom.

Nakoniec, mnohé z apokryfných evanjelií raní kresťania ani neschválili, ani nezavrhli, pretože tieto apokryfné evanjeliá boli napísané až o niekoľko storočí neskôr. Napríklad Evanjelium Nikodéma bolo napísané okolo rokov 405–439 n. l. a Evanjelium o narodení Márie bolo napísané po roku 625 n. l.

Otázka: Čo sú to „Evanjelium detstva“, „Evanjelium pravdy“, „Evanjelium Hebrejcov“, „Evanjelium Ebionitov“, „Evanjelium Tomáša“ a „Evanjelium Petra“?

Odpoveď: Ide o apokryfné evanjeliá, ktoré napísali rôzni ľudia dlho po tom, čo sa udalosti odohrali.

Tu je zoznam niektorých z týchto evanjelií a dátumov, kedy boli napísané.

Máriino evanjelium (2. alebo 6. storočie)

Petrovo evanjelium (180–190 n. l.)

Evanjelium Tomáša. Táto falošná kniha gnostických heretikov bola pravdepodobne napísaná medzi rokmi 188 a 235 n. l. Irenej z Lyonu (182–188 n. l.), ktorý vyčerpávajúco opísal každú známu knihu a herézu, o nej nevie nič, ale jeho učeník Hippolyt, píšuci v rokoch 222–235/236 n. l., ju spomína.

Nikodémovo evanjelium (405–439 n. l.)

Evanjelium o narodení Márie (po roku 625 n. l.)

V moslimskom svete existovalo vyše 200 000 hadíthov o Mohamedovi. Moslimskí učenci považujú drvivú väčšinu z nich za falošné alebo v najlepšom prípade za nedôveryhodné. Buchárí ich prešiel a ako spoľahlivé vybral len 7 275.

Rovnako ako drúzi, jezídi, alaviti a iní majú svoje vlastné knihy, aj gnostici mali svoje vlastné písma. Existovalo najmenej tridsať skupín gnostikov, takže mali veľa kníh, ktoré považovali za písma. Medzi ne patrili napríklad Evanjelium pravdy, Tomášovo evanjelium a Petrov evanjelium.

Neexistovala žiadna kniha s názvom „Evanjelium Ebionitov“. Kacírski Ebioniti, ktorí tvrdili, že Ježiš bol Synom Božím iba z hľadiska titulu a úcty, mali Klementínske homílie, Klementove uznania a niekoľko ďalších kníh.

Otázka: Aké sú v evanjeliách mesiášske proroctvá?

Odpoveď: Sú to proroctvá, ktoré dal Boh, aby Boží ľud mohol jasne rozpoznať Mesiáša. Tu je mnoho z nich.

Kto bude Mesiáš?

Z kmeňa Júdu (Genesis 49:10; Matúš 1:2; Lukáš 3:23,33; Hebrejom 7:14).

Z rodu Izaiho (Izaiáš 11:1; Matúš 1:6; Lukáš 3:23, 32).

Z rodu Dávida (Jeremiáš 23:5; Lukáš 3:31; Matúš 1:1; 9:27; Marek 10:47–48; Ján 7:42; Skutky apoštolov 13:22–23; Zjavenie 22:16). Mnohé židovské talmudy hovoria, že Mesiáš bude pochádzať z Dávidovho rodu.

Kňaz podľa Melchizedecha (Žalm 110:4; List Židom 5:6).

Syn Boží (Žalm 2:7; Matúš 3:17; 16:16–17; 27:54; Marek 9:7; Lukáš 9:35; Ján 1:34; Skutky apoštolov 13:33; List Židom 5:5).

Pán povedal môjmu Pánovi (Žalm 110:1; Matúš 22:43–45; Marek 12:36–37; Lukáš 2:11; 20:42–44). Midraš Tehilim, Komentár k Žalmom (200–500 n. l.), uznáva Žalm 110 za mesiášsky

Nazývaný „Boh s nami“ (Izaiáš 7:14; Matúš 1:23; Lukáš 7:16; ~Ján 20:28).

Dieťa nazývané Mocný Boh, Knieža pokoja atď. (Izaiáš 9:6). Podľa jemenského Midrašu 349–350 a Pereq Shalom, s. 101, ide o mesiášsky text

Potomok ženy rozdrví hlavu Satana (Genesis 3:15). Podľa Targumu Pseudo-Jonatána ide o mesiášsky text

Narodený z panny (dvojité naplnenie) (Izaiáš 7:14; Matúš 1:18,25; Lukáš 1:26–35). Panna podľa Septuaginty

Kde bude Mesiáš?

Narodil sa v Betleheme v Júde (Micheáš 5:2; Matúš 2:1, 5–8; Ján 7:42; Lukáš 2:4–7). Targum Izaiáš hovorí, že ide o mesiášske proroctvo.

Pôsobí v Galilei (Izaiáš 9:1-2; Matúš 4:12-16; Marek 1:14; Lukáš 4:31; Ján 4:43).

Vstúpi do chrámu v Jeruzaleme (Malachiáš 3:1; Matúš 21:12; Marek 11:15)

Kedy príde Mesiáš?

Žezlo sa neodstúpi (Genesis 49:10; Lukáš 3:23,33). Podľa babylonského a jeruzalémského Talmudu, Targumu Jonatána, Targumu Pseudo-Jonatána, Targumu Onkelosa, komentára k zvitkom od Mŕtveho mora a aramejského Targumu ide o mesiášsky výrok. Židia stratili právo popravovať ľudí v roku 11 n. l. podľa Babylonského Talmudu, Sanhedrin, kapitola 4.

Izrael zostane opustený, kým nepríde Mesiáš (Micheáš 5:3).

Pred zničením chrámu (r. 70 n. l.) (Malachiáš 3:1).

Po príchode predchodcu (Izaiáš 40:3; Matúš 3:1–3; 11:10; Lukáš 1:17; Ján 1:23).

Zavraždený v roku 32/33 n. l. (Daniel 9:20–27 + Nehemiáš 2:1–10 (445/444 p. n. l.)). Podľa Maimonida v diele Igeret Teiman a rabína Mojžiša Abraháma Leviho v diele Mesiáš v targumoch, Talmudoch a rabínskych spisoch ide o mesiášsku postavu.

Čo bude Mesiáš robiť?

Služba zázrakov (Izaiáš 35:5,6a; Matúš 9:6-7,22,32-35; 11:4-6; 12:13; Ján 5:5-9; 9:6-11 atď.)

Vzal na seba naše choroby (Izaiáš 53:4; Matúš 8:17; Marek 2:10–12; Lukáš 5:13; Ján 5:5–9).

Učil v podobenstvách (Žalm 78:2; Matúš 13:34).

Vstúpil ako kráľ na oslovi (Zachariáš 9:9; Marek 11:2–10; Lukáš 19:35–37; Matúš 21:5–9; Ján 12:15).

Od kameňa úrazu k základnému kameňu (Žalm 118:22–23; Izaiáš 8:14–15; 28:16; Matúš 21:42; Marek 12:10–11; 1. Petrov 2:6–8; Skutky 4:11).

Neopustený smrti (Žalm 16:8-11; 30:3; Skutky 2:31; 13:33; Marek 16:6; Matúš 28:6; Lukáš 24:46).

Horlivosť pre dom svojho Otca (Žalm 69:9; Ján 2:17).

Duch Pánov bude na ňom (Izaiáš 11:2; Matúš 3:16; Marek 1:10-11; Lukáš 4:15-21,32; Ján 1:32). Podľa Targumu Izaiáša a Babylonského Talmudu ide o mesiášsky výrok.

Matúš ukazuje, že Kristov život je paralelný s osudom izraelského národa (Jeremiáš 31:15 a Matúš 2:18, Ozeáš 11:1 a Matúš 2:15, Izaiáš 9:1,2 a Matúš 4:15–16; atď.).

Reakcie ľudu

Nenávidený bez dôvodu (Žalm 35:19; 69:4; Izaiáš 49:7; Ján 15:25).

Niektorí spriadali plány na Ježišovu skazu (Žalm 38:12; Marek 11:18).

Zradený priateľom (Žalm 41:9; Matúš 10:4; 26:48–50; Marek 14:43–44; Lukáš 22:47–48; Ján 18:3, 5).

Odmietnutý vlastným ľudom (Izaiáš 53:3-4; Žalm 69:8; Ján 1:11; 7:5; Matúš 21:42-44).

Dali mu piť žlč (Žalm 69:21; Matúš 27:48).

Dokonca aj priatelia stáli v diaľke (Žalm 38:11; Matúš 27:55; Marek 15:40; Lukáš 23:49).

Keď pastier dostal ranu, ovce sa rozutekali (Zachariáš 13:7; Marek 14:27, 50; Matúš 26:31).

Odmietnutý vládou (Žalm 2:1–2; Skutky apoštolov 4:25–28).

Ako zomrie Mesiáš?

Predaný za 30 strieborných (Zachariáš 11:12-13; Matúš 26:15).

Mince do chrámu hodil, nie položil (Zachariáš 11:13b; Matúš 27:5a).

Peniaze pre hrnčiara (Zachariáš 11:13; Matúš 27:7).

Nespravodlivo odvedený (Izaiáš 53:7-8; Matúš 26:60; Marek 14:55; Lukáš 23:4).

Falošní svedkovia (Žalm 35:11; Matúš 26:60).

Mlčal pred svojimi žalobcami (Žalm 38:13-14; Izaiáš 53:7; Matúš 27:12).

Pýtal sa, prečo ho Boh opustil (Žalm 22:1; Matúš 27:46; Marek 15:34).

Vysmievali sa mu (Žalm 22:7,8; Matúš 27:31,39; Marek 15:31-32).

Srdce ako vosk (Žalm 22:14b; Ján 19:34).

Bol prebodnutý za nás (Žalm 22:16; Izaiáš 53:5; Zachariáš 12:10; Matúš 27:26; Ján 19:34).

Ľudia na neho zízali (Žalm 22:17; Lukáš 23:35).

Hodili si o jeho šaty (Žalm 22:18; Marek 15:24; Lukáš 23:34; Ján 19:23,24).

Žiadna kosť mu nebola zlomená (Žalm 22:17; Žalm 34:20; Ján 19:33).

Bili ho a pľuli na neho (Izaiáš 50:6; Micheáš 5:1; Matúš 26:67; Lukáš 22:63).

Zabitý spolu s hriešnikmi (Izaiáš 53:12; Matúš 27:38; Marek 15:27).

Zastával sa hriešnikov (Izaiáš 53:12b; Lukáš 23:34).

Bol pochovaný v hrobe bohatého muža (Izaiáš 53:9; Matúš 27:57–60).

Vzal na seba naše hriechy ako obeť za vinu (Izaiáš 53:5, 6, 10–12; Ján 1:29; 1. Korinťanom 15:3; 1. Jánova 2:2; 4:10).

Ježiš zomrel so žalmom na perách (Žalm 31:5; Lukáš 23:46).

Otázka: Čo znamená meno „Betlehem“ v Mt 2:1,5-8; Lk 2:4-7; Jn 7:42?

Odpoveď: Podľa Wycliffeovho biblického slovníka (str. 225) Betlehem znamená „dom chleba“.

Betlehem v Judei je veľmi staré mesto, ktoré existovalo už pred príchodom Izraelitov. V knihe Genesis 35:19 sa píše: „A tak zomrela Ráchel a bola pochovaná na ceste do Efratu“ (teda do Betlehemu v Judei). Podobne sa píše aj v knihe Genesis 48:7. Betlehem sa teda pôvodne volal Efrat, a preto je toto mesto v knihe Micheáša 5:2 označené ako „Betlehem Efrata“.

Amarenské listy, ktoré Kanaánci písali do Egypta krátko po roku 1400 pred Kr. v čase Jozueho, spomínajú, že „Bit-Lahmi“ prešiel k ľudu „Apiru“, ako uvádza Wycliffeho slovník biblickej archeológie, s. 142, a Wycliffeho biblický slovník, s. 225, ktorý odkazuje na ANET, s. 489.

Mimochodom, v Jozue 19:15 sa spomína aj druhé, severné mesto s názvom Betlehem, nachádzajúce sa na území Zabulona.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman tvrdí: „V Matúšovi a Lukášovi nie je žiadna zmienka o tom, že by Ježiš existoval pred svojím narodením.“ (Jesus, Interrupted, s. 75; tiež v Jesus, Interrupted, s. 103)

Odpoveď: Micheáš 5:2, ktorý Matúš cituje v 2:6, hovorí, že pôvod Mesiáša „je od dávnych čias“ v masoretskom texte, alebo „od počiatku, ba dokonca od večnosti“ v gréckom preklade Septuaginty. V Matúšovi pisári vynechali niektoré časti, vrátane tej o „od dávnych čias“, ale takmer každý židovský rabín by spoznal zvyšok tohto verša.

V Matúšovi 23:37 a Lukášovi 13:34 Ježiš hovorí: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo sú k tebe poslaní, koľkokrát som túžil zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale ty si nechcel!“ Toto bolo povedané len pár dní po triumfálnom vstupe, keď sa Jeruzalem ukázal, aby privítal Ježiša. Kedy teda počas Ježišovej pozemské služby, pred týmto momentom, dostal Jeruzalem možnosť zísť sa pod Ježišovým vedením? Odpoveď je samozrejme nikdy. Matúš a Lukáš (a Ježiš) museli mať na mysli obdobie, keď Ježiš existoval ešte pred svojím narodením, keď boli zabíjaní proroci, ktorých Ježiš posielal do Jeruzalema.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman hovorí: „Je však pozoruhodné, že v Markovom evanjeliu sa Ježiš nikdy neoznačuje za božskú bytosť, za niekoho, kto existoval už predtým, za niekoho, kto bol v akomkoľvek zmysle rovný Bohu. V Markovi nie je Bohom a ani to o sebe netvrdí.“ Jesus, Interrupted, s. 79

Odpoveď: Marek 2,5–12 (rovnako ako Matúš 9,2–6 a Lukáš 5,20–23) uvádza, že iba Boh môže odpúšťať hriechy, no Ježiš odpustil hriechy ochrnutému. Keď bol Ježiš obvinený z toho, že robí iba to, čo môže robiť Boh, Ježiš ani nepovedal, že iba vyhlasuje Božie odpustenie, ani nepoprel ich predpoklad. Namiesto toho povedal a ukázal, že On sám má moc odpúšťať hriechy.

Otázka: K Matúšovi 12:30 a Markovi 9:40 skeptik Bart Ehrman píše: „V Matúšovi Ježiš vyhlasuje: ‚Kto nie je so mnou, je proti mne.‘ V Markovi hovorí: ‚Kto nie je proti nám, je za nás.‘ Povedal obidve veci? Mohol mať na mysli obidve veci? Ako môžu byť obe veci pravdivé naraz? Alebo je možné, že jeden z autorov evanjelií si to pomýlil?“ Jesus, Interrupted, s. 41

Odpoveď: Úprimne povedané, vôbec nechápem, ako mohol Ehrman vnímať toto ako rozpor. Samozrejme, že oboje môže byť pravda. Samozrejme, že Ježiš môže v rôznych situáciách a v rôznych dňoch hovoriť odlišné, ale vzájomne sa dopĺňajúce veci, bez toho, aby si protirečil. V Matúšovi 12:22–37 (čo zodpovedá Markovi 3:20–29) sa to stáva, keď k Ježišovi privedú muža posadnutého démonom. Oveľa neskôr, pri úplne inej príležitosti, v Markovi 9:38–41, Ježišovi povedali o niekom inom, kto vyháňa démonov. Možno si Ehrman nejako myslel, že je protirečivé, že ak by niekto bol proti Ježišovi, mohol by byť aj proti Jeho učeníkom, alebo naopak. Ježiš však v Jánovi 16:3 predpovedal, že Jeho učeníci budú prenasledovaní a zabíjaní, pretože prenasledovatelia nepoznajú Otca ani Ježiša. Ježiš v Jánovi 15:18–21 vyhlásil: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv. Keby ste boli zo sveta, miloval by vás ako svojich. Namiesto toho vás svet nenávidí, lebo nie ste zo sveta, ale ja som vás vyvolil zo sveta. Pamätajte na slovo, ktoré som vám povedal: ‚Žiaden sluha nie je väčší ako jeho pán.‘ Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale takto sa k vám budú správať kvôli môjmu menu.“ (BSB) Ježiš sa v Matúšovi 25:34–46 v podobenstve o ovciach a kozách úzko stotožnil so svojimi nasledovníkmi. V Jánovi 15:1–8 Ježiš hovorí, že sme v ňom tak, ako sú ratolesťe spojené s viničom.

Otázka: Prečo v Jn 2,19, keď Ježiš zomrel, povedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho znovu postavím“, keď v Mt 26,61b a Mk 14,58 bolo [údajne] nepravdivé, že Ježiš to povedal, ako uvádza skeptická kniha Asimov’s Guide to the Bible na s. 976?

Odpoveď: Ježiš to v Jánovi 2:19 skutočne povedal a Matúš 26:61b ani Marek 14:58 nehovoria, že by bolo nepravdivé, že to Ježiš povedal. Uvádzajú, že Ježišovi obžalovatelia si to zapamätali a použili to na obžalovanie Ježiša. Asimov si však len vymýšľa, že tvrdili, že to bolo nepravdivé.

Otázka: V Mt 17,1–9 a Mk 9,2–9 máme dojem, akoby Ježiš vystúpil na vysokú horu s úmyslom premeniť sa, zatiaľ čo v Lukášovi zistíme, že Ježiš vystúpil na horu, aby sa modlil, a premena sa udiala, keď sa modlil (Lk 9,28–36). Ako sa to dá vysvetliť?

Odpoveď: Pri odpovedi treba zohľadniť dva body.

a) V skutočnosti nielen Lukáš, ale ani Matúš ani Marek neuvádzajú, že by Ježiš vystúpil na horu s cieľom premeniť sa. Všetci mlčia dokonca aj o tom, či Ježiš vopred vedel, že sa premení.

b) Po druhé, modlitba nie je rituál! Modlitba je komunikácia s Bohom v nebi. Ježiš sa modlil k Bohu Otcovi a neviem si predstaviť, že by sa Ježiš premenil a nepovedal nič Bohu Otcovi.

Otázka: Ako v Mt 17,12 a Mk 9,11–13 Ján Krstiteľ naplnil proroctvo o Eliášovi? Bol reinkarnáciou Eliáša?

Odpoveď: Nie. Pri Ježišovom prvom príchode mal Ján účel a poslanie Eliáša. Samozrejme, Eliáš (nie Ján) sa na krátko objavil pri premenení. Mnohí si myslia, že Eliáš bude jedným z dvoch svedkov tesne pred siedmou trúbou v Zjavení 11,3–12.

Prvým známym autorom, ktorý sa zaoberal týmto veršom, je Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.), ktorý si všimol, že pojem „mať ducha iného“ nie je výsadou iba Eliáša a Jána Krstiteľa. Boh sľúbil, že Jozue bude mať ducha Mojžiša. (Dialóg s Židom Tryfónom, kap. 49, s. 220) Aj Elizeus mal dvojnásobnú porciu ducha Eliáša (2 Kr 2, 9–10).

Otázka: Prečo sa v Jn 7,1 Ježiš [údajne] bál smrti, keď v Lk 12 povedal učeníkom, aby sa smrti nebáli?

Odpoveď: Ježiš povedal učeníkom, aby sa nebáli fyzickej smrti, ale skôr duchovnej smrti. Ján 7:1 NEHOVORÍ, že by sa Ježiš bál smrti. Ale aj tak je možné prijímať preventívne opatrenia bez toho, aby sme sa smrti báli. Ježiš sa vyhýbal cestám do Judey, pretože tamojší Židia ho chceli zabiť. Bolo to preventívne opatrenie v záujme jeho služby, nie z strachu, pretože neskôr, keď prišiel jeho čas, Ježiš do Jeruzalema predsa len odišiel, kde sa ho Židia pokúsili zabiť a dokonca sa im to aj podarilo.

Otázka: V Lk 13,23 sa niektorí snažia vojsť a nemôžu, a v Jn 7,34 hľadajú a nemôžu nájsť, alebo tí, ktorí hľadajú, nájdu, ako ukazujú Mt 7,7; 1 Krn 28,9; Iz 55,6; Sk 10,35?

Odpoveď: Niektorí, ktorí hľadajú Boha, Ho nutne nenájdu. Boh sa nevyjadruje o tých, ktorí Ho nehľadajú usilovne, alebo ktorí Ho hľadajú len čiastočne, podľa svojich vlastných podmienok, a nie podľa Jeho podmienok.

Otázka: V Mt 17,12 a Mk 9,11–13, naznačuje Ježišov rozhovor s Mojžišom a Eliášom [nejakým spôsobom], že by sme sa mali modliť k mŕtvym, ako tvrdia niektorí rímskokatolíci?

Odpoveď: Nie. Pri premenení sa s Mojžišom a Eliášom nerozprával nikto okrem Ježiša. Ani oni sa s nikým nerozprávali, okrem Ježiša a medzi sebou. Predmetom nášho uctievania by mal byť iba Boh. Katolíci by s tým súhlasili, ale tvrdia, že rovnako ako môžeme prosiť o pomoc a modlitby kresťanov, ktorí žijú na zemi, môžeme o to isté prosiť aj kresťanov, ktorí žijú v nebi. 2 Korinťanom 11:3 hovorí, že nemáme byť oddaní nikomu okrem Krista. Hoci modlitba k niekomu nemusí nutne znamenať, že ste mu oddaní, mnohé katolícke modlitby sú modlitbami oddanosti k Márii alebo iným svätým. V Písme nie je žiadny príklad veriaceho, ktorý by sa modlil k niekomu inému ako k Bohu.

Otázka: V Mk 15,25 bol Ježiš ukrižovaný v tretej hodine, alebo bol podľa Jn 19,14 v tretej hodine ešte pred Pilátom?

Odpoveď: Najprv to, čo nie je odpoveďou, a potom samotná odpoveď.

Skutočnosť, ktorá nie je súčasťou odpovede: Grécky spôsob zápisu čísiel tri a šesť sa líšil len jedným ťahom, takže jedna domnienka je, že išlo o chybu pisára. Existuje však jednoduchšie vysvetlenie.

Odpoveď: Obe tvrdenia sú pravdivé, pretože Židia a Rimania počítali hodiny odlišne. Ján 19:14 hovorí, že opustil Piláta v 6. hodine, čo by bolo o 6:00 ráno, pretože rímsky deň začínal o polnoci. V Markovi 15:22,25 sa píše, že bol ukrižovaný v tretej hodine, čo by bolo o 9:00 ráno, pretože židovský deň sa počítal od východu slnka (okolo 6:00 ráno) a židovská noc začínala západom slnka (okolo 18:00). Ján tiež používa rímsky/grécky spôsob merania času v Jánovi 20:19, kde sa skorý večer považoval za súčasť predchádzajúceho dňa, zatiaľ čo Židia považovali čas po západe slnka za nasledujúci deň.

Ako vieme, že Rimania počítali deň od polnoci do polnoci? Rimskí spisovatelia Plutarch (Morálka: Rímske otázky 84), Plínius Starší (Prírodopis ii.77 (188)), Aulus Gellius (iii.2) a Macrobius (Saturnalia, i.3) všetci uvádzajú, že rímsky deň trval od polnoci do polnoci, podľa A. T. Robertsona v diele Harmony of the Gospels, s. 285–286, a Williama Arndta v diele Bible Difficulties & Seeming Contradictions, s. 197–199. Plínius Starší tiež poznamenal, že iné kultúry mali odlišné zvyky a Babylónčania považovali za deň čas od východu do západu slnka.

Otázka: Ako sa dajú zosúladiť pasáže v Mt 19,16–30, Mk 10,17–31 a Lk 18,18–30?

Odpoveď: Dajú sa veľmi dobre zosúladiť, keď pochopíte, že autori evanjelií parafrázovali a nemuseli nutne uvádzať presné citáty. Napríklad Matúš hovorí: „Učiteľ… získať večný život… Prečo sa ma pýtaš na to, čo je dobré?… Je len Jeden, kto je dobrý“, zatiaľ čo Marek a Lukáš hovoria: „Dobrý Učiteľ… zdediť večný život… Prečo ma nazývaš dobrým?… Nikto nie je dobrý, iba sám Boh“, a tak ďalej. Podrobnú diskusiu nájdete v Encyklopédii biblických ťažkostí na s. 329–332.

Otázka: V Mt 19,28 a Lk 22,28–30 skeptik Bart Ehrman nesprávne tvrdí, že Ježiš povedal, že dvanásti učeníci budú mať dvanásť trónov. A čo učeník Judáš Iškariotský? (Jesus, Interrupted, s. 159)

Odpoveď: Nie, pre Judáša nie je žiadny trón. Po prvé, Lukáš 22,28–30 nespomína dvanásť trónov, ale len dvanásť kmeňov. V skutočnosti Matúš 19,28 NEHOVORÍ, že dvanásť učeníkov bude sedieť na dvanástich trónoch. Skôr sa tam píše: „… vy, ktorí ste ma nasledovali, budete tiež sedieť na dvanástich trónoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ (BSB) Hovorí sa teda, že bude dvanásť trónov, ale nehovorí sa, že na nich budú sedieť dvanásti učeníci. Ježiš to naopak sľúbil len „vám, ktorí ste ma nasledovali“. Judáš Ježiša ďalej nenásledoval a po tom, čo ho zradil, opustil svoje miesto učeníka, ako hovorí Skutky apoštolov 1:20.

Otázka: V Mt 26,14 skeptik Bart Ehrman píše, že Judáš zradil Ježiša kvôli peniazom, zatiaľ čo v Lk 22,3 to urobil preto, že do neho vošiel Satan. V Jánovi je Judáš nazývaný diablom, takže zrejme mal v sebe zlé sklony. (Jesus, Interrupted, s. 45–46)

Odpoveď: Rovnako ako oheň nevzniká len z jednej príčiny, ale z troch (vzduch, palivo, iskra), aj mnohé činy majú viacero súbežných príčin. Mnohé veci majú tri príčiny: potenciálnu príčinu, ako je voda za priehradou, bezprostrednú príčinu, ako je trhlina v priehrade, a preventívnu príčinu, ktorá bola odstránená, ako je zastavenie bezpečnostných kontrol priehrady. Ktorá z nich spôsobila pretrhnutie priehrady? – zapojili sa všetky tri. Podobne aj Judáš bol už predtým zlodej, takže bol diabolský. Judáš dostal ďalší sebecký motív v podobe úplatku od kňazov. Nakoniec videl príležitosť po Poslednej večeri. Aký bol teda dôvod, prečo Judáš zradil Ježiša? – Podieľali sa na tom všetky tri dôvody.

Otázka: Prečo v Mt 26,26–28; Mk 14,22 a Lk 22,19 chlieb a víno nie sú fyzickým telom Krista?

Odpoveď: Môžeme vidieť, že Ježiš mal na mysli, že chlieb a víno sú symbolicky Jeho telom, a to z dvoch dôvodov.
Po prvé, neexistuje ani najmenší dôkaz, že by sa ľudia klaňali chlebu a vínu, ani v Biblii, ani v rannej cirkvi. Nemáme uctievať nič ani nikoho okrem Boha. Uctievame Ježiša, ale ak chlieb a víno nie sú Ježišom, nemáme uctievať chlieb a víno.
Po druhé, ak by niekto chápal túto metaforu tak, že chlieb a víno boli alebo sa stali Ježišom, potom by sme z dôvodu konzistentnosti museli považovať aj iné metafory o Ježišovom tele za samotného Ježiša, ako napríklad v 1. Korinťanom 12:27. My (cirkev) sme Kristovým telom. Myslíte si, že by ľudia mali uctievať vás alebo zbor, do ktorého chodíte? Ak ani jedno, prečo by ste potom nemali uctievať kresťana, stvoreného na Boží obraz, viac ako chlieb a víno, ktoré nie sú stvorené na Boží obraz?
Samozrejme, nikdy nemáme uctievať iných kresťanov. Ale bolo by uctievanie iných ľudí a ospravedlňovanie toho Kristovou metaforou horšie ako uctievanie chleba a vína a ospravedlňovanie toho Kristovou metaforou?

Otázka: Prečo je v Mt 26,49–50 Ježiš zradený Judášom bozkom, potom je zatknutý, ale v Jn 18,2–9 Ježiš dobrovoľne vystúpi dopredu, aby sa identifikoval, a Judáš mu nedá bozk?

Odpoveď: Skutočnosť, že sa v Jánovi 18,2–9 o bozku nezmieňuje, nedokazuje, že k nemu nedošlo. Judáš mohol Ježiša pobozkať podľa Matúša 26,49; potom sa vojaci stiahli v Jánovi 18,2–9 a nakoniec ho zatkli v Matúšovi 26,50. Jediná časť, o ktorej sa hovorí, že sa stala „okamžite“, bol Judášov bozk na začiatku.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman tvrdí, že v Markovi prebehol rýchly súd, počas ktorého Ježiš takmer nič nepovedal, zatiaľ čo v Jánovi bol dlhý, odložený súd, počas ktorého Ježiš viedol rozsiahle rozhovory (Jesus, Interrupted, s. 43).

Odpoveď: To je dosť nezmyselné, pretože ani Marek, ani Ján konkrétne neuvádzajú, ako dlho dialóg trval, a Ježiš pravdepodobne povedal viac vecí, než zaznamenal ktorýkoľvek z nich. Nebol to jeden, ale dva súdne procesy (židovský a rímsky). Mark zaznamenal dve vety, ktoré Ježiš povedal počas židovského súdu, a jednu vetu počas rímskeho súdu. Ján zaznamenal päť viet, ktoré Ježiš povedal počas židovského súdu, a deväť viet počas rímskeho súdu. Ale opäť, ani jeden z autorov evanjelií netvrdí, že zaznamenal všetko, čo Ježiš povedal.

Otázka: Prečo v Mt 27,11–14 Ježiš neodpovedá na ani jedno obvinenie počas svojho vypočutia pred Pilátom, keďže Jn 18,33–37 nám [údajne] hovorí, že Ježiš odpovedal na všetky obvinenia počas svojho vypočutia pred Pilátom?

Odpoveď: Matúš 27:11 a Matúš 27:12 sa odohrávajú v rôznych časových okamihoch; verš 2:11 sa odohráva pred Pilátom. V Matúšovi 27:11–14, keď boli s ním veľkňazi a starší ( , verš 12), Ježiš im nič neodpovedal. Ján 18:28 hovorí, že Židia nevošli do pretória, takže v Jánovi 18:29 Pilát (pravdepodobne s Ježišom v sprievode) vyšiel k nim. Ján 18:33 hovorí, že potom Pilát vošiel do pretória a zavolal Ježiša. Potom v Jánovi 18:34–37 Ježiš odpovedal na Pilátove otázky.

Mimochodom, Ján 18:33–37 NEHOVORÍ, že Ježiš odpovedal na všetky Pilátove otázky alebo obvinenia; uvádza len to, že Pilát povedal: „Nenašiel som na ňom žiadnu vinu.“ Pilát mu mohol položiť mnoho otázok, ale Ján 18:33–38 uvádza len štyri, z ktorých Ježiš odpovedal na tri. Matúš 27:14 hovorí, že Ježiš neodpovedal ani slovom v čase, keď ho kňazi a starší obviňovali, ani v čase, keď mu Pilát položil otázku, ktorá nie je uvedená v Jánovi 18:33–37. Ježiš teda neodpovedal na nič, čo povedali kňazi a starší, ani keď sa ho Pilát spýtal, či počuje tieto obvinenia. Neskôr Ježiš odpovedal na [aspoň] tri otázky, ktoré mu Pilát položil.

Otázka: Prečo by v Mt 28,1–8 proroctvá dokazovali, že Ježiš bol Boh, ak by bol Ježiš mimozemšťan? (Toto som vlastne počul od vysokoškoláka, ktorý sa zaujímal o Star Trek a Cirkev scientológie.)

Odpoveď: Ak by bol Ježiš mimozemšťan, musel by byť mimoriadne inteligentnou bytosťou, aby dokázal naplniť všetky tieto proroctvá. V skutočnosti by sa v porovnaní s nami javil ako vševedúci. Ježiš by tiež musel byť mimoriadne mocným mimozemšťanom, aby dokázal vykonať všetky zázraky, ktoré vykonal, vrátane vzkriesenia z mŕtvych. Považovali by sme ho za všemocného. Aby mohol ľuďom odovzdať učenie, ktoré Ježiš hlásal, musel by byť morálne veľmi dobrý, takmer dokonalý. Takže ak si myslíte, že Ježiš by mohol byť vševedúcou, všemocnou a morálne dokonalou bytosťou, ktorá nepochádza z tohto sveta a ktorá prišla, aby nám ukázala pravdu, súhlasím s vami!

Otázka: V Mt 28,2; Mk 16,4; Lk 24,2 bol kameň len „odvalený“?

Odpoveď: Nie. Grécke slovo sa lepšie prekladá ako „odhodiť“ než „odkotúľať“. Ak ten kameň vážil niekoľko ton, na jeho odhodenie by bol potrebný anjel.

Otázka: Kto iný okrem Ježiša sa v evanjeliách hlásil za Mesiáša alebo za Boha?

Odpoveď: Nasledujúci ľudia buď sami vyslovili nasledujúce tvrdenia, alebo ich o nich vyslovili iní.

Otázka: Okrem Ježiša existuje ešte niekto iný, kto vykonal veľké zázraky v Palestíne?

Odpoveď: Nie. Niektorí však tvrdia, že zázrak vykonal Onias, tvorca kruhov, z 1. storočia pred n. l. Nazývajú ho tvorcom kruhov, lebo nakreslil kruh a povedal Bohu, že z neho nevystúpi, kým nezaprší, a potom naozaj zapršalo. Tu je citát z Taanith 3.8 v knihe The New Testament Background, s. 170: „Jedného dňa povedali Oniasovi, tvorcovi kruhov: ‚Modli sa, aby spadol dážď.‘ On odpovedal: ‚Vyjdite von a prinesite veľkonočné pece, aby nezmäkkli [t. j. pod vplyvom dažďa].‘ Modlil sa, ale dážď nespadol. Čo urobil? Nakreslil kruh, postavil sa do neho a povedal pred Bohom: ‚Ó, Pane sveta, tvoje deti obrátili svoje tváre ku mne, lebo som pred tebou ako syn domu. Prisahám na tvoje veľké meno, že sa odtiaľto nepohnem, kým sa nezľutuješ nad svojimi deťmi.“ Dážď začal padať kvapka po kvapke. Povedal: „Neprial som si takýto dážď, ale dážď, ktorý naplní cisterny, jamy a jaskyne.“ Začalo silno pršať. Povedal: „Neprial som si takýto dážď, ale dážď dobrej vôle, požehnania a milosti.“ Potom pršalo mierne [a pokračovalo to], kým Izraeliti kvôli dažďu nevyšli z Jeruzalema na Chrámovú horu.“ Nakoniec pršalo toľko, že ho požiadali, aby sa modlil, aby dážď prestal. Aj Jozefus (okolo roku 90 n. l.) v diele Staroveké dejiny Židov, kniha 14, kap. 2.1, s. 290, stručne spomína, že Onias sa modlil za to, aby dážď prestal.

Otázka: Aké mimobiblické zmienky o Ježišovi pred rokom 200 n. l. sa nachádzajú v evanjeliách?

Odpoveď: Dalo by sa očakávať, že Ježišov život a kresťanstvo nezostali bez povšimnutia ani mimo Biblie. Jedným z dôvodov, prečo uvádzame tieto citáty, je rozptýliť pochybnosti niekoľkých skeptických kritikov, ako bol Bertrand Russell, o tom, či Ježiš vôbec existoval.

Cornelius Tacitus (cca 55 – cca 117 n. l.) bol rímsky historik, ktorý písal o udalostiach v Ríme a vo Veľkej Británii v rokoch 15 – 70 n. l. Svojím pohŕdavým tónom určite nebol priateľom kresťanstva. V diele „Anály“ 15:44 napísal: „…Ale žiadne ľudské úsilie, žiadne štedré dary cisára ani obety bohom nedokázali rozptýliť zlovestnú vieru, že požiar [Ríma] bol výsledkom rozkazu [cisára]. Následne, aby sa zbavil týchto povestí, Nero pripísal vinu a uvalil najkrutejšie mučenia na skupinu nenávidenú pre svoje ohavnosti, ktorú ľud nazýval kresťanmi. Kristus, od ktorého pochádza tento názov, podstúpil najvyšší trest za vlády Tiberia z rúk jedného z našich prokurátorov, Pontia Piláta, a táto mimoriadne škodlivá povera, ktorá bola tak na chvíľu potlačená, opäť vypukla nielen v Judei, prvom zdroji tohto zla, ale dokonca aj v Ríme, kde všetko ohavné a hanebné zo všetkých kútov sveta nachádza svoje centrum a stáva sa populárnym. V dôsledku toho boli najprv zatknutí všetci, ktorí sa priznali k vine; potom, na základe ich výpovedí, bolo odsúdené obrovské množstvo ľudí, a to nie toľko za zločin podpálenia mesta, ako skôr za nenávisť voči ľudstvu. K ich smrti sa pridali všetky druhy posmechu. Zakrytí zvieracími kožami boli roztrhávaní psami a zahynuli, alebo boli pribití na kríže, alebo boli odsúdení na plamene a upálení, aby slúžili ako nočné osvetlenie, keď sa skončil deň…“

Tacitus v 5. knihe diela Histories tiež podrobne rozoberá, ako rôzne rímske légie – 5., 10., 15., 12. a niektorí vojaci z 18. a 3. légie – potlačili povstanie v Judei a zničili Jeruzalem.

Citáty z Tacita sú prevzaté z diel *Anály* a *Histórie* od P. Cornelia Tacita, Encyclopedia Britannica, Inc. 1952.

Mara Bar-Serapion bol obyčajný Sýrčan, ktorý niekedy po roku 73 n. l. napísal list svojmu synovi Serapionovi. V ňom ho povzbudzuje, aby nasledoval príklad múdrych mužov z histórie, ktorí zomreli za to, v čo verili, ako napríklad Sokrates, Pytagoras a múdry kráľ , ktorého Židia popravili. Tento dokument sa nachádza v Britskom múzeu a F. F. Bruce ho spomína v diele „The New Testament Documents: Are They Reliable?“

Josephus bol židovský učenec, narodený v rokoch 37/38 n. l., ktorý o Kristovi písal kladne. Existujú dve verzie tohto úryvku: kratšia arabská z 10. storočia a dlhšia latinská. Stručnejšia arabská verzia sa vo všeobecnosti považuje za správnejšiu. Avšak bez ohľadu na to, ktorá verzia je správna, ide o svedectvo o existencii a ukrižovaní Krista. Ďalšie informácie k tejto téme nájdete v nasledujúcej otázke.

Lucian zo Samosaty (známejší ako Lucian Grék), satirik z 2. storočia, napísal o Kristovi: „…muž, ktorý bol ukrižovaný v Palestíne, pretože zaviedol tento nový kult do sveta… Navyše ich prvý zákonodarca ich presvedčil, že sú všetci bratmi, potom čo raz a navždy prestúpili zákon tým, že popreli gréckych bohov a uctievali samotného ukrižovaného sofistu a žili podľa jeho zákonov.“ (O smrti Peregrina – nazývané aj Smrť Peregrina 11–13) (citované z diela Dôkazy, ktoré si vyžadujú verdikt, zväzok 1, s. 82.)

Klement Rímsky bol kresťanský biskup, ktorý napísal list korintskému zboru, v ktorom sa ich v podstate pýtal, prečo nedodržiavajú to, čo napísal Pavol o 50 rokov skôr. Klementov list bol napísaný v rokoch 96–98 n. l.

Plínius Mladší bol guvernér Bithýnie, ktorý zabil mnoho kresťanov pre ich vieru. V roku 112 n. l. napísal cisárovi Trajanovi a pýtal sa ho, či má naďalej zabíjať mužov, ženy a deti len preto, že neuctievajú cisárovu sochu. Plínius o kresťanoch hovorí: „tvrdili však, že celá ich vina, či ich omyl, spočívala v tom, že mali vo zvyku schádzať sa v určitý pevne stanovený deň pred svitaním, keď striedavo spievali chválospev na Krista ako na boha a zaviazali sa slávnostnou prísahou, nie k nejakým zlým skutkom, ale že nikdy nespáchajú žiadny podvod, krádež, cudzoložstvo, nikdy neporušia svoje slovo a nezradia dôveru, keď budú vyzvaní, aby ju splnili. Listy 10.96. (citované z diela Evidence that Demands a Verdict, zväzok 1, s. 83.) Okrem toho nám Plínius poskytuje aj informácie o esénoch.

Papias bol ďalším biskupom, ktorý bol učeníkom apoštola Jána. Napísal mnoho zväzkov niekedy medzi rokmi 95 až 110 n. l. Bohužiaľ, jeho spisy sa stratili, s výnimkou krátkeho opisu od Eusébiusa z Cézarey (318 n. l.). Eusébius nám okrem iného uvádza, že Papias hovorí, že Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v hebrejčine, Marek bol Petrovým tlmočníkom a že Papias učil premilenializmus. (Eusébius bol amilenialista.)

Ignác bol učeníkom apoštola Jána. Napísal listy mnohým cirkvám a zomrel buď v roku 107, alebo 116 n. l. za vlády cisára Trajána.

Polykarp, biskup zo Smyrny, bol kresťanský mučeník a učeník Ignáca, ktorý hovoril o Kristovi. Zomrel okolo roku 163 n. l.

Irenej, biskup v Lyone (vo Francúzsku), bol učeníkom Polykarpa a mučeníkom, ktorý žil v rokoch 120/140–202 n. l. V rokoch 182–188 n. l. napísal rozsiahle dielo proti herézam tej doby.

Didaché (alebo Učenie dvanástich apoštolov) bola anonymná cirkevná príručka z obdobia okolo rokov 60–120 n. l.

Justín Mučeník bol grécky filozof, ktorý sa narodil buď v roku 110, alebo 114 n. l. Obrátil sa okolo roku 138 a podľa jeho vlastných slov vznikla jeho Prvá obhajoba 150 rokov po Kristovom narodení. Vo svojej prvej a druhej obhajobe, ako aj v diele Dialóg s Židom Tryfónom, Justín hovorí o Ježišovi ako o Bohu. Chronicon Paschale uvádza, že bol umučený za svoju vieru v roku 165 n. l.

Suetonius, rímsky historik a dvoran, ktorý písal okolo roku 120 n. l., hovorí: „Keďže Židia podnecovaní Chrestusom (iný pravopis slova Christus, t. j. Kristus) neustále vyvolávali nepokoje, vyhnal ich z Ríma.“ Život Klaudiusa 25.4 (Citované z diela *Evidence that Demands a Verdict*, zväzok 1, s. 83.) (Zamenenie písmen i a e nebolo pri preklade z gréčtiny do latinčiny nezvyčajné, podľa *The Expositor’s Bible Commentary*, zväzok 10, s. 3

Teofil, biskup Antiochie, bol prvým nám známym autorom, ktorý použil grécky termín na označenie Trojice (Trojice) v diele „To Autolycus“, kniha 2, kap. 15, s. 101. Písal v rokoch 168 až 181/188 n. l.

Klement Alexandrijský, ktorého netreba zamieňať so skorším Klementom Rímskym, žil v rokoch 193–217/220 n. l. Napísal množstvo diel, vrátane hymny na Krista a významného diela s názvom Miscellanies.

Hippolytus písal v rokoch 225–235/6 n. l. a je autorom diela „Vyvrátenie všetkých heréz“. Hippolytus bol učeníkom Irenea.

Tatian žil v rokoch 110–172 n. l. a napísal harmonizáciu evanjelií, obsahujúcu približne 79 % veršov z evanjelií. Bohužiaľ, neskôr opustil vieru a pripojil sa k enkratitom, gnostickej heréze.

Židovské Talmudy sa na viacerých miestach odvolávajú na Ježiša. Citáty z Babylonského Talmudu, Tol’doth Yeshu, Barailu, Amoa ‘Ulla’, Yeb. IV 3 a Baraita nájdete v knihe „Evidence That Demands a Verdict“, zväzok 1, s. 85–87. Pozrite si tiež traktát Sanhedrin.

Flegón bol grécky spisovateľ z Kárie a oslobodený otrok cisára Hadriána. Krátko po roku 137 n. l. napísal, že vo štvrtom roku 202. olympiády [33 n. l.] došlo k „najväčšiemu zatmeniu Slnka“ a že „v šiestej hodine dňa [o 12:00 na poludnie] nastala noc, takže sa na oblohe dokonca objavili hviezdy. V Bithýnii došlo k veľkému zemetraseniu a v Nicei sa prevrátilo mnoho vecí.“ (The Case for Christ, s. 111.) Celá citácia podľa The Baker Encyclopedia of Christian Apologetics, s. 384, znie: „Ježiš, kým žil, si sám nedokázal pomôcť, ale po smrti vstal z mŕtvych a ukázal stopy svojho utrpenia, a ukázal, ako mu klince prebodli ruky“ a neskôr „zatmenie za čias Tiberia Cézara, počas ktorého vlády bol Ježiš zrejme ukrižovaný, a veľké zemetrasenie, ktoré sa vtedy udialo“ – oboje v diele Origenes: Proti Celsovi, kniha 2, kap. 33, s. 455 v zbierke Ante-Nicene Fathers, zväzok 4, a v diele Julius Africanus: Udalosti v Perzii, kap. 18, s. 136. Pozri tiež Origenes, Proti Celsovi, kniha 2, kap. 59, s. 455.

Thallus bol samaritánsky historik, na ktorého odkazuje Julius Africanus (písal v rokoch 232–245 n. l.). Julius o tme v čase Krista hovorí: „Túto tmu Thallus vo tretej knihe svojich Dejín nazýva, ako sa mi zdá bezdôvodne, zatmením slnka.“ (The Ante-Nicene Fathers, zväzok 6, fragment 18, s. 136.) V kontexte Julius rozoberá, ako sa obdobie od Artaxerxovho nariadenia až po Kristovo ukrižovanie naplnilo podľa Danielovej knihy 9.

Samaritánsky historik Thallus, ktorého netreba zamieňať s gréckym filozofom Thalesom, bol pomerne dobre známy. Nasledujúce zdroje spomínajú Thallusa.

Theofil v liste Autolykovi, kap. 29, s. 120, spomína Thalla, ako aj staršieho chaldejského historika Berosa na s. 121.

Pseudo-Justín Mučeník vo svojom diele „Nabádací prejav k Grékom“, kap. 9, s. 277, spomína Thalla, Filóna, Jozefa Flavia a ďalších.

V diele „Octavius“ od Minucia Felixa, kap. 22, s. 186

Tertuliánova „Apológia“, kap. 19, s. 33, spomína Thalla a Josephusa.

Fragment 18 od Julia Africana, s. 136.

Pastier Hermas bol anonymné kresťanské dielo napísané okolo rokov 115–155 n. l.

Athenagoras napísal rímskemu cisárovi obhajobu kresťanstva okolo roku 177 n. l.

Je známe, že aj Aristides z Atén a Quadratus napísali obhajoby kresťanstva, ale zachovali sa nám len niektoré z ich spisov.

Otázka: Ktorá zo zachovaných verzií diela Josefa Flavia je najbližšia tomu, čo pôvodne napísal?

Odpoveď: Existujú dve pasáže, v ktorých sa odvoláva na Ježiša. V prvej z nich Jozefus opisuje život a pôsobenie Ježiša (Staroveké dejiny Židov, kniha 18, kap. 3.3), a v druhej ho identifikuje ako brata Jakuba (Staroveké dejiny Židov, kniha 20, kap. 9.1). Existuje niekoľko verzií prvej pasáže, ale stručne sa budeme venovať latinskej a arabskej verzii. Latinská verzia, ktorá je tu uvedená, a arabská verzia z 10. storočia sú v podstate rovnaké, s tým rozdielom, že arabská verzia je kratšia, pretože neobsahuje podčiarknuté časti...“ Kratšia verzia je pravdepodobne najsprávnejšia. Najprv ukážeme rozdiely, potom dôkazy pre tri názory a nakoniec závery rôznych vedcov.

Rozdiely:

Dlhšia latinská verzia obsahuje podčiarknuté časti, zatiaľ čo arabská verzia z 10. storočia ich neobsahuje.

„V tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je vôbec dovolené nazvať ho človekom, lebo konal zázračné skutky – učiteľ takých ľudí, ktorí s radosťou prijímajú pravdu. Prilákal k sebe mnohých Židov aj mnohých pohanov. On bol Kristus; a keď ho Pilát na návrh popredných mužov z našich radov odsúdil na kríž, tí, čo ho milovali od začiatku, ho neopustili, lebo sa im tretieho dňa zjavil opäť živý, ako to predpovedali boží proroci, a okrem toho aj desaťtisíc ďalších zázračných vecí, ktoré sa ho týkali; a kmeň kresťanov, pomenovaný podľa neho, nehynie dodnes.“ (Staroveké dejiny Židov 18.3.3, napísané okolo rokov 93–94 n. l.) (Prevzaté z diela Josephus: Complete Works. Kregel Publications 1960. Ide o kombináciu prekladu Williama Whistona (1867) a štandardného vydania, ktoré vydali Porter a Coates, Filadelfia, Pensylvánia)

Dôkazy pre podčiarknuté časti:

Tento text s podčiarknutými časťami je citovaný v: Eusebiovej Cirkvnej histórii, kniha 1, kap. 11 (318 n. l.).

Jerome (okolo roku 400 n. l.) Životy slávnych mužov

Isidor z Pelusia, kniha 4, list 225.

Makárius v diele Actis Sanctorum, zväzok 5, s. 149, podľa Fabriciusa. Jozef, s. 61 (neznámy čas)

Cedrenus. „Compendium Historia“, s. 196 (okolo roku 1060 n. l.)

Zonaras, Annal., zväzok 1, s. 27 (okolo roku 1120 n. l.)

Gotfridus Viterbiensis, Chronicale, s. 366 e Vers. Rufini (okolo roku 1170 n. l.)

Platina, De Vitis Pontificum (okolo roku 1480 n. l.)

Nasledujúci autori necitovali Jozefa Flavia, ale uviedli, že Jozef Flavius Ho otvorene nazval Kristom.

Sozomenova Cirkevná história, kniha 1, kapitola 1 (r. 440 n. l.)

Cassiodorus v trojdielnej histórii Sozomena (510 n. l.)

Alexandrijské kroniky, s. 514, 526, 527, 584, 586 (640 n. l.)

Kroniky Johana Malelu, kniha 10 (okolo roku 850 n. l.)

Fotiosov kódex, kniha 48 I, kódex 238, kódex 33 (okolo roku 860 n. l.)

Glycus, Annal., s. 234 (okolo roku 1120 n. l.)

Text týchto pasáží si môžete prečítať v diele „Josephus: Complete Works“ na stranách 640–643.

Okrem toho sa zdá, že štýl podčiarknutých častí zodpovedá zvyšku textu.

Dôkazy proti podčiarknutým častiam:

V arabskom texte z 10. storočia sa toto nenachádza, zatiaľ čo v latinskej verzii áno. Latinská verzia hovorí o Kristovi toľko, že by sa človek divil, prečo Jozefus nebol kresťan. V skutočnosti ranokresťanský učenec Origenes v diele „Proti Celsovi“ , kniha 1, kap. 47, s. 416; kniha 2, kap. 13, s. 437, uvádza, že Josephus neveril, že Ježiš bol Mesiáš. F. F. Bruce v diele „Dokumenty Nového zákona: Sú spoľahlivé?“ (The New Testament Documents: Are They Reliable), s. 108, špekuluje, že Josephus to síce mohol napísať, ale že to myslel sarkasticky. V latinskej verzii však nič nenasvedčuje žiadnemu sarkazmu. V diele „Josephus: Complete Works“ sa v dodatku na s. 644 uvádza, že Jozefus nazýva Ježiša Kristom [Mesiášom] iba preto, že bol jedným z mnohých ľudí, ktorí boli prezentovaní ako Mesiáš, bez toho, aby tým naznačoval, že tomu sám veril.

Bol niektorý z nich presný?

Za: Tertulián sa o Jozefe Fláviovi nezmieňuje a Klement Alexandrijský zaznamenáva, čo Jozef Flávius povedal o niektorých rokoch, ale nič, čo by sa týkalo Krista.

Proti: Toľko zdrojov spomína aspoň základnú arabskú verziu, že by bolo nepravdepodobné, aby všetky tieto zdroje boli úplne nesprávne. Dokonca aj zdroje, ako napríklad Origenes, ktoré uvádzajú, že Josephus neveril, že Ježiš bol Mesiáš, naznačujú, že Origenes čítal v Josephusových dielach miesta, kde spomínal Ježiša. Citát z Origena (uvedený v prílohe Whistonovho prekladu) znie čiastočne takto: „lebo Jozefus svedčí v osemnástej knihe svojho diela Židovské starožitnosti, že Ján bol Krstiteľ a že sľúbil očistenie tým, ktorí boli pokrstení. Ten istý Jozefus, hoci neveril v Ježiša ako v Krista, keď pátral po príčine zničenia Jeruzalema a zbúrania chrámu a mal by povedať, že ich intriky proti Ježišovi boli príčinou tých ‚utrpení, ktoré postihli ľud, pretože zabili toho Krista, ktorého predpovedali proroci, povedal, hoci akoby neochotne, a predsa ako niekto, kto nie je ďaleko od pravdy, že tieto utrpenia postihli Židov ako pomsta za Jakuba Spravodlivého, ktorý bol bratom Ježiša, nazývaného Kristus;“

Záver – Arabský text je presnejší

Biblista R. T. France na stránke http://www.leaderu.com/truth/1truth21.html uvádza nasledovné:

„Prakticky všetci odborníci sa zhodujú, že zachovaný text [latinský preklad] je kresťanským prepísaním, ale väčšina z nich je ochotná pripustiť, že v pôvodnom texte sa na tomto mieste nachádzal stručný popis Ježiša, možno v menej lichotivom duchu. Josephusovu letmú zmienku o ‚Ježišovi, takzvanom Mesiášovi‘ v diele Antiquities, kniha 20, kap. 200, je ťažké vysvetliť bez predchádzajúcej zmienky o tomto Ježišovi, najmä keďže Josephus sa inde nijak nezmieňuje o kresťanstve, ani nepoužíva termín Christos v súvislosti s žiadnou inou postavou. Odlišná a menej „zaviazaná“ verzia Testimonium, zachovaná v arabskom citáte z Jozefa Flavia z 10. storočia, hoci je nepravdepodobné, že by reprezentovala pôvodný text, svedčí o existencii spomienky na Ježiša v Jozefovom diele, z ktorej vychádza christianizovaný text. Rekonštrukcia toho, čo Jozef Flavius napísal, je však nevyhnutne špekulatívna.“

V Bakerovej encyklopédii kresťanskej apologetiky (s. 382) sa uvádza: „Pravdivosť tohto úryvku spochybňujú vedci zo všetkých náboženských smerov, pretože sa zdá pochybné, že by Žid, ktorý žil a pôsobil mimo kresťanského kontextu, hovoril o Ježišovi také veci… Napriek týmto pochybnostiam existujú dôvody, prečo väčšinu textu považovať za autentickú. … Aj bez častí, ktoré sú pravdepodobne kresťanskými vložkami, je tento text mimoriadnym svedectvom o živote, smrti a vplyve Ježiša.

Referencie

Viac informácií nájdete v diele Baker Encyclopedia of Christian Apologetics, s. 253–254, 382 a v Dissertation I v prílohe k prekladu diela Josefa Flavia od Whistona.

Otázka: Prečo Lukášov rodokmeň siaha až k Adamovi, zatiaľ čo Matúšov rodokmeň siaha len k Abrahámovi?

Odpoveď: Písmo to neuvádza, ale máme domnienku. Lukáš kládol dôraz na Ježiša ako Syna človeka, zatiaľ čo Matúš kládol dôraz na Ježiša ako sľúbeného židovského Mesiáša. Lukášov rodokmeň cez Máriu dokazuje, že Ježiš bol biologickým potomkom Dávida (ale nie Šalamúna). Matúšov rodokmeň Jozefa, ktorý pochádza od Dávida a Šalamúna, dokazuje, že Ježiš, ako Jozefov zákonný syn, mal nárok na kráľovskú hodnosť.

Klement Alexandrijský (193–202 n. l.) v diele Stromata, kniha 1, kap. 21, s. 334, sa mylne domnieval, že Matúšovo evanjelium je rodokmeňom Márie.

Otázka: Prečo sa Ježišov rodokmeň v Matúšovi (Mt 1,1–17) líši od toho v Lukášovi (Lk 3,23–38)? A prečo sa oba líšia od textov Starého zákona? Bol to len apologetický výmysel zameraný na to, aby sa Ježišovi pripísal davidovský pôvod? Na druhej strane, nevrhajú tieto odchýlky a rozdiely pochybnosti na pravdu, že Ježiš z Nazaretu je sľúbený Mesiáš?

Odpoveď: Stručne povedané, odpoveďou je, že Ježiš bol biologickým synom Márie a adoptívnym synom Jozefa. Matúšov rodokmeň je rodokmeňom Jozefa, čo bolo dôležité, pretože právo na kráľovskú hodnosť sa dedilo po otcovi. Lukášov rodokmeň je rodokmeňom Márie, takže Ježiš bol biologicky potomkom Dávida tiež.

A potom je tu otázka Jekoniáša (Jehoichina). Bol to zlý kráľ a Boh povedal, že on ani jeho otec nikdy nebudú mať potomka na Dávidovom tróne. Lukášov rodokmeň Márie ukazuje, že Ježiš pochádzal z Dávidovej línie, ale nie cez Šalamúna a Jekoniáša. Matúšov rodokmeň Jozefa však ukazuje, že Jozef bol potomkom Jekoniáša. Ako historickú poznámku uvádzame, že prvou osobou, o ktorej vieme, že sa k tejto otázke dvoch rodokmeňov vyjadrila, bol Irenej z Lyonu v diele Irenej: Proti herézam, kniha 3, kap. 21.9, s. 453–454, napísanom v rokoch 182–188 n. l.

Otázka: Ako sa tento rodokmeň v Mt 1,1–17 zosúlaďuje s Lk 3,23–38?

Odpoveď: Kráľovské záznamy zvyčajne uvádzali jeden rodokmeň, ale Ježiš mal dva. Mnohí videli problém v tom, že rodokmene v Matúšovi a Lukášovi uvádzajú po Dávidovi v podstate odlišné osoby. Položme si však dve otázky. Aké právo by mal Kristus nárokovať si Dávidov trón, keby bol Dávidovým potomkom? – Žiadne, keby bol potomkom iba po materskej línii. Preto bolo dôležité, aby bol Ježiš v Matúšovom evanjeliu zákonným, adoptívnym synom Jozefa; ľudia si totiž nárok na kráľovstvo neuplatňujú na základe matky. Na druhej strane, ak by Mária nepochádzala z Dávidovho rodu, čo by to znamenalo pre proroctvo, že Ježiš bude potomkom Dávida? Preto je dôležitý biologický rodokmeň v Lukášovom evanjeliu. Aby sa teda ukázalo, že Ježiš naplnil úlohu Mesiáša, boli potrebné oba rodokmene.

Problém, ktorý niektorí ľudia majú, spočíva v tom, že rodokmeň v Lukášovi v skutočnosti nehovorí „toto je od Márie“. Ale naznačuje to, keď sa píše: „On [Ježiš] bol považovaný za syna Jozefa, syna Heliho…“ Staroveké rodokmene vo všeobecnosti a židovské zvlášť neuvádzali ženy.

Heli je spomenutý ako Ježišov otec, lebo, ako napísal Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.): „kvôli Jeho [Ježišovmu] narodeniu z Panny, ktorá bola, ako som povedal, z rodu Dávida, Jakuba, Izáka a Abraháma; alebo preto, že Adam bol otcom ako seba samého, tak aj tých, ktorí boli najprv vymenovaní a od ktorých Mária pochádza. Vieme totiž, že otcovia žien sú zároveň otcami [t. j. predkami] aj tých detí, ktoré ich dcéry porodia.“ Dialóg s Tryfónom Židom, kap. 100 (ANF, zv. 1, s. 249.)

Julius Africanus (232–245 n. l.) vo svojom Liste k Aristidovi (Ante-Nicene Fathers, zväzok 6, s. 125–127) tiež rozlišoval medzi rodokmeňmi podľa zákona a podľa prírody. Uviedol však, že jeden bol právny rodokmeň Jozefa a druhý prirodzený rodokmeň Jozefa. Pozri tiež Eusebiovu Cirkevnú históriu, kniha 1, kapitola 7 a kniha 6, kapitola 31.

Ďalším ranokresťanským autorom, ktorý si uvedomil, že jeden rodokmeň sa týka Jozefa a druhý Márie (hoci ich poradie uviedol naopak), bol Klement Alexandrijský v diele „Stromata“ (193–202 n. l.), kniha 1, kap. 21 (ANF, zväzok 2, s. 334).

Otázka: Bol v Mt 1,12 a 1 Krn 3,15–17 otcom Šealtiela Jekonja alebo Neri, ako sa uvádza v Lk 3,27?

Odpoveď: Existovalo viacero osôb s menami Šealtiel a Zerubábel.

V Matúšovi 1:12 je to Josiáš (dedko) -> Jekoniáš -> Šealtiel -> Zerubábel -> Abiud -> Eliakim

V Lukášovi 3:26–27 je to Melchi -> Neri -> Šealtiel -> Zerubábel -> Resa -> Joannas -> Júda -> Jozef.

V 1. Kronike 3:15–17 je rodokmeň nasledovný: Joziáš -> Jojakim -> Jekonjáš -> Šealtiel a Pedaia. U Šealtiela nie sú spomenuté žiadne deti, ale ďalším v kráľovskej línii je Pedaiaov syn Zerubábel.

Rodokmene Márie a Jozefa boli zhodné až po Dávida, potom sa však rozchádzali. Po tomto bode už neexistuje žiadna podobnosť ani v predkoch, ani v potomkoch. Možno boli Šealtiel a Zerubábel v Lukášovi pomenovaní na počesť správcov spomenutých v 1. Kronike 3:15–17 a Matúšovi 1:12. Všimnite si tiež, že Lukáš 3:26–27 spomína Júdu a Jozefa, ale išlo o iné osoby ako Júda, syn Jakuba, Jozef, syn Jakuba, a Jozef, manžel Márie.

Otázka: V Lukášovi 1:26 bolo narodenie Krista oznámené Márii, alebo bolo oznámené Jozefovi v Matúšovi 1:20?

Odpoveď: Obom. Najprv to bolo oznámené Márii, pretože by sa čudovala, prečo je tehotná. Neskôr anjel oznámil túto správu Jozefovi, aby sa Jozef nerozviedol s Máriou pre jej nevernosť.

Otázka: Aké spoločné črty majú príbehy o Ježišovom detstve v evanjeliách?

Odpoveď: Marek a Ján neuvádzajú žiadne podrobnosti o Ježišovom narodení. Tu je šesť spoločných bodov v evanjeliách podľa Matúša a Lukáša:

1. Rodokmeň od Abraháma po Dávida (Mt 1, 2–6; Lk 3, 31–34)

2. Vládol kráľ Herodes (Mt 2, 1; Lk 1, 5)

3. Navštívil ich anjel Pánov (Jozef: Mt 1, 20; Mária: Lk 1, 26–38)

4. Ježiš sa narodil v Betleheme v Judei (Mt 2, 1; Lk 2, 4–7)

5. Všetci traja sa vrátili do Nazareta (Mt 2, 19–22; Lk 2, 39).

6. Ježiš vyrastal v Nazarete (Mt 2, 23; Lk 2, 40).

Vo všeobecnosti sa tieto dve evanjeliá krásne dopĺňajú a poskytujú pomerne ucelený obraz o Ježišovom detstve. Matúš rozpráva o Jozefovom rodokmeni, mudrcoch a úteku do Egypta. Lukáš spomína Gabriela, narodenie Jána Krstiteľa, Máriin rodokmeň, pastierov, Simeona a Annu. Hoci nevieme, ktoré z nich bolo napísané ako prvé, Lukáš spomína, že aj iní už spísali správy o Ježišovi. Možno teda, že Lukášovo evanjelium bolo napísané po Matúšovom a po prečítaní Matúša sa Lukáš rozhodol doplniť podrobnosti, ktoré Matúš ešte nezaznamenal. Ján pravdepodobne písal po oboch a zrejme nemal čo dodať.

Otázka: Veril Ježiš v evanjeliách, že Písmo je neomylné (bez chýb v pôvodných rukopisoch)?

Odpoveď: Táto odpoveď bola prevzatá z už nefunkčnej webovej stránky www.wam.umd.edu/~cbernard/Theology/inerrancy.html.

Ježiš dôsledne považuje historické rozprávania Starého zákona za priamu zaznamenanú skutočnosť. Spomína:

Ábela (Lukáš 11:51)

Noe (Matúš 24:37–39; Lukáš 17:26, 27)

Abrahám (Ján 8:56)

Inštitúciu obriezky (Ján 7:22; porov. Genesis 17:10-12; Levitikus 12:3)

Sodoma a Gomora (Matúš 10:15; 11:23,24; Lukáš 10:12)

Lot (Lukáš 17:28-32)

Izák a Jakub (Matúš 8:11; Lukáš 13:28)

Manna na púšti (Ján 6:31, 49, 58)

Had na púšti (Ján 3:14)

Dávid jediaci posvätený chlieb (Matúš 12:1-8; Marek 2:23-28; Lukáš 6:1-5)

Ježiš ako Dávidov Pán (Matúš 22:43; Marek 12:36; Lukáš 20:42)

Šalamún (Matúš 6:29; 12:42; Lukáš 11:31; 12:27)

Elizeus (Lukáš 4:27)

Jonáš (Matúš 12:39-41; Lukáš 11:29, 30, 32)

Zachariáš (Lukáš 11:51)

Posledný úryvok zdôrazňuje Ježišovo chápanie jednoty dejín od „stvorenia sveta“ až po „túto generáciu“. Opakovane sa odvoláva na Mojžiša ako na toho, kto dal Zákon (Matúš 8:4; 19:8; Marek 1:44; 7:10; 10:5; 12:26; Lukáš 5:14; 20:37; Ján 5:46; 7:19). Často spomína utrpenia pravých prorokov (Matúš 5:12; 13:57; 21:34–36; 23:29–37; Marek 6:4 [porov. Lukáš 4:24; Ján 4:44]; 12:2–5; Lukáš 6:23; 11:47–51; 13:34; 20:10–12) a vyjadruje sa k obľúbenosti falošných prorokov (Lukáš 6:26). Svojím súhlasom potvrdzuje také významné pasáže, ako sú 1. a 2. kapitola knihy Genesis (Matúš 19:4, 5; Marek 10:6–8).[6]

Niektorí by v tomto bode mohli namietať a tvrdiť, že Ježiš len využíval mýty a príbehy svojej kultúry na ilustráciu svojich myšlienok. V prípade niektorých pasáží je to určite možné, ale zdá sa to nepravdepodobné. Po prvé, z čítania evanjeliových správ vyplýva dojem, že Ježiš považuje príbehy Starého zákona za skutočnú históriu. Duch, s akým používal Písmo, naznačuje, že veril, že príbehy v Starom zákone sú historické. Po druhé, nezdá sa reálne tvrdiť, že Ježiš len používal mýty svojej kultúry na ilustráciu svojho učenia v pasážach ako Matúš 12:41; 24:37; 11:23,24; 5:12; 4:4.

Po tretie, Ježiš predpokladá inšpiráciu Biblie. Výrazy „Písmo hovorí...“ a „Boh hovorí...“ používa zamieňateľne, čím stotožňuje text Starého zákona so Slovom Božím. Citujúc Genesis 2:24 Ježiš hovorí: „Nečítali ste, že od počiatku Stvoriteľ ‚stvoril ich ako muža a ženu‘ a povedal: ‚Preto muž opustí svojho otca a matku...‘“. Všimnite si, že Genesis 2:24 nie je v texte priamou citáciou Boha, ale komentárom autora alebo rozprávača textu. Ježiš považuje slová biblických textov za samotné slová Stvoriteľa. Inšpirácia pôvodných kópií (autographa) predpokladá neomylnosť. Ak má Ježiš pravdu v tom, že Starý zákon považuje za samotné slová Stvoriteľa, potom pripisovať chybu Starému zákonu je to isté ako pripisovať chybu samotnému Bohu.

Po štvrté, Ježiš jasne veril v autoritu Biblie. Vo svojich sporoch s farizejmi a saducejmi sa Ježiš odvoláva na Písmo, akoby malo autoritu na vyriešenie sporu. Písmo vníma ako konečné slovo (Ján 5:39–47; Matúš 22:29, 31; Marek 12:24–26; Lukáš 20:37). Keď hovorí Písmo, hovorí Boh a vec je vyriešená.

Otázka: Čo je v evanjeliách harmonizácia pred Ježišovým pôsobením?

Odpoveď: Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa uvádza ako poradie, a tým, čo môže byť v poradí. Pri týchto 27 udalostiach čísla odkazujú na udalosti, ktoré musia nasledovať po predchádzajúcich číslach. Písmená ako a, b, c odkazujú na udalosti, ktoré sa mohli odohrať v ľubovoľnom poradí. Pred Ježišovým pôsobením bolo všetko v evanjeliách napísané v chronologickom poradí, s výnimkou podčiarknutých častí. Ukazovatele miesta, času a poradia, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, sú tučným písmom.

Pred Ježišovým pôsobením: Mt 4,1–11; Mk 1,1–13; Lk 1,1–3,18; Lk 3,21–4,13; Jn 1,1–42

B1a. Na počiatku Ježiš už existoval v nebi. Jn 1,1–5; Jn 17,5

B1b. Máriin rodokmeň od Adama (s medzerami). Lk 3,23–37

B1c. Jozefov rodokmeň od Abraháma (s medzerami). Mt 1,1–17

B2. V Jeruzaleme, počas vlády Herodesa (37 p. n. l. – 4 p. n. l.), navštívil Gabriel Zachariáša; Alžbeta bude čakať dieťa. Lk 1,1–25

B3. V šiestom mesiaci Alžbetinho tehotenstva navštívil Gabriel Máriu v Nazarete a oznámil jej, že bude mať dieťa. Lk 1, 26–38

B4. Mária je tehotná, hoci je stále pannou. Mt 1,18–19

B5. Potom, čo Mária otehotnela, navštívil Gabriel Jozefa. Mt 1, 20–25

B6. Mária cestuje do Judey a navštevuje Alžbetu. Lk 1, 39–56

B7. Narodil sa Ján Krstiteľ. Lk 1, 57–80

B8. Za vlády Herodesa (37–4 pred Kr.) sa v Betleheme v Judei narodil Kristus. Mt 2,1; Lk 2,1–7

B9. Na blízkych poliach anjeli povedia pastierom, aby navštívili Ježiša. Lk 2, 8–20

B10a1. Na ôsmy deň je Ježiš obrezaný. Lk 2, 21

B10a2. Po Máriinom očistení (33 dní neskôr podľa Lev 12,1–4) je Ježiš v chráme v Jeruzaleme predstavený Pánovi. Lk 2,22–38

B10b. Do domu v Betleheme prichádzajú mudrci z východu, aby sa poklonili Ježišovi. Mt 2,2–12

B11. Po odchode mudrcov nasleduje útek do Egypta. Mt 2,13–15

B12. Do dvoch rokov Herodes zabil betlehemské chlapčatá. Mt 2,16–18

B13. Po Herodesovej smrti sa Jozef, Mária a Ježiš vrátili do Nazaretu. Mt 2, 19–22; Lk 2, 40a

B14a. V Nazarete v Galilei Ježiš vyrastá. Mt 2,23; Lk 2,40b

B14b. Každý rok na Veľkú noc chodili Ježišovi rodičia do Jeruzalema. Lk 2, 41

B15. Vo veku 12 rokov ide Ježiš do chrámu v Jeruzaleme. Lk 2, 42–52

B16. V Judskej púšti káže Ján Krstiteľ. Mt 3,1–12; Mk 1,1–8; Lk 3,1–18; Jn 1,6–28

B17a. Keď mal Ježiš asi 30 rokov (pravdepodobne 33–34), dal sa pokrstiť v rieke Jordán. Mt 3,13–17; Mk 1,9–11; Lk 3,21–23

B17b. Na druhý deň [po Jánových slovách] prišiel Ježiš k Jánovi Krstiteľovi. Ján svedčil, že Ježiš je Baránok Boží. Jn 1,29–34

B18a. Pri rieke Jordán Ježiš povolal Petra, Ondreja a ešte jedného. Jn 1,35–42

B18b1. Ježiš sa rozhodne vrátiť sa do Galilee na druhý deň po tom, čo prehovoril Ján Krstiteľ. Jn 1,43a

B18b2. Ježiš povoláva Filipa a Natanaela. Jn 1, 43b–51

B18c. Počas 40 dní na púšti pokúša Satan Ježiša. Mt 4,1–11; Mk 1,12–13; Lk 4,1–13

V tomto zozname je 1 udalosť identická vo všetkých štyroch evanjeliách, 2 sa nachádzajú v synoptických evanjeliách, 3 sú v Matúšovi a Lukášovi, 5 je len v Matúšovi, 5 je len v Jánovi, 10 je len v Lukášovi a 0 je len v Markovi. Marek tu uvádza len 3 udalosti a tie má spoločné s Matúšom a Lukášom. Dalo by sa ľahko usúdiť, že nikto z nich nebol svedkom týchto raných udalostí, ale čerpali svoj materiál predovšetkým z rôznych zdrojov, hoci Lukáš má najviac informácií o období pred Ježišovým pôsobením a Marek má najmenej.

Mimochodom, Študijná Biblia NIV na s. 1636–1641 (na konci Jánovho evanjelia) obsahuje rozsiahlu harmonizáciu evanjelií. Keď som robil tieto harmonizácie evanjelií, nevedel som o tom a svoje výsledky som s nimi zatiaľ neporovnal.

Otázka: Je pravda, že informácie o Ježišovom živote pred začiatkom jeho verejného pôsobenia sú „skromné“?

Odpoveď: Nie, nie v porovnaní s inými slávnymi osobnosťami staroveku. Tento názor nie je výsledkom objektívneho bádania, ale nevery „kresťanských kritikov“. V odpovedi je potrebné zohľadniť päť bodov.

1. Pre porovnanie, počas Ježišovho verejného pôsobenia pred Jeho smrťou máme k dispozícii aspoň 176 faktov o Ježišovom živote a učení.

2. Predtým, ako Ježiš začal svoje pôsobenie, poznáme aspoň 37 faktov o ňom.

3. Máme k dispozícii viac informácií o Ježišovi pred začiatkom Jeho verejného pôsobenia, než nám historici poskytujú o najslávnejších kráľoch Babylona, Egypta, Médie, Perzie, Gréckych, Macedónskych alebo raného Ríma. Inými slovami, vieme viac o Ježišovi pred jeho prvým verejným vystúpením, než vieme o detstve a, babylonského Nabuchodonozora, Egypťanov Achnatona a Nefertiti, Médov Kyaxaresa a Astygesa, Peržanov Kýra, Dária a Xerxesa, Grékov Agamemnona a Perikla alebo najslávnejších rímskych senátorov. Jedinou starovekou osobnosťou, o ktorej vieme toľko ešte pred jej verejným pôsobením, je Alexander Macedónsky.

4. O niektorých historických osobnostiach z 18. a 19. storočia máme pred ich verejným pôsobením v skutočnosti menej informácií ako o Ježišovi.

5. Ak niekto tvrdí, že informácie o Ježišovom živote pred začiatkom Jeho služby sú skromné, aspoň v porovnaní s inými, mal by buď uviesť niekoľko starovekých historických osobností, o ktorých živote pred vstupom do verejného života máme viac informácií, alebo prestať šíriť dezinformácie.

Pozrite si tiež nasledujúcu otázku, kde nájdete aspoň tridsať vecí, ktoré vieme o Ježišovi pred začiatkom jeho pôsobenia.

Otázka: Ak v Mt 2,13–23 Mária, Jozef a Ježiš ušli do Egypta, ako sa mohli v Lk 2,39 vrátiť priamo do Nazaretu?

Odpoveď: Lukáš 2,39 nehovorí, že Ježišova rodina sa okamžite vrátila do Nazaretu. Hovorí len to, že [v Jeruzaleme] splnili to, čo vyžadoval zákon, a až potom sa vrátili do Nazaretu. Dalo by sa z toho usudzovať, že sa to stalo hneď potom, pretože sa nespomína nič iné. Možno Lukáš nepovažoval za potrebné spomenúť cestu do Egypta, alebo možno o nej nevedel.

Tak či onak, nie je to v rozpore s ostatnými evanjeliami. Nasledujúca otázka obsahuje podrobné zosúladenie. Písmená ako a, b, c odkazujú na udalosti, ktoré sa mohli odohrať v ľubovoľnom poradí.

Otázka: Čo presne sa o Ježišovi dozvedáme pred začiatkom jeho verejného pôsobenia?

Odpoveď: O Ježišovi pred začiatkom Jeho pôsobenia sa dozvedáme najmenej 37 vecí. Informácie, ktoré máme k dispozícii, možno rozdeliť do troch kategórií:

Samotný Ježiš

1. Jeho matkou bola Mária.

2. Narodil sa z panny. (Aj keby to skeptik popieral, musí priznať, že sa tvrdilo, že Ježiš sa narodil z panny.)

3. Jeho zákonným otcom bol Jozef.

4. Narodil sa za vlády Herodesa Veľkého. (37–4 pred n. l.)

5. Narodil sa v Betleheme.

6. Na ôsmy deň bol obrezaný.

7. Bol predstavený v chráme. (ako mnoho židovských detí)

8. Rodina odišla do Egypta (Matúš 2:13–15).

9. Po Herodesovej smrti sa rodina vrátila do Nazaretu v Galilei (Matúš 2:19–23).

10a. Vyrastal v Nazarete (Lukáš 2:39–51), malom mestečku, ktoré ostatní považovali za bezvýznamné.

10b. Keď Ježiš odišiel do chrámu, vrátil sa tiež do Nazaretu (Lukáš 2:51).

11a. Keď mal Ježiš 12 rokov, išiel do chrámu.

11b. Každý rok chodili Ježišovi rodičia na Veľkú noc do chrámu (Lukáš 2:41).

12. Vo veku 12 rokov bol zvedavý a dobre poznal Písmo (Lukáš 2:41–46).

13. Ježiš bol bezhriešne dokonalý (Hebrejom 4:15; 2. Korinťanom 5:21). Aj keby s týmto tvrdením nesúhlasil nejaký skeptik, tieto verše, ako aj Lukáš 2:40, nám predkladajú skutočnosť, že Ježiš bol prinajmenšom „dobrý chlapec“.

14. Ježiš hovoril aramejsky. (Matúš 5:22 atď.)

15. Ľudia z Galileje zvyčajne hovorili aj grécky. (Grécky hovoriaci neizraeliti žili len 15–20 míľ, 24–32 kilometrov, ďaleko.)

16. Ježišovým náboženstvom bolo judaizmus; konkrétne bol bližšie k farizejom a veril vo všetky knihy Starého zákona. Písatelia rannej cirkvi uvádzali, že saduceovia uznávali iba Tóru.

17. Ježiš pracoval ako tesár (Marek 6:3).

18. Vo veku okolo 30 rokov ho pokrstil Ján Krstiteľ (Matúš 3:13; Marek 1:9–11).

19. Pred začiatkom svojho verejného pôsobenia odišiel do púšte (Matúš 4:1–11; Marek 1:12–13).

Ježišova rodina

20. Jozef bol tesár (Mt 13, 55).

21. Mária otehotnela ešte pred svadbou (Matúš 1:18).

22. Jozef uvažoval o rozvode s Máriou (Matúš 1:19).

23. Jozefov rodokmeň. (počíta sa ako 1 bod) (Matúš 1:1–16)

24. Rodokmeň Márie. (počíta sa len ako 1 položka)

25. Mal štyroch bratov menom Jakub, Jozef, Júda a Šimon. (Matúš 13:55–56; Marek 6:3; Galatským 1:19; Júda 1, Eusebiova Cirkevná história (318 n. l.) 2:23 a 3:20)

26. Hoci mal Ježiš kráľovský pôvod, vyrastal v obyčajnej rodine poddaného ľudu a pravdepodobne boli chudobní (Lukáš 2:24 + Levitikus 12:6-8).

27. Máriinou sesternicou bola Alžbeta, ktorá bola potomkyňou kňaza Árona (Lukáš 1:5).

28. Alžbetiným manželom bol kňaz Zachariáš z oddielu Abijášovho (Lukáš 1:5).

29. Ján Krstiteľ, prvorodený/jediný syn Zachariáša a Alžbety, bol príbuzným Ježiša.

30. Mária, Jakub a Júda boli ešte nažive, keď bol Ježiš ukrižovaný.

Reakcie na Ježiša a očakávania voči nemu

31. Máriine očakávania voči svojmu synovi.

32. Ježiš bol považovaný za naplnenie mesiášskych proroctiev (Matúš 2:6).

33. Uctievanie pastiermi (Lukáš 2:15–20).

34. Dary od kráľov (Matúš 2:10–11).

35. Paranoidná reakcia Herodesa Veľkého.

36. Svedectvo Jána Krstiteľa.

37. Anna a Simeon v chráme. (Dalo by sa namietať, že ide o dve udalosti, ale ja to budem počítať len ako jednu.)

V porovnaní s tým, čo vieme o životoch iných verejných osobností pred začiatkom ich verejného pôsobenia, to vôbec nie je málo. Pre porovnanie pozrite nasledujúcu otázku.

Otázka: Keďže vieme aspoň 37 vecí o Ježišovi pred začiatkom Jeho verejného pôsobenia, čo vieme pre porovnanie o iných svetských historických osobnostiach pred ich verejným vystúpením?

Odpoveď: Pre porovnanie vieme len niekoľko vecí o Pompejovi, asi 12 vecí o Aristotelovi a 27 vecí o Alexandrovi Macedónskom pred ich verejným pôsobením. (Veľa z toho je prevzaté z Encyklopédie Britannica).

Pompeius

Gnaeus Pompeius bol slávny rímsky generál a politik, narodený 30. septembra 106 pred Kr.

Bol synom vojenského veliteľa.

3. Keď mal 17 rokov, bojoval spolu so svojím otcom v Sociálnej vojne.

4. Podobne ako väčšina Rimanov pravdepodobne uctieval rímskych bohov.

5. Hovoril po latinsky a možno aj po grécky.

Pravdepodobne existuje viac faktov, ale určite nie viac ako 20.

Sám Aristoteles

1. Narodil sa okolo roku 384 pred n. l.

2. Narodil sa v Stagire, gréckom meste na severozápadnom pobreží Egejského mora.

3. Hovoril po grécky.

4. Ľudia všeobecne verili v gréckych bohov.

5. Jeho otcom bol Nikomachos, lekár z cechu „synov Aeskulapa“.

6. Od 17 do 37 rokov študoval u Platóna na Aténskej akadémii.

7. V roku 342 pred n. l. sa Aristoteles stal na 7 rokov vychovávateľom Alexandra Macedónskeho.

8. V hrobe neďaleko Eretrie na Euboei sa nachádza lebka a osobné predmety, ktoré by mohli patriť Aristotelovi. Zomrel okolo roku 322 pred n. l.

Aristotelova rodina

9. Jeho otec bol dvorovým lekárom Amyntasa II., otca Filipa Macedónskeho

10. Rodokmeň otca: pochádzal z iónskeho gréckeho prostredia

11. Matkin rodokmeň: iónsky pôvod z Chalkidy na ostrove Euboea.

Reakcie na Aristotela a očakávania voči nemu

12. Vkladali do neho určité akademické nádeje a poslali ho študovať k Platónovi na Akadémiu v Aténach.

Máme k dispozícii len päť rukopisov jeho diel, z ktorých najstarší pochádza z roku 1100 n. l.

Od Indie po Španielsko bol zďaleka najslávnejšou osobnosťou pred Ježišom Alexander Macedónsky, často nazývaný Alexander Veľký. Pozrime sa, čo vieme o jeho ranom živote.

Samotný Alexander

1. Jeho otcom bol Filip II. Macedónsky.

2. Jeho matkou bola Olympias, molosská princezná z Epiru.

3. Narodil sa približne v októbri roku 356 pred n. l.

4. Narodil sa v Pelle, hlavnom meste Macedónska.

5. Keď mal Alexander 14 rokov (342 pred n. l.), Aristoteles sa stal jeho učiteľom na 7 rokov.

6. Alexander rád čítal Homéra.

7. Alexander hovoril nejakým gréckym nárečím.

8. Alexander veril v gréckych bohov.

9. Alexander bol dobrý jazdec na koni a mal bieleho koňa menom Bucephalus.

10. Vo veku 16 rokov Alexander potlačil povstanie horských kmeňov, kým bol jeho otec preč.

11. Alexander viedol útok, ktorým v roku 338 pred n. l. porazil Posvätný oddiel pri Chaeronei.

12. Potom, čo sa Filip rozviedol s Olympiádou, žil Alexander so svojou matkou v Epiruse.

Alexandrov rodokmeň

13. Rodokmeň Olympias. Bola dcérou kráľa Neoptolema z Epiru a neterou Arybbasa, obaja boli synmi kráľa Alketusa, molosského kráľa Epiru.

14. Alexandrov otec, Filip II., bol tretím synom macedónskeho kráľa Amyntasa II. Genealógia pred týmto bodom však nie je istá.

15. Jeho strýkom bol Alexander I., kráľ Epiru.

16. Alexander teda vyrastal ako princ.

17. Máme sochu a rakvu Filipa II. z Macedónska (The Greek World, s. 174–175).

18. Filip bol regentom Macedónska v roku 359 pred n. l., ale v roku 356 pred n. l. prevzal vládu ako kráľ.

19. Filip sa rozviedol s Olympiadou, aby si vzal Kleopatrú, macedónsku šľachtičnú.

20. Alexander I. sa v roku 337 alebo 336 pred n. l. oženil so svojou neterou Kleopatrou, nevlastnou sestrou Alexandra.

21. Alexander mal malého nevlastného brata, syna Filipa a Kleopatry, ktorého Alexander zabil, keď sa stal kráľom.

22. Alexander mal bratranca menom Amyntas, ktorého zabil, keď sa stal kráľom.

23. Alexander mal brata menom Aridaeus Philippus, syna Filipa a Filinny z Larissy. Po Alexandrovi smrti vládol v Macedónsku 7 rokov, kým nebol zavraždený. Tak to uvádza Eusebius v diele Chronicon, s. 49

24. V roku 336 pred n. l. bol Filip II. zavraždený keltským nožom v ráno svadby svojej dcéry Kleopatry.

25. Alexander poslal svojej matke korisť v roku 335 pred n. l.

Reakcie na Alexandra a očakávania voči nemu

26. Filip ho pôvodne pripravoval na úlohu budúceho kráľa

27. Zdá sa, že medzi ním a Filipom došlo k odcudzeniu po tom, čo sa Filip rozviedol s Alexandrovou matkou.

Spisy mnohých autorov, ktorí písali o Alexandrovi, sa stratili. Medzi zachované staroveké spisy patrí:

„Didotovo vydanie Arriana“ od Karla Müllera

Diodorova kniha 17 (okolo roku 20 pred n. l.)

Quintus Curtius (okolo roku 42 n. l.)

Plutarch (cca 45–125 n. l.) Život Alexandra

Arrianove diela Anabasis a Indica (150 n. l.)

Justínov výťah z Trogovej Histórie (okolo roku 10 pred n. l.?)

Itinerarium Alexandri (324–361 n. l.)

Epitome Rerum Gestarum Alexandri Magni (4. alebo 5. storočie)

Súčasná biografka Mary Renaultová v knihe „The Nature of Alexander“ na strane 30 hovorí o raných Alexandrových biografoch: „Arrianova História začína jeho [Alexandrovým] nástupom na trón, pravdepodobne preto, lebo tak to urobil aj Ptolemaios, čo je škoda, lebo jeho poznatky o skorších rokoch by boli neoceniteľné.“

Ak niekto chce tvrdiť, že to, čo vieme o Ježišovi pred začiatkom jeho verejného pôsobenia, je „skromné“, mal by byť úprimný a dodať, že si myslí, že to, čo vieme o ranom živote väčšiny historických postáv až do rímskych čias, je ešte skromnejšie než informácie o Ježišovom živote.

Verím tiež, že vieme viac o ranom živote Ježiša ako o životoch iných slávnych súčasných Židov – Jozefa Flavia, Filóna (20 pred n. l. – 50 n. l.) a Bar Kochbu. Verím tiež, že vieme viac o živote Ježiša pred rokom 30, než vieme o ranom živote Mojžiša a Budhu. Možno máme viac informácií o Juliovi Cézarovi a Jozefovi Flaviovi, ale o nikoho iného neviem.

Mojžiš

Tu je to, čo vieme o Mojžišovi pred začiatkom jeho verejného pôsobenia.

1. Mojžiš sa narodil okolo roku 1525 pred n. l. v severnom Egypte.

2. Jeho rodičia, alebo skôr jeho predkovia, sa volali Amram a Jochabed.

3. Bol Hebrejom, príslušníkom národa, ktorý bol 320 rokov v otroctve.

4. Mal staršiu sestru menom Miriam.

5. Mal brata menom Áron.

6. Mojžiš strávil prvé tri mesiace v otcovom dome (Skutky apoštolov 7:20).

7. Keď bol ešte dieťa a faraón nariadil, aby boli hebrejské chlapčatá hodené do Nílu, jeho matka ho vložila do košíka.

8. Faraónova dcéra ho našla a starala sa o neho ako o vlastného syna.

9. Vyrastal na faraónovom dvore, bol vychovávaný vo všetkej múdrosti Egypťanov, bol výrečný a činorodý (Skutky 7:21–22) a mal vedomosti a vzdelanie Egypťanov

10. Jeho vlastná matka mu slúžila ako dojka.

11. Mal na srdci Hebrejcov, keď zabil Egypťana, ktorý bil Hebrejca.

12. Aj vo veku 40 rokov bol Mojžiš dosť silný na to, aby zabil toho Egypťana.

13. Faraón sa pokúsil zabiť Mojžiša.

14. Mojžiš utiekol do Midianu, kde videl niekoľko žien, ktoré čerpali vodu pre svoje stáda.

15. Keď sa pastieri pokúsili ženy vyhnať, Mojžiš ich zachránil pred pastiermi.

16. Mojžiš sa oženil so Zipporou.

17. Mojžišov svokor sa volal Reuel, ktorý bol tiež známy pod menom Jethro.

18. Mojžiš a Zippora mali syna menom Gershom.

19. Mojžiš mal asi 80 rokov, keď uvidel horiaci ker.

Gautama Buddha

Pre účely tejto úvahy budeme predpokladať, že legendy o mladom Budhovi sú pravdivé.

Syn kráľa rodu Sákjov, ľudu z bojovníckej kasty na severe Kosaly

Ako dieťa s najväčšou pravdepodobnosťou uctieval hinduistické modly.

3. Ak by uvidel chorého, starca alebo mŕtvolu, zriekol by sa sveta.

4. Opustil svoj domov, keď mal 29 rokov.

5. Šesť rokov strávil hľadaním osvietenia, ktoré podľa vlastných slov našiel pod stromom Bo.

6. Zomrel buď v roku 544 pred n. l., alebo v roku 483 pred n. l., keď mal 80 rokov.

Mohamed

Mohamed nebol súčasťou starovekej histórie, ale keďže bol významným náboženským vodcom, pozrieme sa pre porovnanie na to, čo vieme o jeho ranom živote pred začiatkom jeho pôsobenia.

1. Mohamed sa narodil okolo rokov 567–569 n. l.

2. Bol synom Abdullaha a jeho manželky Aminah.

3. Bol členom kmeňa Kváryš, ktorý ovládal Mekku.

4. Jeho otec zomrel ešte pred jeho narodením.

5. Najskôr ho vychovával jeho dedko ‘Abd al-Mottalib/Muttalib.

6. Neskôr ho vychovával jeho strýko Abu Talib.

7. Jeho rodina bola pomerne chudobná.

8. V mladosti pravdepodobne viedol karavány.

9. Keď mal asi 25 rokov, oženil sa s Khadidžou, bohatou 40-ročnou vdovou.

10. Potom bol pravdepodobne spoločníkom v obchode v Mekke, ktorý predával poľnohospodárske produkty.

11. Pravdepodobne nevedel písať, hoci neskôr v živote vedel aspoň trochu čítať.

12. Poznal arabské modly, vrátane troch „dcér Alaha“ – Al-Lat, ‘Uzza a Manat.

13. Do určitej miery poznal judaizmus a kresťanstvo.

14. Mohamed bol beloch, ktorý si neskôr farbil vlasy na červeno.

15. Keď mal Mohamed videnie, hadíthy zaznamenávajú, že sa diali podivné veci. Cítil zvonenie v ušiach (Bukhariho hadíthy, zv. 1, kniha 1, kap. 1, č. 2, s. 2; zv. 4, kniha 54, kap. 6, č. 438, s. 293). Srdce mu bilo rýchlo (1:3), tvár mu zčervenala (Bukhariho hadíthy, zv. 2, č. 16; zv. 5, č. 618; zväzok 6, č. 508, ťažko dýchal (Hadísy al-Bukhárí, zväzok 6, č. 508), padol na zem s oboma očami otvorenými smerom k nebu (Hadísy al-Bukhárí, zväzok 5, č. 170; zväzok 6, č. 448), hojne sa potil (Hadísy al-Bukhárí, zväzok 1, kniha 1, kap. 1, č. 2, s. 9; zväzok 2, č. 544; zväzok 3, č. 829, a videl a počul veci, ktoré nikto iný nevidel ani nepočul; Hadísy al-Bukhárího, zväzok 1, kniha 1, kapitola 1, č. 2, 3, s. 2–3; zväzok 4, č. 458, 461; zväzok 6, č. 447. V tej dobe sa to mohlo zdať podivné, ale odvtedy sa u iných ľudí pri epileptických záchvatoch vyskytli niektoré z týchto príznakov.

16. Mohamed povedal, že sa mu zjavil anjel Gabriel a pri jednej príležitosti mu fyzicky spôsobil bolesť.

Otázka: Je v Matúšovi 1:18 a Lukášovi 2:7 Kristovo panenské narodenie nezlučiteľné s Jeho predexistenciou, ako si mysleli Rudolph Bultmann a Wolfgang Pannenberg?

Odpoveď: Nie. Zdá sa to nezlučiteľné len odpadlým teológom, ktorí veria v boha, ktorý musí spĺňať ich obmedzenia. Kristus existoval už predtým, ale to mu nebránilo v tom, aby:

1. Dočasne a dobrovoľne sa rozhodnúť nepoužívať niektoré zo svojich atribútov a skryť časť svojej slávy (Hebrejom 2:9; Ján 17:5; Filipským 2:7).

2. Zjavovať sa v akejkoľvek podobe, akú si želal, vrátane podoby človeka (Filipským 2:8)

3. V skutočnosti prijal ľudskú podstatu a stal sa človekom. (Hebrejom 2:14–17)

4. Prísť na zem spočiatku ako dospelý, dieťa, bábätko alebo embryo, alebo akokoľvek si to želal.

V skutočnosti Kristova predexistencia ako Všemohúceho Boha Ho v ničom neobmedzovala. Jedinými obmedzeniami Všemohúceho Boha sú obmedzenia, ktoré si sám ukladá . Boh nemôže klamať (Hebrejom 6:18; Títovi 1:2), nemôže poprieť sám seba (2. Timoteovi 2:13) a nemôže byť pokúšaný zlom (Jakub 1:13).

Otázka: V Matúšovi 1:18–21 sa „Zvestovanie“ udialo po tom, čo Mária otehotnela, alebo predtým, ako Mária otehotnela, podľa Lukáša 1:26–31?

Odpoveď: Jozef a Mária sú dve odlišné osoby. Anjel hovoril s Máriou v Lukášovi 1:26–31 ešte predtým, ako otehotnela. Anjel hovoril s Jozefom až potom, čo Mária otehotnela a Jozef uvažoval o tom, že sa s ňou rozvedie, ako sa uvádza v Matúšovi 1:18–21.

Otázka: Kto boli v Matúšovi 1:18 a Lukášovi 2:7 heretici zvaní ebioniti a čomu verili?

Odpoveď: Ebioniti mali o Kristovi „nízky“ názor; verili, že pochádza od Boha Otca, ale nie je Božím Synom. Verili, že Ježiša možno nazývať Bohom ako prejav úcty, ale že nebol božský. Ebioniti verili, že by sa mali naďalej dodržiavať židovské zvyky. Popierali panenské narodenie Krista a tvrdili, že sa narodil z Jozefa (Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 21, s. 451), a prijímali iba skrátenú verziu Matúšovho evanjelia (Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 10.7, s. 428).

Otázka: Čo bola tá hviezda nad Betlehemom v Matúšovi 2:2, 7, 9, keď sa narodil Kristus?

Odpoveď: Hoci to Písmo výslovne neuvádza, pravdepodobne to bola Božia sláva šekina, keďže táto „hviezda“ ich mohla doviesť do konkrétnej dediny a dokonca do konkrétneho domu.

Otázka: Kto ešte v Mt 2,2.7 spomína túto hviezdu na východe, ktorú videli mudrci?

Odpoveď: Spomína to viacero raných autorov.

Ignác (cca 100–117 n. l.) List Efezanom, kap. 19, s. 57

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) Dialóg s Židom Tryfónom, kap. 88, s. 237

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) Irenej: Proti herézam, kniha 3, kap. 9.2, s. 423

Tertulián (198–220 n. l.) O modlárstve, kap. 9, s. 65

Hippolyt (222–234/5 n. l.) Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 7, kap. 15, s. 108

Origenes (225–249 n. l.) to považoval za novú hviezdu, nie za existujúce nebeské teleso, v diele Origenes: Proti Celsovi, kniha 1, kap. 48, s. 422.

Traktát o opätovnom krste (cca 250–258 n. l.), kap. 8, s. 671

Peter Alexandrijský (306,285–311 n. l.) v diele „Kanonický list“, kap. 13, s. 277 spomína mudrcov, ale nie hviezdu.

Atanáz (318 n. l.) „Čie narodenie predznamenala hviezda na nebi, aby svetu oznámila, že sa narodil? Veď keď sa narodil Mojžiš, jeho rodičia ho ukryli: … O Kristovom narodení však nesvedčil človek, ale hviezda na tom nebi, z ktorého On zostupoval.“ Vtelenie Slova, kap. 38.5, s. 55.

Otázka: V Mt 2,11 sa zdá rozumné domnievať sa, že mudrci, ktorí prišli uctiť Ježiša, poznali Danielovo mesiášske proroctvo, študovali ho a uvedomili si, že príchod Mesiáša je blízko. Viete o nejakom odkaze v spisoch zoroastriánov alebo iných Peržanov (obyvateľov Blízkeho východu) na Danielovo proroctvo o Mesiášovi?

Odpoveď: Daniel istý čas žil v Perzii a mal kontakty s perzskými mudrcmi a astrológmi. Mudrci boli kmeňom zoroastriánskych/médskych kňazov, podobne ako Leviti, ktorí boli kňazmi a chrámovými služobníkmi Izraela. Nie som oboznámený so zoroastriánskou literatúrou, ale nie som si istý, či je s ňou oboznámených veľa ľudí, keďže moslimovia pravdepodobne veľkú časť zničili. Zoroastriáni mali pod moslimskou nadvládou menšiu ochranu ako „ľudia Knihy“, teda kresťania, Židia a Sabi. Moslimská literatúra obsahuje časté zmienky o zoroastriánoch, ale podľa mojich vedomostí sa v nej nenachádza žiadna zmienka o príchode zoroastriánov.

Otázka: Prečo v Mt 2,11 mudrci vošli do domu, keď sa Ježiš podľa Lk 2,7 narodil v jasličkách?

Odpoveď: Ježiš sa narodil v maštali, pretože v hostinci nebolo miesta. Jozef a Mária by nechceli zostať v maštali dlhšie, ako bolo potrebné. Keď prišli mudrci, už bývali v dome.

Súčasné západné vianočné piesne zvyčajne predstavujú príchod mudrcov práve v tú noc, keď sa narodil Ježiš. V skutočnosti však prišli až o niečo neskôr. Pravoslávne cirkvi slávia Vianoce 25. decembra, ale príchod mudrcov oslavujú v polovici januára.

Otázka: Jeden komentátor hovorí: „Ježiš prišiel nie ako vojenský dobyvateľ zo Zjavenia 19, ale ako Trpiaci Sluha (Iz 53) a pokorný vodca (Zach 9:9). Kráľovstvo je teda ustanovené (Mt 3:2; 4:17; 10:7; 11:12; 12:28; Mk 1,15; Lk 9,9.11; 11,20; 21,31–32), ale nie je dovŕšené (Mt 6,10; 16,28; 26,64)“. Čo to znamená? Je kráľovstvo v prítomnosti alebo v budúcnosti? Alebo bolo zahájené vtelením v Betleheme a bude dovŕšené druhým príchodom Krista?

Odpoveď: Neviem, na ktorého komentátora (komentátorov) sa odvolávate, ale súhlasil by som s nimi. Pri svojom prvom príchode prišiel Ježiš ako trpiaci služobník, nie ako vojenský dobyvateľ, k veľkému sklamaniu zelótov. Božie kráľovstvo sa zjavilo, keď bol Ježiš na zemi, a teraz je v nás. Božie kráľovstvo však neprišlo v moci a nepríde, kým sa Ježiš nevráti podľa Zjavenia.

Otázka: V Lk 2,22–38 bol Ježiš predstavený v chráme (v Jeruzaleme), alebo Jozef odviedol svoju rodinu do Egypta po príchode mudrcov, ako hovorí Mt 2,13–18?

Odpoveď: Oboje.

1. Ježiš bol predstavený v chráme v Jeruzaleme približne štyridsať dní po narodení. Potom sa vrátili do Betlehema na ceste do Egypta. Keď bola Mária pripravená, vyrazili na cestu.

2. Na rozdiel od západných vianočných príbehov mudrci neprišli práve v tú noc, keď Mária rodila. Prišli o niekoľko týždňov neskôr. Ako vedľajšia poznámka, východní pravoslávni kresťania zvyčajne nedávajú darčeky na Vianoce. Darčeky dávajú v polovici januára, keď podľa ich viery prišli mudrci.

Otázka: V Mt 3,17 povedal Boh: „Toto je môj milovaný Syn…“, alebo povedal: „Ty si môj milovaný Syn…“, ako uvádzajú Mk 1,11 a Lk 3,22?

Odpoveď: Mohlo to byť tak aj tak, a to z troch dôvodov.

1. Autori evanjelií často parafrázovali citáty. Bez ohľadu na to však vidíme, že Boh Otec oznámil zástupom, že si Ježiša vyvolil.

2. Boh Otec to mohol povedať v hebrejčine a/alebo aramejčine, ale evanjeliá, ktoré máme, sú v gréčtine.

3. Papias, učeník apoštola Jána, zaznamenáva, že Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v jazyku Hebrejcov (aramejčine?), a mohlo byť parafrázované, keď bolo preložené do gréčtiny.

Otázka: V Mt 3,17; Mk 1,11 a Lk 3,22, oslovoval Ježiš sám seba?

Odpoveď: Ježiš nehovoril sám k sebe. Hovoril k Bohu Otcovi, ktorý ho nazval „Môj Syn“.

Otázka: V Mt 4,1 a Mk 1,12 bol Ježiš poslaný do púšte hneď po svojom krste, alebo sa zdržal niekoľko dní, ako hovorí Jn 1,29.35.43, a potom odišiel do Kány, ako naznačuje Jn 2,1?

Odpoveď: Hoci Ježiš odišiel do Galilee niekedy po skončení týchto pokušení, Matúš 4:11–12; Marek 1:13–14 a Lukáš 4:13–14 neuvádzajú, kde sa Ježiš nachádzal bezprostredne po uplynutí tých 40 dní. Existujú teda dve rôzne možnosti.

Krst, potom 40 dní, potom Galilea: Je pravdepodobné, že Ján pokrstil Ježiša v deň, o ktorom hovorí Ján 1:29–34. Potom Ježiš zostal ešte jeden deň (Ján 1:35) a nasledujúci deň sa rozhodol odísť do Galilee (Ján 1:43).

Svadba v Káne sa konala oveľa neskôr, buď tretí deň v týždni, alebo tretí deň po príchode do Galilee. Nemohlo to byť hneď na druhý deň po Jánovi 1:43 (čo bolo po Jánovi 1:35), lebo to by boli štyri dni, nie tri dni.

Matúš 4:1 jednoducho hovorí, že Ježiš odišiel na púšť po tom, čo bol pokrstený. Marek 1:12 hovorí, že Ježiš odišiel na púšť „hneď“, ale to by stále mohlo znamenať o niekoľko dní neskôr.

Krst, potom 40 dní a potom späť k Jánovi: Ján 1 nikde neuvádza, kedy bol Ježiš pokrstený. Ježiš mohol byť pokrstený Jánom asi 40 dní pred Jánom 1:19. Po pokušeniach sa Ježiš vrátil k Jánovi v Jánovi 1:29.

Otázka: V Mt 4,1–11, bolo poradie Ježišových pokušení chlieb, pýcha a moc, alebo to bolo chlieb, moc a pýcha v Lk 4,1–12?

Odpoveď: Existujú dve odpovede a obe môžu byť správne.

1. Lukáš jednoducho používa slovo „a“, čo nemusí nutne znamenať, že uvádza tieto pokušenia v danom poradí. Viac o názore, že Matúš uvádza pokušenia v poradí a Lukáš nie, nájdete v knihe Hard Sayings of the Bible, s. 454–457.

2. Okrem toho počas tých štyridsiatich dní, keď bol Ježiš pokúšaný, sa tieto a ďalšie pokušenia pravdepodobne opakovali viackrát v rôznom poradí.

Otázka: Ako si môžeme predstaviť, že v Mt 4,1–11; Mk 1,13 a Lk 4,1–13 je „Boh“ pokúšaný diablom, ako tvrdí Ahmad Deedat?

Odpoveď: Satan sa môže pokúsiť o čokoľvek, ale keďže Satan pokúšal Ježiša, jeho konanie v žiadnom prípade neznižuje Ježišovu podstatu.

Ježiš bol na 100 % Bohom, ale bol tiež na 100 % človekom. Ak by sa Ježiš ako Boh zjavil iba ako nejaký druh prízraku, nemohol by byť pokúšaný. Ale pretože bol Ježiš plne človekom a ako zmierujúca obeť za ľudí, musel prežiť to, čo prežívajú všetci ľudia.

Otázka: V Mt 4,1–11; Mk 1,13 a Lk 4,1–13, z čej iniciatívy išiel Ježiš do púšte, aby bol pokúšaný, a prečo?

​Odpoveď: Grécke slovo pre „pokušovať“ (peirazo) a „pokušenie“ (peirasmos) môže znamenať „lákať k zlu“, avšak v sekulárnej gréckej literatúre znamená „skúšať“. Ježiša neunesol diabol, ako tvrdil jeden moslim, lebo keď Ježiš v Matúšovi 4:10 prikázal Satanovi, aby odišiel, Satan musel odísť. Iniciatívu mal skôr Boh; Duch Svätý viedol Ježiša do púšte, aby čelil diablovi. Diabol zaviedol Ježiša na vysokú horu a na okraj chrámu, ale aj Satan, aj Ježiš vedeli, že Satan mu nesmie urobiť nič. Takže ešte predtým, ako sa Ježišovo pôsobenie vôbec začalo, sa ukázalo, že Satan nebude mať nad Ježišom žiadnu moc ani ho nedokáže zviesť. Ježiš dokázal odolať fyzickej túžbe, aby uspokojil duchovnú potrebu.

Otázka: Ako sa v Mt 4,1–11 a Lk 4,1–13 odrážajú Satanove pokušenia Ježiša v porovnaní s pokušeniami Evy v Gn 3,6?

Odpoveď: Hoci nie sú identické, Satan často používa podobné taktiky znova a znova, a to pravdepodobne preto, že mu naďalej dobre slúžia. Ale zatiaľ čo Adam a Eva v bujnej záhrade podľahli, Ježiš v púšti zvíťazil. Kým Izrael nebol verný na púšti 40 rokov, Ježiš bol verný na púšti 40 dní. Keď sme pokúšaní, je to pre nás príležitosť ukázať, že ten, kto je v nás, je väčší ako ten, kto je vo svete, ako hovorí 1 Ján 4:4.

Eva zistila, že zakázané ovocie bolo:

1. Dobré na jedenie [fyzický apetít],

2. príjemné na pohľad [krása, túžba očí],

3. Žiaduce na získanie múdrosti [otvoria sa oči a budú ako Boh, poznajúce dobro a zlo [božská moc po uposlúchnutí Satanovho príkazu].

Ježiš, ktorý sa postil, bol pokúšaný:

1. Kameňmi, ktoré sa menili na chlieb [fyzický apetít],

2. Skokom z okraja chrámu [predvádzanie sa],

3. Vláda nad všetkými kráľovstvami zeme [božská moc pod Satanovým príkazom].

1. Ján 2:16 spomína tri druhy hriechov vo svete: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života.

Hoci poradie pokušení v Matúšovi a Lukášovi bolo odlišné, je pravdepodobné, že Satan Ježiša nepokúšal len trikrát a potom to vzdal. Skôr ho pravdepodobne pokúšal znovu a znovu.

Otázka: V Mt 4,1–11; Mk 1,13 a Lk 4,1–13 – keďže Ježiš je Boh, nemohol byť pokúšaný a zhrešiť, alebo ako človek mohol byť pokúšaný a podľahnúť?

Odpoveď: Ide o paradox, ktorý sa bežne nazýva Kristova bezhriešnosť. Pokušenia boli skutočné, nie vymyslené. Výsledok však bol istý – On nezhrešil. Ako sa píše v Believer’s Bible Commentary na strane 1212: „Napriek tomu, že Ježiš nebol schopný zhrešiť, pokušenie bolo veľmi skutočné. Mohol čeliť lákadlám k hriechu, ale morálne bolo pre Neho nemožné podľahnúť.“ Ježiš nebol neschopný zhrešiť, ale bol schopný nezhrešiť. Jednou hrubou analógiou je otázka, či by malá somálska pirátska loďka mohla zaútočiť na americký bojový krížnik. Piráti sa mylne domnievali, že ide o obchodnú loď, ktorú by mohli uniesť. Piráti na tom dopadli zle. Ich hlavná loď bola rýchlo potopená tým, čo americké námorníctvo nazýva „paľbou z ručných zbraní“, skôr než sa stihli priblížiť k bojovému krížniku.

Otázka: Bart Ehrman píše: „V Matúšovi Ježiš odmieta konať zázraky, aby dokázal svoju identitu; v Jánovi je to prakticky jediný dôvod, prečo koná zázraky.“ Jesus, Interrupted, s. 103. V Matúšovi, pri druhom pokušení aj inde, Ježiš nekoná žiadne znamenia, aby sa dokázal. Jesus, Interrupted, s. 84.

Odpoveď: Ehrman stotožňuje neposlušnosť voči slovám Satana alebo skeptických farizejov s vykonávaním znamení pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede alebo potrebujú pomoc. Ježiš v knihe * * v Matúšovi 4,7 povedal, že dôvodom, prečo sa nehodil dole, bolo to, že človek nemá pokúšať Boha. Ježiš nikomu „nebol povinný“ vykonať ani jediný zázrak; a nikdy nevykonával zázraky pre skeptických ľudí, ktorí si mysleli, že im to Ježiš dlhuje. Ježiš však milostivo vykonával zázraky pre ľudí, ktorí mali vieru, a posilňoval ich vieru.

Otázka: V Mt 4,12 a Mk 1,14, po Ježišovom pokúšaní, bol Ján uväznený pred Ježišovým pôsobením v Nazarete a Kafarnaume, alebo až potom, čo Ježiš prišiel do Galilee (Jn 1,43)?

Odpoveď: Biblia hovorí nasledovné:

Ján 1,43 hovorí, že Ježiš sa rozhodol vrátiť do Galilee (nie že by sa vrátil ešte v ten deň) deň po tom, čo Ján Krstiteľ opäť vyhlásil, že Ježiš je Baránok Boží. Ján Krstiteľ vtedy ešte nebol zatknutý.

Matúš 4:12 hovorí, že v čase, keď sa Ježiš dozvedel o Jánovom uväznení, vrátil sa do Galilee.

V Markovi 1:14 sa píše, že po uväznení Jána odišiel Ježiš do Galilee.

Postup udalostí:

1. Ján opäť vyhlásil, že Ježiš je Baránok Boží.

2. Hneď na druhý deň sa Ježiš rozhodol, že sa (skôr či neskôr) vráti do Galilee.

3. Buď predtým, ako Ježiš odišiel do Galilee, alebo po tom, čo odišiel, ale ešte predtým, ako dorazil do Galilee, bol Ján uväznený.

4. Ježiš prišiel do Galileje.

Otázka: Začal Ježiš v Mk 1,14 svoje pôsobenie v Galilei, alebo v Judei a Jeruzaleme, ako to [údajne] hovorí Jn 1,35–42? Má to nejaký konkrétny význam alebo dôležitosť?

Odpoveď: Ján 1,35–42 nehovorí nič o tom, že by Ježiš začal svoje pôsobenie, ale skôr o tom, že povolal učeníkov Ondreja a Petra. Toto bolo miesto, kde sa nachádzal Ján Krstiteľ, nie Jeruzalem. Na druhý deň, v Jánovi 1,43, Ježiš odišiel do Galilee a povolal Filipa a ďalších učeníkov. Mk 1,14 nehovorí, že Ježiš začal svoje pôsobenie ako také, ale hovorí, že po uväznení Jána Ježiš zvestoval Božiu dobrú zvesť v Galilei.

Otázka: V Mk 1,12–13, odišiel Ježiš po svojom krste na 40 dní do púšte, alebo išiel na svadobnú hostinu v Káne tretí deň, ako hovorí Jn 2,1?

Odpoveď: Oboje. „Tretí deň“ bol tretí deň po príchode do Galileje, nie tretí deň po krste, ako uvádzajú publikácie Bible Difficulties & Seeming Contradictions na s. 196 a Believer’s Bible Commentary na s. 1473. Iná odpoveď je, že „tretí deň“ bol tretí deň v týždni.

V knihe „Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 9, s. 42, sa uvádza, že tretí deň mohol byť tretím dňom od odchodu od Jána Krstiteľa. Hoci sa v Jánovi 1:29–35, 43 uvádza „na druhý deň“, čo by sa mohlo vzťahovať na ten istý deň, je to nepravdepodobné – tento význam by bol jasnejší, keby sa výraz „na druhý deň“ nepoužíval viackrát.

Otázka: Malo by sa v Lukášovi 3:22 o Ježišovom krste uvádzať: „Ty si môj syn, dnes som ťa splodil“, podľa Justína Mučeníka, [údajne] Klementa Alexandrijského, [údajne] Augustína a ďalších, alebo „Ty si môj syn, milovaný, v ktorom mám zaľúbenie“? (Toto je prvá polovica námietky, ktorú predniesol jeden moslim.)

Odpoveď: Najprv sa pozrime na dôsledky tohto argumentu moslima, potom uplatníme rovnaké kritériá na islam, potom sa venujeme podrobnostiam tejto varianty rukopisu a nakoniec to aplikujeme na kresťanstvo vo všeobecnosti.

A. Dôsledky argumentu tohto moslima

Predpokladajme na chvíľu, že moslim má absolútnu pravdu. Verš pôvodne hovoril to, čo tvrdí moslim. Alebo alternatívne predpokladajme, že si môžeme byť istí len tým, čo bolo spoločné v oboch verziách: „TY SI MÔJ SYN“. Blahoželám: Ak by Boh naozaj niekomu niečo také povedal, vlastné slová tohto moslima by práve vyvrátili islam a usvedčili Korán z klamstva o Alláhovi. Korán hovorí, že je veľmi nesprávne tvrdiť, že Alláh je Otec, alebo že Alláh má synov (súra 2:116; 4:171; 5:116, 117; 6:100; atď.). Ak Boh skutočne nazval Ježiša „môj syn“, potom Korán klame o Bohu. (Predpokladal som, že moslimský tazateľ bol ortodoxným moslimom, hoci sa v tom môžem mýliť.)

B. Uplatňujme rovnaké kritériá na islam

Táto varianta nemení žiadnu kresťanskú doktrínu, pretože obe frázy sa spomínajú aj inde. Neomylnosť Biblie znamená, že Biblia bola v pôvodných rukopisoch bez akejkoľvek chyby; do rukopisov sa síce vkradli odchýlky, ale žiadna z nich významne nemení vieru ani prax. Na rozdiel od toho väčšina moslimov verí, že dnešný arabský Korán je presnou kópiou pôvodného exemplára na zemi, ktorý bol presnou kópiou tabúľ v nebi (súra 85:20–22). Korán však preukázateľne tiež prešiel zmenami.

a) Sahih Muslim 2:2286, s. 500, 501 spomína stratenú súru Koránu. Obsahuje rozsiahly citát z tejto súry a skutočne, v dnešnom Koráne sa nenachádza.

b) Raná verzia Koránu („Ubai“), ktorá prežila Uthmánovu štandardizáciu, nemala prvú a poslednú súru. (Nie sú len odtrhnuté; nikdy tam neboli.) Dnes sa nachádza v múzeu Al-Azhar v Káhire.

c) Abu Yunus, oslobodený otrok ‘Aishy, pre ňu prepisal kópiu Koránu. V súre 2:238 sa text mierne líšil. „Abu Yunus, oslobodený otrok ‘Aishy, povedal: ‘A’isha (nech je s ňou Alah spokojný) mi prikázala, aby som jej prepisal kópiu Koránu, a povedala: Keď sa dostaneš k tomuto veršu: ‚Dodržiavaj modlitby a strednú modlitbu‘ (2:238), daj mi vedieť; a tak keď som sa k nemu dostal, dal som jej vedieť a ona mi nadiktovala (takto): Dodržiavaj modlitbu a strednú modlitbu a popoludňajšiu modlitbu a stoj v skutočnej poslušnosti voči Alahovi. A’iša (nech je s ňou Alah spokojný) povedala: „Takto som to počula od Posla Alaha (mier a požehnanie Alaha nech sú s ním).“ Sunan Nasa’i, zväzok 1, č. 475, s. 340

d) „Potom nám Alah zjavil verš, ktorý bol neskôr zaradený medzi zrušené verše.“ Bukhari, zväzok 5, kniha 59, kapitola 27, č. 416, s. 288.

„Vyrozprával Anas bin Malik: ... O tých, ktorí boli zabití pri Bi’r-Ma’una, bol zjavený verš z Koránu, ktorý sme zvykli recitovať, ale neskôr bol zrušený. Verš znel: ‚Oznámte nášmu ľudu, že sme sa stretli s naším Pánom. Je s nami spokojný a On nás potešil.‘“ Bukhárí, zväzok 4, kniha 52, kapitola 19, č. 69, s. 53. Pozri tiež Dejiny al-Tabárího, zväzok 7, s. 156.

Ďalšie odkazy na zrušené verše sú: Buchárí, zväzok 4, kniha 52, kapitola 9, č. 57, s. 45, Bukhárí, zväzok 4, kniha 52, kapitola 184, č. 299, s. 191, Bukhárí, zväzok 5, kniha 59, kapitola 27, č. 416, s. 288, a Bukhárí, zväzok 5, kniha 59, kapitola 27, č. 421, s. 293 – všetky opakujú to isté o tom istom verši.

e) Hadíthy z Bukhárí uvádzajú, že časti Koránu chýbali a/alebo boli zrušené v zväzku 4, kniha 51, kapitola 12, č. 62, s. 48–49, zväzok 4, kniha 51, kapitola 19, č. 69, s. 53; zväzok 6, kniha 61, kapitola 3, č. 510, s. 479–480, zväzok 6, kniha 61, kapitola 4, č. 511, s. 480.

f) Niekoľko ďalších miest s variantmi (nielen v samohláskach) sú:

Súra 11:46 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3383, s. 1116

Súra 18:76 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3384, s. 1116

Súra 18:86 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3385, s. 1116

Súra 24:35 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3387, s. 1116

Súra 34:23 kvôli samohláskam, avšak v jednom prípade ide o spoluhlásku. Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3392, s. 1117

Súra 39:59 Tu sa používa ženské zámeno pre dušu, zatiaľ čo v bežne známych verziách sa používa mužské zámeno. Abu Dawud 3:3979, poznámka pod čiarou 3393, s. 1117

Súra 89:26 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3399, s. 1118

Súra 89:25–26 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3408, s. 1119

Súra 12:23 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3411, s. 1120

Súra 2:58 Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3413, s. 1121

Súra 24:1 (chýbajúce alebo nadbytočné „r“ – Faradnaha [a čo sme nariadili] oproti väčšinovému farradnaha [čo sme podrobne opísali]) Abu Dawud, zväzok 3, poznámka pod čiarou 3414, s. 1121

g) Racionalizácia zmien počas Mohamedovho života: Podľa sury 22:52 Satan vždy vmieša niečo do prorokových slov, ale Boh to musí zrušiť. To by mohlo byť vysvetlením toho, prečo štyri rôzne moslimské historické zdroje uvádzajú, že sura 53:19–20 pôvodne hovorila, že sa má dúfať v príhovor (pomoc) štyroch modlárskych bohýň.

Bol by moslimský tazateľ spokojný s Bibliou, keby kresťania jednoducho zničili dôkazy a spálili všetky rukopisy okrem jednej preferovanej verzie? Na jednej strane by ste si mysleli, že nie, avšak presne to urobil ‘Uthman, keď nariadil ľuďom, aby odovzdali svoje kópie Koránu na zničenie, a on vydal nové kópie. Dnešné Korány však nie sú ani zhodné s ‘Uthmanovým textom. Napríklad varianta: Súra 6:160a (6:159a v preklade Yusufa ‘Aliho): „…sekty, ja k nim v ničom nepatrím;“ (v Uthmanovej dobe) oproti: „…sekty, ty v nich nemáš ani najmenší podiel:“ al-Tabari, zväzok 15, s. 181 a poznámka pod čiarou 323.

C. Podrobnosti o tejto variante rukopisu

„Ty si môj Syn, milovaný; v tebe mám zaľúbenie.“ (s. 4 (3. storočie), Sinaiticus, Vaticanus, Alexandrinus, Byzantský lekcionár, niektoré italské rukopisy, sahidský koptský, etiópsky, gruzínsky, Augustín). Augustín mal podľa Alanda a kol. (4. revidované vydanie) prvý text, takže moslimský tazateľ sa mýlil, keď zaradil Augustína do druhej kategórie.

„Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil“ (Bezae Cantabrigiensis, niektoré italské rukopisy, Justín Mučeník, Dialóg s Tryfónom, kap. 88, s. 244 (napísané okolo r. 138–165 n. l.); Hilár (355–367/368 n. l.), Metód (270–311/312 n. l.), apokryfné Nikodémovo evanjelium (grécka verzia, kap. 2; Apokryfný príbeh o detstve, 54.)

„Ty si môj milovaný Syn, dnes som ťa splodil“ (Klement Alexandrijský, 193–217/220 n. l.). Toto je podobné druhému čítaniu, s výnimkou aspektu „milovaného“ z prvého čítania. Muslimský diskutér sa teda mýlil, keď zaradil Klementa Alexandrijského do druhej kategórie.

D. Aplikácia na kresťanstvo vo všeobecnosti

Justín mohol citovať z pamäti a aj dobrí ľudia môžu mať drobné chyby v pamäti. Neveríme, že Božím posolstvom sú spoluhlásky a samohlásky Biblie, ale posolstvo Biblie, a toto posolstvo je nemenné, aj keby sme sa priklonili k druhému čítaniu, keďže iné verše hovoria, že a) Ježiš bol milovaný a b) dnes som ťa splodil (Žalm 2). To, čo by mohlo byť úprimnou chybou, nesprávnou spomienkou, nedokazuje falšovanie, teda pokiaľ A’iša, manželka Mohameda, ktorá mala verš z Koránu napísaný s odlišným významom, nedokazuje, že aj ona bola falšovateľkou.

Otázka: Dokazuje táto variácia v rukopise v Lk 3,22, že tu pôsobil falšovateľ a že biblický verš bol zmenený tak, aby sa z neho vynechalo, že Ježiš sa stal Božím synom pri krste, a nie pri narodení alebo skôr? (Toto je druhá polovica námietky moslima.)

Odpoveď: Vôbec nie. Hoci nepoznáme všetky podrobnosti, existujú štyri možnosti, z ktorých každá poskytuje uspokojivú odpoveď.

Viacnásobné vyhlásenia: Možno Otec urobil viacnásobné vyhlásenia. Prečo by sa Boh Otec mal obmedziť na to, aby Ježiša nazval svojím Synom len raz práve tu?

Jedno ucelené vyhlásenie: Možno Otec povedal len jednu vetu, a znelo to asi takto: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie; dnes som ťa splodil.“ Každý správne zaznamenal niektoré časti tohto vyhlásenia.

Chyba v pamäti Justína Mučeníka: Justín Mučeník, ktorý to možno citoval z pamäti, urobil chybu a neskorší autori, ktorí čítali Justína Mučeníka a spisy skorších autorov, ktorí čítali Justína Mučeníka, túto chybu prebrali.

Varianta v Biblii: Niekto pred Justínom Mučeníkom túto frázu sem omylom skopíroval a Justín správne citoval to, čo bolo v jeho Biblii.

Pre mnohých moslimov platí, že ak akákoľvek zmena v Koráne, aj keby nebola teologického charakteru, dokazuje, že ide o falzifikát, potom by sa mali všetky dnešné výtlačky Koránu spáliť, lebo aj tie sú falzifikátmi. Obsahuje zmeny oproti Uthmánovej verzii (súra 159a (alebo 160a) je len jedným z príkladov). A Uthmánov štandardizovaný text sa líši od textu Ubája, pričom obaja vynechali stratenú súru. Korán v skutočnosti pripúšťa, že aj Satan (aspoň dočasne) vkladá trochu svojho učenia do prorokových slov (súra 22:52). Ako príklad toho si všimnite pôvodné znenie súry 53:19–20.

Otázka: V Lk 3:23, koľko mal Ježiš rokov, keď začal svoje pôsobenie?

Odpoveď: V Lukášovi 3:23 sa píše „okolo tridsiatich“, čo môže znamenať vek od 25 do 35 rokov. Ježiš sa narodil za vlády Herodesa Veľkého, ktorý zomrel v roku 4 pred n. l., a Ježiš začal svoje pôsobenie po tom, čo s ním začal Ján Krstiteľ. Ján začal svoje pôsobenie v 15. roku vlády Tiberia Cézara, čo bolo v roku 28 n. l. Ak teda považujeme archeologické datovania za dostatočne presné, Ježiš mal približne 33 až 35 rokov. Okrem toho bol Pontius Pilát prefektom Judey len od roku 26 n. l. do roku 36/37 n. l., takže Ježiš musel byť ukrižovaný skôr. Najpravdepodobnejší odhad je, že Ježiš začal svoje pôsobenie okolo roku 30 n. l. a zomrel s najväčšou pravdepodobnosťou 3. apríla roku 33 n. l.

Otázka: Ako sa v Mt 4,12–13 stali Šimon a Ondrej učeníkmi, keď bol Ježiš s Jánom Krstiteľom, keďže im Ježiš povedal, aby ho nasledovali v Galilei, ako sa uvádza v Mt 4,18–20, Mk 1,16–20 a Lk 5,1–11?

Odpoveď: Najprv sa stali „učeníkmi“, keď bol Ježiš s Jánom Krstiteľom. Až neskôr sa v Galilei stali výnimočnými učeníkmi, ktorí boli neskôr menovaní za apoštolov. Nezabúdajte, že Ježiš mal veľký počet učeníkov, z ktorých ho niektorí opustili v Jánovi 6:66. Okrem nich mal aj osobitne vymenovaných učeníkov, ktorých bolo 72, ako sa uvádza v Lukášovi 10:1. A napokon mal Ježiš dvanástich, ktorí sa stali apoštolmi, ako sa uvádza v Markovi 6:7 a Jánovi 6:67.

Otázka: V Jánovi 1:35–37, nasledovali Ondrej a ten druhý učeník Ježiša hneď na druhý deň po Jeho krste, alebo počkali 40 dní po Ježišových pokušeniach?

Odpoveď: – Až potom. Ježiš bol pokrstený Jánom (Matúš 3:13–17; Marek 1:9–11; Lukáš 3:21–23), bol pokúšaný 40 dní (Matúš 4:1–11; Marek 1:12–13; Lukáš 4:1–12) a vrátil sa k Jánovi (Ján 1:29–32).

Otázka: Môžeme poznať poradie udalostí v Ježišovej službe?

Odpoveď: Môžeme poznať poradie len niektorých udalostí. Mnohí ľudia však môžu byť veľmi zmätení, pokiaľ ide o poradie udalostí v evanjeliách, a to kvôli trom mylným predstavám, ktoré je potrebné vyjasniť.

Autori evanjelií nezaznamenali každú udalosť; nikdy však netvrdili, že tak urobili. Napríklad Ján, ktorý bol pôvodne učeníkom Jána Krstiteľa, pochopiteľne mlčí o období medzi Ježišovým krstom a momentom, keď sa k nemu pripojil. Ján 21:25 výslovne uvádza, že Ježiš urobil mnoho ďalších vecí, ktoré neboli zapísané. Jánovo evanjelium bolo napísané až po ostatných evanjeliách a zdá sa, že Ján kladie dôraz na tie časti, ktoré ostatní nespomenuli.

Opakovanie: Predstavte si, že by Ježiš putoval po mnohých mestách, ktoré navštívil v Galilei, Judei a Dekapole, a nikdy by nezopakoval ani jediný príkaz či podobenstvo a v každom meste by hovoril niečo úplne iné.⎯ To nie je veľmi pravdepodobné! Ježiš pravdepodobne rozprával tieto podobenstvá oveľa častejšie, než je zaznamenané v jednotlivých evanjeliách, a ľudia o ňom hovorili viac, než je zaznamenané. Je teda napríklad otvorenou otázkou, či Kázanie na vrchu v Matúšovi a Kázanie na rovine v Lukášovi boli dve udalosti, pri ktorých zopakoval niektoré učenie, alebo jedna udalosť, pri ktorej Ježiš hovoril na náhornej plošine.

Nie v poradí: Autori evanjelií nezaznamenali všetky udalosti v poradí, ale ani nikdy netvrdili, že ich zaznamenávajú v poradí. V skutočnosti Papias, učeník apoštola Jána, výslovne uvádza, že Marek nezaznamenal udalosti v poradí.

V rámci každého všeobecného obdobia Kristovho pôsobenia autori evanjelií netvrdili, že by niečo bolo v poradí, s výnimkou nasledujúcich častí, kde sa používali slová „potom“, „na druhý deň“ atď. V otázkach týkajúcich sa harmonizácie evanjelií si všimnite tučne vytlačené slová, ktoré označujú čas, poradie a miesto.

Otázka: Čo je v evanjeliách harmonizácia raného pôsobenia Ježiša?

Odpoveď: Počiatky služby trvajú až do smrti Jána Krstiteľa. Predtým, ako uvedieme poradie udalostí, je dobré poznať trochu geografie.

Geografia: Galilejské more, jazero, Tiberiadské more – to všetko je to isté sladkovodné jazero. Galilea leží západne od Galilejského mora a Dekapolis juhovýchodne od Galilejského mora. Betsaida leží priamo na severe Galilejského mora a západne od nej sa na brehu nachádza Kafarnaum, pričom Korazin leží priamo na severe od Kafarnauma. Magdala leží na brehu priamo na západ od Galilejského mora a Kána je priamo na západ od nej. Nain sa nachádza juhozápadne od Galilejského mora, približne 10 míľ (16 kilometrov) od brehu. Krajina Gerasénov, Gennesaret alebo Gadarenov je buď to isté miesto, alebo miesta veľmi blízko seba na východe a juhovýchode od Galilejského mora. Kniha „Hard Sayings of the Bible“ (s. 373) uvádza, že Gerasa ležala 30 míľ (48 kilometrov) juhovýchodne od Galilejského mora a jej územie nesiahalo až k moru. Gadara ležala päť míľ (8 kilometrov) juhovýchodne od Galilejského mora a jej územie siahalo až k moru, čo dokazuje zmienka o tom u Jozefa Flavia a minca z Gadary, na ktorej je vyobrazená loď.

Poradie: Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa uvádza ako poradie, a tým, čo môže byť v poradí. Pri týchto 65 udalostiach čísla odkazujú na udalosti, ktoré musia nasledovať po predchádzajúcich číslach v poradí. Písmená ako a, b, c odkazujú na udalosti, ktoré by mohli byť v poradí, ale mohli by sa stať v akomkoľvek poradí. Tučné slová označujú časové, poradové a miestne orientačné body. Podčiarknuté verše ukazujú pasáže, ktoré v evanjeliu pravdepodobne nie sú v chronologickom poradí.

Počiatky pôsobenia: Mt 4,12–14,12; Mk 1,14–6,29; Lk 3,19–20; 4,14–9,9; Jn 1,43–5,47

E1a1. V Káne na tretí deň (3. deň po návrate do Galilee, po Jánovom kázaní alebo 3. deň v týždni?) Ježiš premenil vodu na víno. Prvý zázrak v Galilei, hoci Jeho čas ešte nenastal. Jn 2,1–11

E1a2a. Počas Veľkej noci (14. deň 1. mesiaca) v Jeruzaleme Ježiš vyháňa meničov peňazí. Jn 2, 12–25

E1a2b. Ježiš poučuje Nikodéma o znovuzrodení. Jn 3,1–21

E1a3. Na judejskom vidieku Ján svedčí o Ježišovi. Jn 3, 23–35

E1a4a. V Sychare v Samárii, na ceste do Galileje, Ježiš hovorí so Samaritánkou. Jn 4,1–42

E1b1. Ján pokarhá Herodesa Tetrarchu. Mt 14,3; Lk 3,19–20

E1b2a. Keď sa Ježiš dozvie, že Ján bol uväznený, vracia sa do Galilee a začína kázať: „Kráľovstvo Božie je blízko.“ Mt 4,12–17; Mk 1,14–15; Jn 4,43–45

E1b2b. Z Kány Ježiš uzdravil syna šľachtica v Kafarnaume, čo bol jeho druhý zázrak. Jn 4:46–54

E1b2c1. V Galilei a Nazarete číta Ježiš zvitok. Lk 4,14–15

E1b2c2. Ježiš vysvetľuje proroctvo a Židia sa ho pokúšajú zabiť. Lk 4, 16–31

E1b2d1. Pri Galilejskom mori Ježiš povoláva Šimona Petra a Ondreja. Mt 4,18–20; Mk 1,16–18; Lk 5,1–10

E1b2d2. V Kafarnaume Ježiš vyháňa démona. Mk 1,21–28; Lk 4,31–37

E1b2e. Povolanie Jakuba a Jána. Mt 4,21–22; Mk 1,19–20; Lk 5,6–11

E1b2f. V Galilei Ježiš uzdravuje chorých. Mt 4,23–25; Lk 4,40–44

E2a. Kázanie na vrchu, vrátane Otčenáša. Mt 5,1–7,29

E2b. Večer uzdravuje Šimonovu svokru a ďalších. Mt 8,14–17; Mk 1,29–34; Lk 4,38–39

E2c. Ježiš sa modlí osamote. Mk 1,35–38; Lk 4,42–44

E2d. Cesta cez Galileu. Mk 1,39

E2e. Uzdravuje klebetného malomocného. Mt 8,1–4; Mk 1,40–45; Lk 5,12–15

E2f. Na osamelých miestach sa Ježiš často uchádzal do ústrania, aby sa modlil. Lk 5,16

E2g1. V Kafarnaume Ježiš uzdravuje ochrnutého. Mk 2,1–12; Lk 5,17–26

E2g2. Povolanie Matúša/Leviho. Mt 9,9–13; Mk 2,13–17; Lk 5,27–32

E3c1. V Galilei pri jazere, cena nasledovania Ježiša. Mt 8,18–22

E3c2. V Nazarete Ježiš uzdravuje ochrnutého. Mt 9,1–8

E3c3. Jánovi učeníci sa pýtajú na pôst. Mt 9, 14–17; Mk 2, 18–22; Lk 5, 33–39

E2h1. Jedného sobotného dňa, Ježiš na poli; odvolávka na Dávida. Mt 12,1–8; Mk 2,23–27; Lk 6,1–11

E2h2. V synagóge Ježiš uzdravuje uschnutú ruku. Mt 12,9–14; Mk 3,1–6; Lk 6,6–11

E2h3. Davy ľudí nasledujú Ježiša. Mk 3,7–12

E2i1. Na úbočí hory sa Ježiš celú noc modlí k Bohu. Lk 6,12

E2i2. Ježiš vymenúva 12 učeníkov. Mk 3,13–19; Lk 6,13–16

E2j1. Kázanie na rovine. Lk 6,17–49. Ak by to bolo rovnaké ako v Matúšovi, malo by sa to volať Kázanie na plošine.

E2j2. V Kafarnaume Ježiš uzdravuje sluhu stotníka. Mt 8,5–13; Lk 7,1–10

E3a. O niečo neskôr v Jeruzaleme počas sviatku [pravdepodobne v 7. mesiaci] pri kúpeli Ježiš uzdravuje muža, ktorý bol 38 rokov chromý. Jn 5,1–15

E3b. Život skrze Ježiša. Jn 5,16–47

E3c. V Nainu Ježiš uzdravil syna vdovy. Lk 7,11–17

E4. Na ceste do krajiny Gadarenov/Gerasénov Ježiš upokojil búrku z vnútra lode. Mt 8,23–27; Mk 4,35–41; Lk 8,22–26 (Poznámka: búrky sú častejšie na jeseň a v zime)

E5a. V Genezaretu uzdravuje dvoch posadnutých mužov; démoni vo sviniach. Mt 8, 28–34

E5b. Uzdravenie posadnutého z Gerasenu [Gennesaretu]. Mk 5,1–20; Lk 8,26–39 (Poznámka: Gadarenovia, Gennesaret a Gerasen sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahujú na to isté miesto.)

E6. Vzkriesenie Jairovej dcéry a ženy trpiacej krvácaním. Mt 9, 18–26; Mk 5, 21–43; Lk 8, 40–56

E7. Po ceste Ježiš uzdravil dvoch klebetných slepcov. Mt 9, 27–31

E8. Keď vychádzali, Ježiš uzdravil nemého posadnutého. Farizeji obvinili Ježiša, že vyháňa démonov pomocou Belzebuba. Nie je spomenuté, že by Ježiš v tom čase na toto obvinenie reagoval.) Mt 9, 32–34

E9a. Ježiš putuje do mnohých miest a dedín. Mt 9,35–38; Mk 6,6

E9b. Ježiš vysiela dvanástich. Mt 10,1–42; Mk 6,7–13; Lk 9,1–9

E9c. Ježiš káže v Galilei. Mt 11:1

E9d. Ján Krstiteľ posiela správu z väzenia a Ježiš rozpráva podobenstvo o deťoch na trhovisku. Mt 11, 2–19; Lk 7, 18–35

E9e. Pri jedle v dome farizeja Šimona hriešna žena s alabastrovou nádobou pomazala Ježišove nohy olejom. Ježiš hovorí o väčšej a menšej láske. Lk 7,36–50

E10. Hneď nato sa Ježiš uchýlil na horu. Mk 6,45–46

E11. Neskôr v Genezaretu Ježiš uzdravuje mnohých. Mk 6,53–56

E12a. Pokarhal galilejské mestá. Mt 11, 20–24

E12b. V tom čase Ježiš učil o odpočinku pre unavených. Mt 11, 25–30

E13. Ježiš odišiel z toho miesta. Mt 12,15–21

E14. V dome, kde bolo príliš veľa ľudí na to, aby sa dalo jesť, Ježišova rodina si myslí, že sa zbláznil. Mk 3, 20–21

E15. Ježiš uzdravuje slepého muža posadnutého démonom. Mt 12,22–23

E16. Ježiš hovorí o silných mužoch v dome a o rúhaní sa proti Duchu Svätému. Mt 12,24–37; Mk 3,22–30

E17. Ježišova matka a bratia. Mt 12,46–50; Mk 3,31–35; Lk 8,19–21

E18. Prvá žiadosť o znamenie a proroctvo o troch dňoch a troch nociach. Mt 12,38–45

E19. V Galilei z lode, podobenstvo o rozsievačovi. Mt 13,1–23; Mk 4,1–20; Lk 8,1–15

E20. Podobenstvo o kúkoli. Mt 13, 24–30

E21. Príbeh o lampe na podstavci. Mk 4,21–25; Lk 8,16–18

E22. Príbeh o rastúcom semene. Mk 4, 26–29

E23. Príbeh o horčičnom zrnku. Mt 13, 31–35; Mk 4, 30–34

E24. V dome vysvetľuje podobenstvo o kúkoli. Mt 13, 36–43

E25. Podobenstvá o skrytých pokladoch, perle a sieti. Mt 13,44–53

E26. Ježiš sa vracia do Nazaretu; prorok bez cti. Mt 13,53–58; Mk 6,1–6 (Augustín a niektorí ďalší považujú za súčasť aj Lk 4,16–30.)

E27. Ako bol zabitý Ján Krstiteľ. Mt 14,1–12; Mk 6,14–29; Lk 9,7–9

V tomto zozname 65 udalostí bolo 0 udalostí spoločných pre všetky 4 evanjeliá, 13 udalostí bolo spoločných pre tri synoptické evanjeliá, 1 udalosť bola spoločná pre Matúša a Lukáša, 4 udalosti boli spoločné pre Matúša a Marka, 4 udalosti boli spoločné pre Matúša a Lukáša, 4 udalosti boli spoločné pre Marka a Lukáša, 15 udalostí bolo len v Matúšovi, 7 udalostí bolo len v Markovi, 7 udalostí bolo len v Lukášovi a 8 udalostí bolo len v Jánovi.

Otázka: Aké boli v evanjeliách kľúčové predpoklady týkajúce sa raného pôsobenia Ježiša?

Odpoveď: Všetko sa zakladá na predpokladoch a tu sú predpoklady, z ktorých som vychádzal.

a) Niektoré pasáže z Jánovho evanjelia boli umiestnené do stredného obdobia, keďže sa sem tiež hodili. Harmonizácia evanjelií v študijnej Biblii NIV umiestňuje Jánove pasáže inak.

b) Evanjeliá boli usporiadané v chronologickom poradí, s výnimkou podčiarknutých miest, ktorých je viac ako 10.

Otázka: V Jn 1,43–50 povolal Ježiš týchto učeníkov, aby ho nasledovali už v tom čase, alebo ich za apoštolov vymenoval až neskôr, ako to ukazujú Mt 4,18–22; Mk 1,14–20 a Lk 5,1–11?

Odpoveď: Oboje. Ježiš ich v tom čase povolal, aby ho nasledovali, ale až neskôr ich určil za dvanástich. Kniha When Critics Ask (s. 405) rozlišuje medzi ich počiatočným stretnutím a trvalým povolaním. Poukazuje na to, že v Jánovi 1,39 zostali s Ježišom len ten jeden deň.

Dnes nás Boh najprv volá, aby sme boli jeho deťmi. Mnohých ľudí neskôr volá k väčšej službe a niektorých neskôr volá k ešte väčšej službe.

Otázka: Sú v Mt 4,17; 10,7; Mk 1,15; Lk 8,10; Jn 3,5 „Božie kráľovstvo“ a „nebeské kráľovstvo“ totožné, alebo je medzi nimi malý rozdiel?

Odpoveď: Mnohí ich považujú za totožné; ak nie ste súčasťou jedného, nemôžete byť súčasťou druhého. Matúš používa oba pojmy, zatiaľ čo Marek, Lukáš a Ján používajú iba „Božie kráľovstvo“. Ježiš používa oba pojmy v susedných veršoch v Matúšovi 19:23–24. V diele New International Bible Commentary na strane 1123 sa uvádza, že Židia v tej dobe nielenže neochotne vyslovovali Božie vlastné meno (Jahve), ale aj slovo Elohim. Preto používali ako synonymá výrazy ha-šém (Meno), maqom (miesto) a šamayim (nebo). Namiesto toho, aby povedali „kráľovstvo Božie“, niektorí Židia mohli namiesto toho povedať „kráľovstvo nebeské“.

Iní v tom vidia jemný rozdiel: kráľovstvo nebeské je miesto, kam všetci veriaci idú po smrti, zatiaľ čo kráľovstvo Božie je to, k čomu patríme už teraz, keď sme spasení.

Bez ohľadu na jednotlivé slová sa všetci zhodneme na tom, že naša spása má jednak súčasný rozmer na zemi, jednak budúci rozmer v nebi (1 Korinťanom 13:12; Filipským 1:21–24), ktorý sa naplní až vtedy, keď dosiahneme nebo. V Jánovi 3:5 niektorí si myslia, že voda sa týka plodovej vody pri narodení dieťaťa, iní si však myslia, že sa týka krstu. Nemôže to znamenať krst, pokiaľ nebol spasený zlodej na kríži! Môže to však znamenať, že človek nie je viditeľnou súčasťou Božieho kráľovstva na zemi, kým nie je pokrstený. Podobne aj mnohé cirkvi nechcú, aby niekto prijal Večeru Pánovu, kým nie je pokrstený.

Otázka: Prečo v Jn 4,26 Ježiš tak rýchlo povedal Samaritánke, že je Mesiáš, keď sa inde, napríklad v Mt 16,13–20, zdal byť v tomto ohľade zdržanlivý?

Odpoveď: Existujú dve vzájomne sa dopĺňajúce odpovede: načasovanie a publikum.

Načasovanie: Na začiatku svojho pôsobenia Ježiš pred Židmi verejne nezdôrazňoval, že je Boh a že je Mesiáš. Mnohým židovským vodcom robilo problém prijať, že Mesiáš nepríde hneď na prvýkrát v moci. Zdalo sa, že Ježiš chcel, aby za neho najprv hovorili jeho zázraky a učenie, a až neskôr vo svojom pôsobení zdôraznil, že je Chlebom života, veľkým „Ja som“, cestou, pravdou a životom a Mesiášom. Rozhovor Ježiša so Samaritánkou sa však odohral veľmi skoro na začiatku jeho pôsobenia.

Publikum: Samaritáni by nemali rovnaké ťažkosti prijať Ježiša za Mesiáša. Preto to samaritánskej žene povedal jasne. Navyše bola malá šanca, že by Samaritáni o tom rozprávali mnohým Židom.

Otázka: Prečo sa texty v Lk 6,12–49 a Lk 12,3–38 podobajú na Kázanie na vrchu v Mt 5,1–7,29?

Odpoveď: Existujú tri rôzne odpovede.

a. Ježiš pravdepodobne predniesol podobné kázanie aspoň dvakrát. Ježiš hovoril k mnohým rôznym davom a pravdepodobne mal pri viacerých príležitostiach podobné posolstvo. Nie všetci mohli počuť kázanie hneď na prvýkrát.

b. Možno išlo o to isté kázanie a každý z autorov zapísal parafrázu toho, čo si zapamätal. „Rovina“ na vrchole hory je jednoducho to, čo nazývame náhornou plošinou alebo mesa. Okrem podobnosti obsahu však nič nenasvedčuje tomu, že išlo o to isté kázanie.

c. V knihe When Critics Ask (Keď sa pýtajú kritici), na strane 387, sa uvádza, že sa tam hovorí len o tom, že Ježiš stál na rovnom mieste, nie o tom, že tam stáli aj davy. Ježiš stojací na rovnom mieste, ktorý kázal davu sediacemu na svahu hory, by vytvoril prirodzené amfiteátrum.

Nech je to akokoľvek, Ježišovo učenie je nadčasové a pravdivé bez ohľadu na to, koľkokrát to povedal.

Otázka: Prečo sa to, čo je v Lk 6,12–19; Lk 12,3–38 a Mt 5,1–7,29, nenachádza v evanjeliu podľa Marka ani v evanjeliu podľa Jána?

Odpoveď: Rôzni autori evanjelií zaznamenali rôzne podrobnosti. Okrem toho bolo Jánovo evanjelium s veľkou pravdepodobnosťou napísané ako posledné a zdá sa, že obsahuje väčšiu hĺbku, ktorú ostatné nemajú, a vynecháva veci, ktoré už spomenuli ostatní autori evanjelií.

Otázka: Stál Ježiš v Lk 6,17 na rovnom mieste, aby ich učil, alebo sedel, ako hovorí Mt 5,1?

Odpoveď: Existujú dve odpovede a obe sú pravdepodobne správne.

Kázania v Matúšovi a Lukášovi sa pravdepodobne odohrali pri dvoch rôznych príležitostiach. Navyše, aj keď Ježiš stál, po tom, čo hovoril dosť dlho, mohol si chcieť sadnúť. Pamätajte, že kázanie mohlo trvať niekoľko hodín a to, čo máme v Matúšovi aj v Lukášovi, sú len zhrnuté verzie.

Otázka: Spomenul Ježiš v Mt 5,3 „chudobných v duchu“, alebo len chudobných v Lk 6,20?

Odpoveď: Ježiš mohol povedať oboje. Matúš aj Lukáš parafrázujú to, čo Ježiš učil. Tieto dve kázne sa mohli odohrávať pri rôznych príležitostiach a Ježiš mohol povedať oboje. Na druhej strane, tieto dve kázne mohli byť rovnaké. Jedna bola na vrchu a druhá na rovine. Mohlo ísť o jednu kázeň na náhornej plošine, čo je rovná plocha na vrchole niektorých hôr.

V každom prípade chápeme, že Ježiš mal na mysli tých, ktorí boli v núdzi, a uznal, že sú v núdzi.

Otázka: V Mt 8,2 čítame o malomocnom, ktorý prišiel k Ježišovi, poklonil sa mu, prosil ho, aby ho uzdravil, a Ježiš ho očistil. V Lk 17,12 však čítame o desiatich malomocných, ktorých Ježiš stretol v jednej dedine. Stáli v diaľke, zdvihli hlasy a povedali: „Ježišu, Učiteľ, zmiluj sa nad nami.“ A keď ich Ježiš uvidel, nemusel sa ich dotknúť, ale povedal im: „Choďte a ukážte sa kňazom.“ A stalo sa, že kým išli, boli očistení. Bolo ich desať malomocných alebo len jeden? Ak by to bol ten istý príbeh, prečo sa podrobnosti v týchto dvoch evanjeliách líšia?

Odpoveď: V prvom rade si môžeme byť istí, že v tej dobe bolo v Izraeli viac ako jedenásť malomocných. Tieto dve udalosti majú úplne odlišné podrobnosti, pretože Ježiš uzdravoval malomocných viackrát. Ježiš uzdravil malomocného (ktorý neskôr rozširoval klebety) v Matúšovi 8:1–4, Markovi 1:40–45 a Lukášovi 5:12–15. Oveľa neskôr, v Lukášovi 17:11–19, Ježiš uzdravil desať malomocných.

Otázka: Niektorí tvrdia, že zákonníci zvykli pri prepisovaní rukopisov Písma meniť niektoré slová alebo frázy, aby čitateľom objasnili alebo zjednodušili myšlienku.

Napríklad v evanjeliách nachádzame, že Marek v (Mk 2, 4) hovorí, že štyria muži, ktorí niesli ochrnutého a priviedli ho k Ježišovi, aby ho uzdravil, „odkryli strechu nad miestom, kde bol, a keď ju rozbili, spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý“. Lukáš však v (Lk 5,19) hovorí, že „vystúpili na strechu a spustili ho cez strešnú krytinu spolu s lôžkom doprostred pred Ježiša“. To isté sa stalo aj v Pavlových listoch. Napríklad výraz „Slovo Kristovo“ v (Kolosanom 3:16) – zistili sme, že pisári ho v iných rukopisoch nahradili výrazmi „Slovo Božie“, „Slovo Pánovo“ a podobne. Je to správne? Ovplyvňuje to význam alebo doktríny?

Odpoveď: Nevidím žiadny podstatný rozdiel medzi Markom 2:4 a Lukášom 5:19. Obe verzie sú úplne pravdivé. Napísali to isté odlišným spôsobom, pretože mali odlišné osobnosti, pohľady a štýly písania. Evanjeliá nemáme len v „mono“ verzii, ale skôr v „kvadrofonickom zvuku“.

Niekedy pisári mierne pozmenili niektoré slová, zrejme s cieľom uľahčiť pochopenie. Vieme to, lebo máme k dispozícii veľké množstvo rukopisov Nového zákona a môžeme vidieť, čo sa zmenilo. Vo veľkej väčšine prípadov však nedošlo k zmene významu. Napríklad na mnohých miestach v Liste Filipským sa v mnohých rukopisoch uvádza „Kristus Ježiš“, zatiaľ čo v mnohých iných rukopisoch je „Ježiš Kristus“. Na väčšine týchto miest si nie sme istí pôvodným poradím, ale v skutočnosti na tom nezáleží.

Žiadna z týchto zmien nemá vplyv na kresťanské doktríny ani praktiky a žiadna dôležitá doktrína sa nezakladá len na jedinom verši. Ak je niečo v Písme dôležité, Boh to opakuje, zvyčajne mierne odlišným spôsobom, aby sme lepšie videli šírku významu.

Otázka: V Mt 8,5–13; 9,9–13 uzdravil Ježiš sluhu stotníka skôr, ako povolal Matúša (Levího), alebo až potom, ako naznačuje Lk 5,27–32; 7,1–10?

Odpoveď: Mohlo to byť tak aj tak, keďže ani jedno evanjelium neuvádza poradie udalostí a o evanjeliách sa nehovorí, že sú usporiadané chronologicky. Obe však uvádzajú, že Matúš/Levi bol povolaný po uzdravení ochrnutého.

Otázka: V Mt 8,5–10 videl stotník Ježiša priamo, alebo ho nevidel, ale poslal priateľov, ako sa uvádza v Lk 7,6?

Odpoveď: Existujú dve možné odpovede.

1. Stotník oslovil Ježiša prostredníctvom priateľov, nie priamo. Matúš tento detail vynecháva a jednoducho uvádza, že stotník prišiel k Ježišovi so svojou prosbou, bez toho, aby špecifikoval, že to bolo prostredníctvom priateľov. Možno Matúš nechcel zamlčať skutočnosť, že Ježiš pomáhal nežidovi, ako uvádza The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 200. Študijná Biblia NIV na s. 1453 dodáva, že podobne aj keď Pilát dal Ježiša bičovať v Matúšovi 27:26, Matúš nehovorí, že Pilát osobne bičoval Ježiša, ale že dal Ježiša bičovať.

2. Spočiatku stotník využil svojich priateľov. Pravdepodobným dôvodom je, že takto by to nebolo príliš trápne, keby Ježiš túto prosbu nežida odmietol. Potom však stotník prišiel osobne. Encyklopédia biblických ťažkostí (s. 321–322) uprednostňuje tento názor.

Otázka: V Mt 9,18–25; Mk 5,23–43; Lk 7,11–17; 8,41–56 a Jn 11,1–44, počas svojho pozemského pôsobenia, koho všetko Ježiš vzkriesil z mŕtvych a prečo?

Odpoveď: Všetky tri zázraky oslavovali Boha a dokazovali, že Ježiš bol Boží Syn.

Syn vdovy v Lk 7,11–17. Možno sa mŕtvy syn nevrátil toľko kvôli sebe samému, ale kvôli svojej matke.

Jairova dcéra v Matúšovi 9:18–25; Markovi 5:23, 35–43; Lukášovi 8:41–42, 49–56. V tomto prípade dievča umieralo a Ježiš sa oneskoril, lebo sa venoval inej žene. Boh síce nie je často včas, ale nikdy nie je neskoro na to, aby konal.

Lazar v Jánovi 11:1–44. Zaujímavé je, že hoci Ježiš Lazara zvlášť miloval (Ján 11:3), v Jánovi 11:7 sa Ježiš zdržal ešte dva dni, keď bol Lazar chorý, až kým nezomrel. To spočiatku mohlo zničiť vieru Márie a Marty, ale niekedy Boh zámerne skúša našu vieru pre svoju slávu a aby nás posilnil vo viere.

Otázka: Bola v Matúšovi 9:18 Jairova dcéra mŕtva, alebo umierala, ako sa uvádza v Markovi 5:22 a Lukášovi 8:42?

Odpoveď: Najprv trochu gréčtiny, dve veci, ktoré pravdepodobne nie sú odpoveďou, a potom pravdepodobná odpoveď.

Gréčtina

V Matúšovi 9:18 grécky výraz arti eteleutesen znamená podľa doslovného prekladu Greena „práve teraz zomrela“ alebo „práve zomrela“, ale nie „teraz umiera“, ako uvádza The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 230.

V Markovi 5:22 grécka fráza eschatus exei znamená „na samom konci“. Naše slovo eschatológia pochádza z prvého slova.

V Lukášovi 8:42 grécke slovo apethnesken znamená „umierajúci“.

Nesprávna odpoveď: kóma je ako smrť

Dýchanie človeka v kóme je veľmi plytké a je ťažké určiť, kedy zomrel. Toto však pravdepodobne nie je správna odpoveď, pretože Jairus už pred nejakým časom odišiel a človek v kóme by bol ešte stále trochu teplý. Nakoniec, to, že Jairovi priatelia mu neskôr oznámili, že jeho dcéra nakoniec zomrela, by tomuto tvrdeniu odporovalo.

Pravdepodobne nesprávna odpoveď: Jairos povedal všetky tri

Sám Jairus si nebol istý, či je jeho dcéra ešte nažive, keď hovoril s Ježišom, alebo či už zomrela, kým sa k nemu vydal. Jairus teda mohol v jednom momente povedať, že zomrela, v inom, že je na poslednom dychu, a v ďalšom, že umiera. Avšak vo všetkých troch evanjeliách Jairus adresoval Ježišovi spomínané slová a hoci mohol svoju prosbu Ježišovi zopakovať trikrát, pričom použil tri rôzne formulácie, pravdepodobnejšia je nasledujúca odpoveď.

Odpoveď: Autori evanjelií parafrázovali

Na iných miestach v evanjeliách sú dialógy parafrázami, nie doslovnými citátmi, a zameriavajú sa na hlavné body, pričom podrobnosti sú vynechané. Napríklad, keď ľudia prichádzali celý deň, aby počúvali Ježišovo učenie, a napriek tomu si môžeme tento záznam prečítať za púhych päť minút, čo robili po zvyšok času? Ako hovorí Ján 21:25: „Je ešte mnoho iných vecí, ktoré Ježiš urobil. Keby sa všetky zapísali, myslím, že ani celý svet by nemal dosť miesta na knihy, ktoré by sa napísali.“ (BSB)

Zamyslite sa nad týmto: prečítanie toho, čo povedal Jairus v ktoromkoľvek z týchto záznamov, trvá len asi tri sekundy. Keď Jairus prišiel, hovoril s Ježišom len tri sekundy a potom mlčal? – Samozrejme, že si to nemyslíme. To však znamená, že každý autor evanjelia sa rozhodol vynechať mnohé nepodstatné detaily a chcel jednoducho zaznamenať hlavnú myšlienku, ktorú Jairus vyjadril. Nech už Jairus použil akúkoľvek frázu – a mohol ich použiť viac než jednu –, jeho milovaná dcéra sa blížila ku koncu svojho života.

Otázka: Prečo Ježiš v Mt 9,24; Mk 5,39 a Lk 8,52 povedal, že len spí?

Odpoveď: Najprv to, čo pravdepodobne nie je odpoveď, a potom odpoveď.

Pravdepodobne to nie je odpoveď – vegetatívny stav je ako smrť

Hoci sa spánok často používa ako metafora smrti, mohlo ísť o kómu alebo vegetatívny stav. Ježiš povedal: „Dieťa nie je mŕtve, ale spí“ v Markovi 5:39. Avšak v Markovi 5:35, keď Jairovi priatelia povedali, aby Ježiša neobťažoval, lebo jeho dcéra zomrela, bola podľa nich úplne mŕtva.

Odpoveď:

Ježiš chcel zdôrazniť, že pre neho smrť nie je ničím iným ako spánkom fyzického tela.

Otázka: V Mt 9,22.28.29 Môžete mi vysvetliť rozdiel medzi vierou, ktorá uzdravuje, a spasiteľnou vierou? Napríklad v Mt 9,22 Ježiš hovorí: „Dcéra, maj odvahu, tvoja viera ťa uzdravila,“ a v Mt 9,29: „Ježiš sa dotkol ich očí a povedal: ‚Stane sa vám podľa vašej viery.‘“ A v Mt 15,28 „Vtedy jej Ježiš povedal: ‚Žena, tvoja viera je veľká, nech sa ti stane, ako si želáš.‘“ A jej dcéra bola hneď uzdravená. Je viera niečo prirodzené? Bola viera prejavovaná pri uzdraveniach, ktoré vykonal Ježiš, vyvolaná ľuďmi, ktorí boli uzdravení, alebo im Boh prostredníctvom Ducha Svätého udelil vieru potrebnú na uzdravenie, aby bol oslávený Boh? V Ef 2,8: „Lebo z milosti ste spasení skrze vieru, a to nie z vás samých, je to dar Boží;“ Chápem to tak, že viera je Boží dar.

Odpoveď: Položili ste hlbokú otázku. Stručná odpoveď znie, že existuje len jedna viera: viera v Boha. Táto viera sa však môže prejavovať fyzickým uzdravením aj svätým životom, a táto viera môže byť tiež spletená s inými vecami alebo nám môže byť odňatá.

Ak chcete podrobnejšiu odpoveď, najprv sa pozrime na vieru vo všeobecnosti a potom na rôzne aspekty viery. Hoci viera zahŕňa intelektuálny súhlas, Jakub 2,19 ukazuje, že je to oveľa viac než len to; je to dôvera. Existuje slávny príbeh, že v 19. storočí slávny provazochodec menom Charles Blondin prechádzal po laně cez Niagarské vodopády a tlačil pred sebou tragač. Niekto mu povedal, že verí, že to dokáže. On na to odpovedal, že ak tomu naozaj veria, nech si sadnú do toho vozíka. Viera nie je len o tom, že poviete „verím“, ale o tom, že ste ochotní sadnúť si do toho vozíka. Dôverujeme Bohu do takej miery, že by sme boli ochotní vyzerať smiešne, keby Boh nesplnil svoj sľub? Viera je chvályhodná vec a List Židom 11 uvádza mnoho príkladov nielen intelektuálneho uverenia, ale aj života vo viere.
Viera musí mať správny predmet; úprimná viera v modlu vás nikam nedovedie, alebo aspoň nie k ničomu dobrému. Ak človek verí a koná mnoho dobrých vecí, ale neverí, že Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, jeho viera je podľa 1. Korinťanom 15:1–8 márna. Neboli uzdravení vďaka viere v uzdravenie, viere v seba samých, viere v nejakého svätca ani dokonca viere vo vieru; boli uzdravení vďaka viere v Ježiša. Je zaujímavé, že tesne pred týmto úryvkom, v Matúšovi 9:1–8, Ježiš uzdravil ochrnutého, a nie je tam žiadna zmienka o jeho viere, ani vlastne o ničom, čo sa ho týka. Môžeme ľahko usúdiť, že jeho priatelia mali dosť viery na to, aby si dali tú námahu a odniesli ho k Ježišovi; a hoci on sám možno mal vieru, nie je to spomenuté. Takže hoci nemôžeme mať spasiteľnú vieru za nikoho iného ako za seba samých, naša viera môže byť účinným nástrojom, ktorý Boh používa v životoch druhých. Na druhej strane, Ježiš sa rozhodol nevykonávať v Nazarete veľa zázrakov kvôli ich nedostatku viery, ako sa píše v Matúšovi 13:57–58.
Bohužiaľ, naša viera môže byť čiastočná a neúplná, čo sa týka času, úprimnosti a rozsahu.

Viera len na určitý čas: Judáš Iškariotský uveril v Ježiša natoľko, že opustil svoj doterajší život a nasledoval Ježiša – aspoň na určitý čas. Avšak ešte predtým, ako Judáš zradil Ježiša, kradol z pokladnice (Ján 12, 6). Judáš dokonca vychádzal s ostatnými jedenástimi učeníkmi a kázal na vidieku (Matúš 10:4–16), ale hoci viera mnohých ľudí mohla vzrásť pri pohľade na veľké zázraky, on nemal (alebo možno je lepšie povedať, že nechcel mať) vieru, že Boh sa postará o jeho finančné potreby a že nemusí kradnúť od Ježiša a učeníkov. Takže hoci verím, že skutočne spasení nemôžu byť nikdy „odvolaní“, verím aj biblickým varovaniam, že niektorí, ktorí boli osvietení a okúsili (ale nepíše sa, že prehltli) nebeský dar, môžu odpadnúť do večnej záhuby (Hebrejom 6:4–6).

Neúprimnosť a viera: Niektorí ľudia, podobne ako semeno zasiate na plytkej pôde, majú vieru na určitý čas, ale potom sa zamotajú. Môžu byť úprimní a povedať, že už nemajú vieru, alebo neúprimní a tvrdiť, že majú vieru, ale byť pokryteckí. Človek môže mať úprimnú vieru zmiešanú s neúprimnosťou, ale byť v tom úprimný. Keď sa Ježiš spýtal otca chlapca posadnutého démonom, či verí, ten odpovedal: „Verím; pomôž mojej nevere!“ (Marek 9:24). Iní nemajú úprimnú vieru, len neúprimnú, ako napríklad čarodejník Šimon v Skutkoch apoštolov 8:18–22.

Rozsah viery: Niektorí ľudia dokážu veriť Bohu vo veľkých veciach, kde neexistuje iná možnosť, ale neveria Bohu v malých veciach. Niektorí, ako Gedeon, môžu mať obrovskú vieru v to, že ich Boh zachráni v boji s len niekoľkými vojakmi, ale potom neveria, že Božia cesta je tá najlepšia, a namiesto toho zarábajú peniaze na modle, ako to hanebne urobil Gedeon v Sudcov 8:24–27. Podobný bol aj Samson.
Neverím, že existujú dva druhy viery – spasiteľná viera a uzdravujúca viera; existuje len jedna viera (Efezským 4:5). Ale táto viera človeka, ktorý reaguje na Božie slovo, ako semeno v Matúšovi 13:12–23, môže rásť (buď veľa, alebo len trochu), rozmnožovať sa v iných, ale môže aj uschnúť a zomrieť a človek môže odpadnúť (Matúš 13:20–21). Ako varovanie pre nás sa pozrime na štyri príklady viery, ktorá zomrela:

Ježiš v Matúšovi 7:21–23 učil, že budú ľudia, ktorí budú kázať evanjelium (pravdepodobne pravé evanjelium) a dokonca budú konať zázraky v Ježišovom mene, čo, ako iste súhlasíte, si vyžaduje veľkú vieru. Napriek tomu títo ľudia nakoniec pôjdu do pekla, lebo boli páchateľmi zla. Je významné, že Ježiš nepovedal: „Zabudol som na vás“, „Stratil som vás“ ani „Stratili ste svoju spásu“. Skôr Ježiš povedal týmto páchateľom zla s veľkou vierou: „Nikdy som vás nepoznal.“

Môže viera pomôcť človeku, ktorý je určený pre peklo? Áno, aspoň na krátku dobu. 2. list Petrov 2:20–22 hovorí: „Ak sa síce vymanili z kazenia sveta prostredníctvom poznania nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, len aby sa do neho opäť zaplietli a boli ním premôcení, ich konečný stav je horší, než bol na začiatku. Bolo by pre nich lepšie, keby nepoznali cestu spravodlivosti, ako keby ju poznali a potom sa odvrátili od svätého prikázania, ktoré im bolo zverené. O nich platia príslovia: ‚Pes sa vracia k svojmu zvratku‘ a ‚umytá svinka sa vracia k váľaniu sa v blate.‘“ (BSB) Ten človek nebol nikdy spasený; vždy bol psom alebo prasnicou. Napriek tomu ten človek v istom zmysle „poznal“ nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Jeho poznanie stačilo na to, aby ho dokonca pozdvihlo z hriešneho života k zbožnému, ale len na chvíľu.

Mnohým ľuďom pomáha Ježiš rovnako ako deviatim malomocným v Lukášovi 17:11–19. Ježiš uzdravil desať malomocných, a predsa sa vrátil a poďakoval Ježišovi len jeden, Samaritán. „‚Či nebolo všetkých desať očistených?‘ spýtal sa Ježiš. ‚Kde sú teda tých ostatných deväť? Nenašiel sa nikto okrem tohto cudzinca, kto by sa vrátil a vzdal slávu Bohu?‘ Potom mu Ježiš povedal: ‚Vstaň a choď; tvoja viera ťa uzdravila!‘“ (BSB) Tým ostatným deviatim bola skutočne poskytnutá fyzická pomoc a nič nenasvedčuje tomu, že by im bolo fyzické uzdravenie odňaté. Ale fyzické uzdravenie bolo všetko, čo dostali; len Samaritán prišiel ku Kristovi a chválil Boha. Keby som mal fyzický problém a musel by som si vybrať medzi vierou, ktorá uzdravuje, a vierou, ktorá spasí, chcel by som vieru, ktorá spasí a duchovne uzdraví, viac ako vieru, ktorá iba fyzicky uzdravuje. Boh dáva vieru, ktorá dokáže oboje, ale uistite sa, že kladiete dôraz na Dávateľa, nie iba na dar.

Naša viera musí byť pevná, ako nás učí Jakub 1,12; musí byť schopná vytrvať aj v ťažkých podmienkach; viera niektorých však trvá len chvíľu a potom zomrie. Myslím si, že celý rozdiel spočíva v tom, či o vieru stará Záhradník (Ján 15,1b) a či je vaša viera spojená s Viničom (Ján 15,1–8). Viera, dokonca aj veľká viera, nevydrží, ak sa o ňu neustále nestará Boh. Hoci je viera dôležitá, dôležitejšie je priblížiť sa k Bohu. „A teraz zostávajú tieto tri: viera, nádej a láska; ale najväčšia z nich je láska.“ (1. Korinťanom 13:13 BSB)

Aká je však úloha spasiteľnej viery?

Spasenie je Boží dar; nepochádza od nás a nie sme spasení našou vierou. Skôr sme spasení Božou milosťou prostredníctvom našej viery, nie skutkami, ako hovorí Efezským 2:8–9. Táto krátka, ale komplexná dvojica veršov hovorí tri veci:

Je to z milosti. Nemôžeme si svoju spásu „zaslúžiť“, inak by to nebola milosť.

Je to skrze vieru. Viera má inú úlohu ako milosť. Viera je našou odpoveďou na Božiu iniciatívu.

Nie je to skutkami. Skutky nemajú tú istú úlohu ako milosť; nijako neprispievajú k tomu, aby sme si zaslúžili spásu.

Skutky majú inú úlohu ako viera; nie sme spasení skutkami, ale skôr vierou.

Človek by sa teda mohol pýtať, či skutky majú vôbec niečo spoločné so spásou. Pavol túto otázku predvída a odpovedá na ňu v Efezanom 2,10. Skutky majú v spáse svoju úlohu, ale nie takú, akú učia niektorí ľudia a mnohí katolíci. Skutky sú výsledkom našej spásy, nie jej zdrojom. Nie sme spasení tým, že slúžime, ale skôr sme spasení, aby sme slúžili. Ak tieto dve veci v živote veriaceho nejdú ruka v ruke, môžete spochybniť, či je niekto skutočne veriaci, ako to robí Jakub 2,14–25, ale majú odlišné úlohy.

Keďže je však nesprávne tvrdiť, že skutky majú v našom spasení rovnakú úlohu ako viera, ako hovoria niektorí katolíci, je rovnako nesprávne tvrdiť, že viera má v našom spasení rovnakú úlohu ako skutky, ako to učia niektorí kalvinisti. List Židom 4:2 hovorí: „Lebo aj my sme prijali evanjelium rovnako ako oni; ale posolstvo, ktoré počuli, im bolo na nič, keďže nemali vieru tých, ktorí ho pochopili.“ (BSB)

Čo sa týka toho, či je táto vytrvalá viera Božím darom, alebo našou zodpovednosťou, je to oboje. Boh nám dáva vieru ako dar a my môžeme a mali by sme o ňu prosiť. Máme však zodpovednosť veriť a zodpovednosť bežať s vytrvalosťou (List Židom 12:1). Máme zodpovednosť skúšať a preverovať tak seba samých, ako aj našich učiteľov (2. Korinťanom 13:5-6). Môžeme sa však spoľahnúť na to, že Boh zapečatí všetkých spasených svojím Svätým Duchom, „ktorý je zárukou nášho dedičstva až do vykúpenia tých, ktorí sú Božím vlastníctvom…“ (Efezským 1:14 BSB) Viac informácií nájdete na stránke www.BibleQuery.org v ľavom menu pod položkou „Doctrine“ (Doktrína) a potom pod položkou „Predestination“ (Predurčenie).

Otázka: V Mk 5,35 a Lk 8,49 dostal Jairus novú informáciu, že jeho dcéra zomrela?

Odpoveď: Hoci je možné obidve vysvetlenia, pravdepodobnejšie je to prvé.

a) Je možné, že Jairus vedel, že jeho dcéra je na pokraji smrti, keď odišiel za Ježišom, a keď sa vracal, povedali mu, že jeho dcéra práve zomrela.

b) Je pravdepodobnejšie, že Jairus už vedel, že jeho dcéra je mŕtva, alebo takmer mŕtva, keď sa vybral za Ježišom, a keď sa vracal, v podstate mu bolo povedané: „Neobťažuj už Ježiša, veď si už vedel, že tvoja dcéra je mŕtva.“

Tak či onak, posolstvo pre Jaira znelo: „Neobťažuj Ježiša, lebo ani On s tým nemôže nič urobiť.“ Dúfam, že nikdy nebudeme mať takýto postoj, rovnako ako sa Jairus rozhodol mať vieru a odmietol takýto postoj.

Otázka: V Mt 10,2–5; Mk 3,16–18; Lk 6,13–16; Jn 1,45–47; 21,2 a Sk 1,13 sa zoznam dvanástich učeníkov líši, ako naznačuje Asimovova Príručka k Biblii na s. 998?

Odpoveď: Nie. Hoci je poradie trochu odlišné, zoznamy sú rovnaké, pokiaľ to chápete nasledovne.

Šimon Barjona je to isté ako Peter. Barjona znamená „bar“ (syn) Jony. Šimon je hebrejské meno a Peter je grécke meno.

Matúš, colník = Levi, syn Alfea, colník v Markovi 2:13–17. Levi je hebrejské meno. Matúš je tiež hebrejské meno, skrátená forma mena Matiaš. Možno si ako colník chcel zvoliť prezývku.

Jakub, syn Alfea, je tá istá osoba ako Jakub Mladší v Markovi 15:40. Strongova konkordancia uvádza, že Jakub je grécka forma hebrejského mena Jakob.

Bartholomew (vo všetkých zoznamoch) je tá istá osoba ako Natanael v Jánovi 1:45–47; 21:2. Aramejské meno Bartholomew nemuselo byť jeho krstným menom, ale jeho priezviskom typu „ “, keďže znamená „Bar“ (syn) Talmai/Tolmai/Talmar. Natanael je tiež aramejské meno, ktoré znamená „Boží dar“.

Tadeáš je tá istá osoba ako Judáš, syn Jakuba, v Lukášovi 6:16 a Skutkoch apoštolov 1:13, podobne ako Peter a Šimon, ktorí sú tou istou osobou. Možno po ukrižovaní sa Tadeáš nechcel volať Judáš, kvôli možnému zmätku s Judášom Iškariotským. Judáš je hebrejské meno. Niektoré grécke rukopisy uvádzajú Tadeáša, iné „Lebbaeus“ a ďalšie „Lebbaeus, zvaný/priezvisko Tadeáš“. „Lebbaeus“ je grécka podoba mena „Levi“.

Júda Iškariotský chýba v Skutkoch apoštolov 1:13 z pochopiteľných dôvodov.

O ostatných – Ondrejovi, Jakubovi, synovi Zebedeovom, Jánovi, Filipovi, Tomášovi a Šimonovi Zélotovi – sa uvádza len jedno meno.

Dalo by sa predpokladať, že Natanael v Jánovi 1:43–45; 21:2 nebol tou istou osobou ako Bartolomej. Tento názor by neznamenal chybu v Biblii, iba to, že Natanael bol učeníkom, ale nepatril medzi dvanástich učeníkov.

Otázka: Ako to, že v Mt 10,9–10 sa učeníkom zakazovalo získať palice a v Lk 9,3 si ich nemali brať so sebou, keďže v Mk 6,8–9 mali so sebou mať iba palicu?

Odpoveď: Kresťania uvádzajú tri rôzne odpovede, ale tretia odpoveď je najpravdepodobnejšia.

Viac ciest: Mohli absolvovať viac ciest. Jediným dôvodom, prečo navrhovať viac ciest, je však zosúladenie toho, či si majú vziať palicu, alebo nie.

Odlišné grécke slová: Slovo „získať“ v Matúšovi sa líši od slova „mať“ v Markovi. Mohli si vziať palicu, ktorú už mali, ale nemali si vziať náhradnú ani nič iné. Grécke slovo pre „vziať/získať“ v Matúšovi 10:9 môže znamenať „získať“ v zmysle „nekupujte ani nezhromažďujte tieto veci“. Grécke slovo v Markovi 6:8 znamená „vlastniť“. Problémom tohto pohľadu je, že grécke slovo v Lukášovi 9:3 je jednoducho iná konjugácia toho istého gréckeho slova ako v Markovi 6:8.

Chyba pisára: Možno v kópiách Markovho evanjelia, ktoré máme, bolo slovo „len“ nahradené slovom „nie“. Hoci vo všetkých kópiách, ktoré máme, je uvedené „nie“, v gréčtine je rozdiel medzi „len“ a „nie“ vyjadrený pridaním dvojpísmenového gréckeho slova ei. Kniha Hard Sayings of the Bible (s. 422–424) spomína iný druh chyby pisára, kde Matúš, hoci zvyčajne veľmi dobre poznal Marka, v tomto prípade nasledoval Lukáša. Inými slovami, „len/okrem palice“ v Markovi by pravdepodobne malo byť „nie palicu“, ako je to v Matúšovi a Lukášovi.

Otázka: V Mt 10,9–10 mali učeníci nezískavať topánky/sandále, alebo si mali priniesť sandále, ako hovorí Mk 6,8–9?

Odpoveď: Grécke slovo v Matúšovi môže znamenať „topánky“, zatiaľ čo grécke slovo v Markovi nemôže znamenať topánky. Greenov doslovný preklad prekladá slovo v Markovi 6:9 ako „ “ – „sandále viazané pod nohou“. Lukáš 9:3 nespomína nič o topánkach ani sandáloch.

Záverom teda možno povedať, že si pravdepodobne mohli vziať sandále, ale nie topánky, ktoré by boli vhodnejšie na dlhé cesty. To je v súlade s tým, že si nemali brať ani palice.

Otázka: Čo presne znamená „vydržať až do konca“, o čom hovoril Ježiš v Mt 10:22; 24:13 a Mk 13:13?

Odpoveď: Ide o koniec veľkého súženia.

Otázka: V Mk 1,15 sa uvádza: „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo je blízko“, pričom sa používa grécke sloveso eggizo v minulom čase, čo naznačuje, že Božie kráľovstvo sa priblížilo, ale ešte nezvíťazilo. V Mt 11,4–5 však Ježiš zjavuje, že kráľovstvo je prítomné v čase a súvisí s jeho osobou, pretože Matúš nepoužil ani výraz „Božie kráľovstvo“, ani sloveso eggizo. Prečo existuje tento rozdiel medzi týmito dvoma evanjeliami, pokiaľ ide o pojem kráľovstva?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

1) V Markovi 1,15 na začiatku svojho pôsobenia, ešte predtým, ako Ježiš oznámil, kto je, povedal, že sa naplnil čas (minulý čas), lebo Božie kráľovstvo je [teraz] blízko. Je to čas, ktorý sa naplnil, nie Božie kráľovstvo, ktoré sa naplnilo.

2) Matúš 11:4–5 vôbec nehovorí o Božom kráľovstve, nieto ešte o tom, či je to minulý alebo prítomný čas. Ježiš namiesto toho hovoril o evanjeliu zvestovanom chudobným.

3) Pre nás je Božie kráľovstvo blízko, lebo je v nás. Plné zavŕšenie Božieho kráľovstva však príde až v budúcnosti.

Otázka: Ako je Ján v Mt 11,14 a Jn 1,21 tým Eliášom, ktorý má prísť?

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1. Samotný Eliáš sa zjavil pri premenení a pravdepodobne sa doslova zjaví pred Ježišovým druhým príchodom, ale Ján Krstiteľ je iná osoba ako Eliáš.

2. Ján splnil úlohu Eliáša podľa Malachiáša 4,5 v súvislosti s prvým príchodom Krista, avšak samotný Eliáš sa zjaví pri druhom príchode Krista.

3. Ako poznamenáva Arndt v diele „Biblické ťažkosti a zdanlivé protirečenia“ (str. 127), Ježiš nepovedal, že Ján je starý Eliáš, ktorý sa vrátil. Skôr Ježiš povedal, že Ján je ten Eliáš, ktorý má prísť.

4. Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) vo svojej knihe „Dialóg s Židom Tryfónom“ v 49. kapitole poukazuje na to, že vyjadrenie, že jedna osoba „má ducha inej osoby“, sa v Biblii používalo aj inde – keď Boh vzal ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a vložil ho na Jozue, a keď Elizeus dostal dvojnásobnú porciu Eliášovho ducha. Nikto by tieto dva príklady nechápal ako reinkarnáciu ani ako to, že ide o tú istú osobu, pretože v oboch prípadoch starší aj mladší žili v rovnakom čase.

Otázka: Podporujú verše Mt 11,14 a Jn 1,21 reinkarnáciu Eliáša?

Odpoveď: Nie. Chybná doktrína reinkarnácie učí, že človek zomrie, navždy opustí svoje staré telo a vráti sa v novom tele. Eliáš nikdy nezomrel a práve on (nie Ján Krstiteľ) sa zjavil Ježišovi počas premenenia. Eliáš sa v posledných časoch vráti vo svojom vlastnom tele. Tertulián (198–220 n. l.) na túto otázku dobre odpovedá v diele „Traktát o duši“, kap. 35, s. 217–218. Dodáva, že „duch a moc“ boli udelené ako vonkajšie dary Božou milosťou.

Otázka: Čo sa v evanjeliách rozumie pod pojmom „harmónia“ v súvislosti so stredným obdobím Ježišovho pôsobenia?

Odpoveď: Stredné obdobie pozostáva z 24 udalostí, vrátane dvoch nasýtení, a siaha od smrti Jána Krstiteľa a Ježišovho odchodu z Galilee až po udalosti v Cézarei Filipovej. Čísla označujú udalosti, ktoré musia nasledovať po predchádzajúcich číslach. Písmená ako a, b, c označujú udalosti, ktoré sa mohli odohrať v ľubovoľnom poradí. Tučné slová označujú časové, poradové a miestne orientačné body. Podčiarknuté verše označujú pasáže, ktoré pravdepodobne nie sú v chronologickom poradí.

Stredná fáza pôsobenia: Mt 14,13–16,28; Mk 6,30–9,1; Lk 9,11–27; Jn 6,1–7,9

M1. Ježiš a učeníci opustili Galileu a odišli do Betsaidy. Lk 9,10

M2a. Davy ľudí našli Ježiša. Lk 9,11

M2b. Na brehu naproti Kafarnaumu Ježiš káže zástupom a uzdravuje. Mt 14,13–14; Jn 6,1–4

M3. Na tráve (nie v Genezaret) Ježiš po prvýkrát nasýtil dav: 5 000 mužov plus ženy a deti, s 5 chlebmi a 2 rybami. Boli to Židia, ktorí boli s Ježišom celý deň. Zostalo 12 košov. Mt 14,15–21; Mk 6,30–44; Lk 9,12–17; Jn 6,1–14

M4. Na ceste do Genezaretu, počas štvrtej nočnej stráže, Ježiš a Peter kráčajú po vode. Mt 14,22–36; Mk 6,45–52

M5a. V Genezaretu Ježiš uzdravuje mužov. Mt 14,34–36; Mk 6,53–56

M5b. Ježiš sa stiahne na horu. Jn 6,15

M6a1. Na ceste do Kafarnauma po preplávaní 3 alebo 3 1/2 míle (4,8 alebo 5,6 kilometra) učeníci vidia Ježiša kráčať po vode. Jn 6,16–24a

M6a2. Loď hneď prichádza. Jn 6, 24b

M6a3. Na jazere pri Kafarnaume je Ježiš chlebom života. Jn 6,25–71

M6a4. Až do sviatku stánkov zostáva Ježiš v Galilei. Jn 7,1–9

M6b. Farizeji kritizujú Ježišových učeníkov; čistí a nečistí. Mt 15,1–20; Mk 7,1–23

M7. V Týre a Sidone Ježiš uzdravuje dcéru jednej ženy. Mt 15,21–28; Mk 7,24–30

M8. V Dekapole Ježiš uzdravuje hluchonemého muža. Mk 7,31–37

M9. V Galilei Ježiš uzdravuje a učí zástupy. Mt 15,29–31; Mk 8,1

M10. Na brehu Galilejského mora Ježiš po druhýkrát nasýtil ďalší veľký zástup: 4 000 mužov plus ženy a deti siedmimi chlebmi a niekoľkými malými rybami. Boli to pohania, ktorí boli s Ježišom tri dni. Zostalo 7 košov. Mt 15,32–38; Mk 8,2–9

M11. Ježiš sa loďou vydáva do Magadanu/Dalmanuty. Mt 15,39; Mk 8,10

M12a. Farizeji po druhýkrát žiadajú znamenie z neba. Mt 16,1–4; Mk 8,11–13

M12b. Ježiš hovorí o kvásku a o dvoch nasýteniach. Mt 16,5–12; Mk 8,14–21

M12c. V Betsaide Ježiš uzdravuje slepca. Mk 8,22–26

M12d. Neďaleko Cézarey Filipovej (kde bola veľká skala) Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus. Mt 16,13–20; Mk 8,27–30; Lk 9,18–20

M13. Ježiš predpovedá svoju smrť. Mt 16,21–22; Mk 8,31; Lk 9,21–22

M14. Ježiš hovorí Petrovi: „Odíď odo mňa, satane!“ Mt 16,23; Mk 8,32–33

M15. Cena nasledovania Ježiša. Mt 16,24–28; Mk 8,34–9,1; Lk 9,23–27

Otázka: Aké boli v evanjeliách kľúčové predpoklady pre harmonizáciu stredného obdobia Ježišovho pôsobenia?

Odpoveď: Tu sú predpoklady, z ktorých som vychádzal pri zostavovaní tohto sledu udalostí.

a) Evanjeliá sú v chronologickom poradí, pokiaľ ide o stredné obdobie Ježišovho pôsobenia. Hoci by niektoré veci mohli byť v nesprávnom poradí, nie je dôvod to predpokladať.

b) Niektoré pasáže v Lukášovi, ktoré som zaradil do neskoršieho obdobia Ježišovho pôsobenia, by sa hodili aj do tejto časti.

Otázka: V Mt 12,30 sa Bart Ehrman pýta: „Niektoré Ježišove výroky sú zaznamenané podobným, avšak predsa len odlišným spôsobom. Jedným z mojich obľúbených príkladov tohto javu je dvojica výrokov uvedených v Matúšovi 12,30 a Markovi 9,40. V Matúšovi Ježiš vyhlasuje: ‚Kto nie je so mnou, je proti mne.‘ V Markovi hovorí: ‚Kto nie je proti nám, je za nás.‘ Povedal obidve veci? Mohol mať na mysli obidve veci? Ako môžu byť obidve pravdivé naraz? Alebo je možné, že jeden z autorov evanjelií to poplietol?“ Jesus, Interrupted, s. 41

Odpoveď: Úprimne povedané, vôbec nechápem, ako mohol Ehrman vnímať toto ako rozpor. V Matúšovi 12:22–37 (čo zodpovedá Markovi 3:20–29) sa to odohráva v situácii, keď k Ježišovi priviedli muža posadnutého démonom. Oveľa neskôr, pri úplne inej príležitosti, v Markovi 9:38–41, Ježišovi povedali o niekom inom, kto vyháňa démonov. Je teda samozrejmé, že Ježiš mohol v rôznych dňoch hovoriť rôzne veci. Možno si Ehrman nejako myslel, že je protirečivé, ak by niekto bol proti Ježišovi, mohol by byť aj proti Jeho nasledovníkom, alebo naopak. Ježiš však v Jánovi 16:3 predpovedal, že Jeho nasledovníci budú prenasledovaní a zabíjaní, pretože prenasledovatelia nepoznajú Otca ani Ježiša. Ježiš v Jánovi 15:18–21 vyhlásil: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv. Keby ste boli zo sveta, miloval by vás ako svojich. Namiesto toho vás svet nenávidí, lebo nie ste zo sveta, ale ja som vás vyvolil zo sveta. Pamätajte na slovo, ktoré som vám povedal: ‚Žiaden sluha nie je väčší ako jeho pán.‘ Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale takto sa k vám budú správať kvôli môjmu menu.“ Ježiš sa úzko stotožnil so svojimi nasledovníkmi v Matúšovi 25:34–46 v podobenstve o ovciach a kozách. V Jánovi 15:1–8 Ježiš hovorí, že sme v ňom tak, ako sú ratolesťe spojené s viničom.

Otázka: Ako sa v Markovi 9,40 vyjadrenie „kto nie je proti nám, je za nás“ a v Lukášovi 9,50 „Nezastavujte ho“ porovnáva s Lukášom 11,23: „Kto nie je so mnou, je proti mne“?

Odpoveď: Existujú dve rôzne odpovede.

Chyba prepisovača: V knihe Hard Sayings of the Bible na s. 466–467 sa uvádza, že prakticky vo všetkých gréckych rukopisoch starších ako z 8. storočia sa v Lukášovi 11:23 nachádza formulácia „proti vám… za vás“ namiesto „proti nám… za nás“. Na to poukazuje aj kniha When Critics Ask na s. 390, kde sa uvádza, že KJV sa tu mýli, pretože sa opierala len o neskoršie rukopisy. Bez ohľadu na to však nie je dôvod, prečo by tieto výroky mali byť zhodné, keďže boli vyslovené v rôznych časoch.

Rôzne typy ľudí: Osoba spomenutá v Markovi 9:40 a Lukášovi 9:50 nebola len niekto, kto sa pokúšal vyháňať démonov, ale niekto, kto úspešne vyháňal démonov v Ježišovom mene. Naopak, v inom prípade v Lukášovi 11:23 Ježiš karhá ľudí, ktorí tvrdili, že Ježiš vyháňa démonov prostredníctvom Belzebuba.

Napriek tomu bol ten muž, ktorý vyháňal démonov v Ježišovom mene, s Ježišom, pretože v Ježiša veril, hoci sa nachádzal na inom mieste. Dnes sa ľahko môže stať, že si myslíme, že niekto je iný, pretože je na inom mieste, v inej kresťanskej cirkvi alebo v inej kultúre a robí veci inak. Ak však sú skutočnými bratmi a sestrami v Pánovi, potom sú s Ježišom. Nezabúdajte tiež, že ľudia z našej vlastnej kultúry, možno aj z našej vlastnej cirkvi, ktorí popierajú základné princípy kresťanstva, sú proti Ježišovi, bez ohľadu na to, aké kultúrne sympatie k nim možno máme.

Otázka: V Mt 14,15–21; Mk 6,30–44; Lk 9,12–17; Jn 6,1–14 nakŕmil Ježiš 5 000 alebo 4 000 ľudí, ako hovoria Mt 15,32–38 a Mk 8,2–9? Je to alegorický príbeh, a preto ho zopakoval? Alebo sa táto udalosť v skutočnosti odohrala dvakrát s odlišnými detailmi?

Odpoveď: Nie sú to rovnaké príbehy a oba sú doslovne pravdivé.

Tých 5 000 mužov plus ženy a deti (Matúš 14:21; Marek 6:34–44; Lukáš 9:12–17) boli Židia (Ján 6:14–15), ktorí strávili s Ježišom jeden deň (Ján 6:35) a sedeli na tráve na západnej (židovskej) strane Galilejského mora. Použilo sa päť chlebov a dve ryby (Matúš 14:17; Marek 8:19). Zvyšky naplnili 12 košov (Matúš 14:20). Nakŕmenie 5 000 ľudí je jediný zázrak vo všetkých štyroch evanjeliách.

Tých 4 000 mužov plus ženy a deti (Matúš 15:38) boli pravdepodobne pohanmi, ktorí boli s Ježišom tri dni (Marek 8:2) a sedeli na suchu na východnej (nežidovskej) strane Galilejského mora. Použilo sa 7 chlebov a niekoľko malých rýb (Marek 8:5,7). Zvyšky naplnili 7 košov (Marek 8:8).

Obe udalosti sú spomenuté v Matúšovi 16:7–11, ako aj v Markovi 6:52. Ježiš je ochotný a schopný postarať sa o Židov a Ježiš je ochotný a schopný postarať sa aj o pohanov.

Či už sa zameriavame na to, ako Ježiš nasýtil 5 000 Židov v Jánovi 6:14–35, alebo vidíme, ako Ježiš nasýtil 4 000 pravdepodobne pohanov, alebo oboje, ako to učia Matúš 15:38; 16:7–11 a Marek 6:52, 8:2–8, musíme sa rozhodnúť, či sa rozhodneme veriť, že Ježiš z evanjelií bude naveky nasýtiť aj nás.

Otázka: Boli v Mt 14,15–21; Mk 6,30–44; Lk 9,12–17 a Jn 6,1–14 prítomní pri zázraku nasýtenia 5 000 ľudí rybami a chlebom podľa Mk 6,44 a Jn 6,10 iba muži?

Odpoveď: Nie, neboli to len muži. Grécke slovo andres (v jednotnom čísle andros) je rovnaké v Mk 6,44; Lk 9,14 a Mt 14,21 a v podstate znamená „muž“. Matúš 14,19–21 však hovorí, že okrem žien a detí bolo prítomných asi 5 000 mužov.

V tomto zmiešanom dave teda existujú dve možnosti:

a) Mužov a žien bol približne rovnaký počet a sedeli v rodinách.

b) Prítomných bolo oveľa viac mužov ako žien a detí. Možno teda väčšina žien zostala doma.

Otázka: Štyri evanjeliá rozprávajú príbeh o tom, ako Ježiš nasýtil ľudí, a to s rovnakými podrobnosťami: (5 chlebov, 2 ryby, 5 000 jediacich, zostalo 12 košov). (Mt 14,15–); (Mk 6,38–); (Lk 9,12- ); (Jn 6,3-). Otázka znie: Do akej miery je táto udalosť dôležitá, keď ju všetky štyri evanjeliá opisujú s rovnakými podrobnosťami? Aké teologické pravdy sa v nej skrývajú a aký je jej význam?

Odpoveď: Táto udalosť sa skutočne stala, hoci aj tu bol prítomný zámerný duchovný symbolizmus. Rovnako ako Ježiš dokázal urobiť zázrak a fyzicky nasýtiť 5 000 židovských mužov plus ženy a deti, môžete dôverovať Ježišovi, že vás nasýti aj duchovne.

Otázka: V Lk 9,52–53 Samaritáni odmietli Krista a neprijali Ho, alebo sa v Jn 4,39–40 s Kristom stretlo veľké množstvo Samaritánov?

Odpoveď: Obe tvrdenia sú pravdivé, a to tromi rôznymi spôsobmi.

a) Tieto dve udalosti sa odohrali v rôznych obdobiach Ježišovej služby. Prijatie sa udialo na začiatku Ježišovej služby a odmietnutie na jej konci, keď už vedeli, že Ježiš je na ceste do Jeruzalema.

b) Obe udalosti sa odohrali na rôznych miestach; keď skupina ľudí, napríklad skupina Afričanov, niečo prijme, neznamená to, že každý Afričan kdekoľvek musí prijať tú istú vec rovnakým spôsobom.

c) Avšak aj medzi Židmi boli takí, ktorí Ježiša istý čas nasledovali a potom sa od neho odvrátili. Ján 6:66 hovorí, že niektorí z Ježišových učeníkov sa odvrátili a už ho viac nenásledovali. Medzi nimi mohli byť aj Samaritáni, rovnako ako Židia.

Doplňujúcu odpoveď nájdete v knihe When Critics Ask na strane 390.

Otázka: Čo mali Samaritáni v Lk 9,52–53 proti Židom?

Odpoveď: Medzi nimi a Židmi existovali historické, teologické, náboženské, vojenské a politické rozdiely.

Z historického hľadiska boli Samaritáni obyvateľmi hlavného mesta severného kráľovstva. Po Šalamúnovej dobe opustili pravé uctievanie Boha a uctievali dve zlaté teľatá. Počas exilu tvorili zmes ľudí, ktorí zostali v krajine, a neizraelských osadníkov, ktorých priviedli Asýrčania.

Nehemiáš im odmietol dovoliť akúkoľvek účasť na stavbe mesta Jeruzalema a oni boli proti jeho obnove. Apokryfná kniha Ekleziastik 50:25–26 uvádza Samaritánov, Idumejcov [Edomitov] a Filištíncov ako tri národy, ktoré Izrael nenávidel.

Z teologického hľadiska Samaritáni v Ježišovej dobe verili, že iba prvých päť kníh Starého zákona je Písmo a že Boží dom má byť postavený na vrchu Gerizim (v Samárii), nie v Jeruzaleme.

Z náboženského hľadiska malo uctievanie Boha v jeruzalemskom chráme vykonávať kňazi, ktorí boli potomkami Árona, pričom im pomáhali potomkovia Léviho. Samaritáni mali svojich vlastných kňazov a chrámových pracovníkov.

Z vojenského hľadiska, keď sa Seleukovci pokúsili prinútiť Židov, aby prinášali obete gréckym bohom, Samaritáni pomáhali Seleukovcom pri prenasledovaní tých, ktorí chceli nasledovať Boha a neuctievať modly. Keď sa k moci dostal makabejský Ján Hyrkanos I., v roku 127 pred n. l. vypálil samaritánsky chrám na vrchu Gerizim a zničil mesto Samária.

Z politického hľadiska Herodes Veľký zhromaždil finančné prostriedky na obnovu samaritánskeho chrámu na vrchu Gerizim. Keď sa však Samaritáni dozvedeli, že Herodes má v úmysle obnoviť aj chrám v Jeruzaleme, odmietli tieto prostriedky.

Otázka: V Mt 16,4 a Mk 8,12 – nebude ľuďom dané žiadne znamenie, alebo nebude dané žiadne znamenie okrem znamenia Jonáša, o ktorom sa hovorí v Lk 11,29–30?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

1. Hoci Jonáš zažil zázrak, obyvatelia Ninive ho nevideli. Jonáš nedal obyvateľom Ninive žiadne zázračné znamenie, ktoré by im prikazovalo pokánie; mali len Jonáša a jeho posolstvo. Jediným „znamením“, ktoré mali, nebol zázrak, ktorý mohli pozorovať, ale človek. Jonáš, ktorý kázal Ninivčanom, bol všetko, čo mohli vidieť. Dalo by sa povedať, že Jonášovo posolstvo bolo potvrdené zázrakom, keď ho pohltila veľká ryba a on prežil. Ninivčania však o tomto zázraku mohli len počuť; sami ho nevideli.

2. To je v kontraste s Exodom, kde všetci Izraeliti mohli vidieť zázračný oblak vo dne a ohnivý stĺp v noci.

3. Ježiš prišiel „v štýle Jonáša“, nie v štýle Exodu. Ježiš neprišiel v nebeskej sláve a hoci konal zázraky, ktoré potvrdzovali Jeho posolstvo, väčšina ľudí tieto zázraky nevidela, len o nich počula.

Zhrnutie: Ježišov náhly príchod na scénu bol podobný príchodu Jonáša do Ninive. Niekedy ľudia chcú niečo prijať len vtedy, ak sú dôkazy v podobe, ktorú uprednostňujú. Tak poslucháči Jonáša, ako aj Ježiša museli načúvať posolstvu a nesmeli zatvárať oči a prehliadať veci, ktoré neočakávali.

Otázka: Prečo v Mt 16,4; Mk 8,12 a Lk 11,29–30 neboli ľuďom dané žiadne znamenia, keďže Ježiš vykonal mnoho zázrakov?

Odpoveď: Hoci všetci počuli o zázrakoch, ktoré Ježiš vykonal, väčšina ľudí žiadny z Ježišových zázrakov nevidela. Najpočetnejšie publikum pri zázrakoch – nasýtenie 5 000 ľudí na tráve a 4 000 ľudí na suchu – tvorila stále len malá menšina ľudí, ktorí v tom čase žili v Palestíne.

Zázraky slúžia na posilnenie viery, a to tak vtedy, ako aj neskôr, avšak samy osebe zriedka dokážu obrátiť človeka z nevery na vieru, najmä ak ten človek nechce uveriť. Pamätajte, že niektorí farizeji vlastne videli, ako sa pred ich očami uzdravila uschnutá ruka toho muža, a napriek tomu stále nechceli nasledovať Ježiša.

Otázka: Aké boli presné slová Ježiša v Mt 16,16; Mk 8,29 a Lk 9,20? V Matúšovi 16,16 sa píše: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ V Markovi 8:29 sa píše: „Ty si Kristus.“ V Lukášovi 9:20 sa píše: „Kristus Boží.“ Aká bola skutočná podoba jeho vyznania? A prečo sa Petrova odpoveď líši?

Odpoveď: To nám ukazuje, že autori evanjelií parafrázovali a nezahrnuli každý detail. Samozrejme, „Ty si Kristus Boží“ je jednoducho podrobnejším vyjadrením vete „Ty si , Kristus“. Matúš uvádza najviac detailov. Okrem toho nevieme, či to bolo povedané v gréčtine alebo v aramejčine. Papias uvádza, že Matúš pôvodne písal v „jazyku Hebrejov“ (aramejčine), zatiaľ čo ostatní traja autori evanjelií písali v gréčtine. Hoci teda poznáme význam toho, čo Peter vyhlásil, nepoznáme presné slová.

Otázka: V Lk 18,7, mali by byť naše modlitby nepretržité (neustále), alebo bol Ježiš proti tým, ktorí si mysleli, že ich modlitby budú vypočuté vďaka množstvu slov, ako to uvádza Mt 6,7?

Odpoveď: Obe tvrdenia sú pravdivé. Boh hľadí na silu našej modlitby, nie na jej dĺžku. Máme sa modliť neprestajne (1. Tesalonickým 5:17), ale nemyslite si, že záleží na neustálych slovách, ale skôr na našom srdci. Podobne aj v Nehemiášových časoch mali stavať múr na svoju obranu, ale nemali sa spoliehať na múr, ale na Boha.

Otázka: Čo v evanjeliách predstavuje harmonizáciu neskoršej Ježišovej služby?

Odpoveď: Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa uvádza ako poradie, a tým, čo môže byť v poradí. Pri týchto 67 udalostiach čísla odkazujú na udalosti, ktoré musia nasledovať po predchádzajúcich číslach. Písmená ako a, b, c odkazujú na udalosti, ktoré sa mohli odohrať v ľubovoľnom poradí. Tučné slová označujú časové, poradové a miestne orientačné body. Ak by niekto veril, že evanjeliá sú v tejto časti Ježišovej služby usporiadané v chronologickom poradí, nevidel by v tom žiadny problém.

Neskoršie pôsobenie: Mt 17,1–20,34; Mk 9,2–10,52; Lk 9,28–19,28; Jn 7,10–11,57

L1. Asi po ôsmich dňoch (alebo šiestich dňoch) vzal Ježiš Petra, Jakuba a Jána na Horu premenenia (pravdepodobne na horu Tábor). Mt 17,1–8; Mk 9,2–8; Lk 9,28–35

L2. Nehovorte o tom až do zmŕtvychvstania. Mt 17,9; Mk 9,9–10; Lk 9,36

L3. Ježiš hovorí o Eliášovi. Mt 17,10–13; Mk 9,11–13

L4. Na druhý deň Ježiš uzdravil chlapca trpiaceho epilepsiou, ktorého učeníci nedokázali uzdraviť. Mt 17,14–21; Mk 9,14–29; Lk 9,37–45

L5. V Galilei Ježiš opäť predpovedá svoju smrť. Mt 17, 22–23; Mk 9, 30–32

L6a. V Kafarnaume (na severnom brehu Galilejského jazera) Ježiš zaplatil chrámovú daň mincami, ktoré našiel v ústach ryby. Mt 17,24–27

L6b. V tom čase sa učeníci hádajú o tom, kto je najväčší (mohlo sa to stať viackrát). Mt 18,1–9; Mk 9,33–37; Lk 9,46–48

L6c. Ján a učeníci prikazujú inému, aby prestal vyháňať démonov v Ježišovom mene. Mk 9, 38–41; Lk 9, 49–50

L6d1. Na ceste do Jeruzalema Samaritáni Ježiša neprivítajú. Lk 9, 51–56

L6d2. Počas cesty sa učeník zaviazal: líšky, smrť, rodina. Lk 9,57–62

L6d3. Ježiš vysiela sedemdesiatich dvoch. Lk 10,1–24

L7a1. Do Jeruzalema na sviatok stánkov (5. deň 7. mesiaca) prichádza Ježiš. Jn 7,10–52

L7a2. V Jeruzaleme, žena pristihnutá pri cudzoložstve. Jn 8,1–11

L7a3. Ježišovo svedectvo je platné Jn 8,12–59

L7b. Ježiš uzdravuje slepca, ktorý ide za farizejmi. Jn 9,1–41

L7c1. Ježiš učí o pastierovi. Jn 10,1–21

L7c2. Na sviatok posvätenia chrámu [v zime] v areáli chrámu v Jeruzaleme Ježiš hovorí: „Ja a Otec sme jedno.“ Jn 10, 22–39

L7c3. Ježiš ide na miesto, kde krstil Ján Krstiteľ. Jn 10,40–42

L7d1. Otázka zákonníka o tom, kto je môj blížny. Lk 10, 25–28

L7d2. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Lk 10, 29–37

L7d3. [Pravdepodobne v Betánii v Judei], oddaná Mária a pracovitá Marta. Lk 10, 38–42

L7e. V Betánii v Judei Ježiš vzkriesil Lazára z mŕtvych. Jn 11,1–44

L7f. Jedného dňa Ježiš povedal svojim učeníkom, ako sa majú modliť, a použil pri tom Otčenáš (pravdepodobne už druhýkrát). Lk 11, 1–13

L7g1. Ježiš vyháňa nemého démona, ktorého obviňovali zo spojenia s Belzebubom. Lk 11, 14–26

L7g2. Žena požehnáva Ježišovu matku; Ježiš s ňou nesúhlasí. Lk 11, 27–28

L7h. Keď sa dav zväčšoval, Ježiš povedal, že majú iba znamenie Jonáša. Lk 11,29–32

L7i1. Svetlo tela. Lk 11, 33–36

L7i2. V dome farizeja vyslovuje šesť „beda“. Lk 11, 37–53

L7i3a1. Medzitým učí o zverejňovaní vo svetle. Lk 12,1–7

L7i3a2. Vyznanie Ježiša pred ľuďmi a rúhanie sa proti Duchu Svätému. Lk 12, 8–12

L7i3b. Podobenstvo o bohatom bláznovi. Lk 12, 13–21

L7i3c. Príbeh o bdelosti v očakávaní návratu pána. Lk 12, 35–48

L7i3d. Proroctvo o rozdelení v rodinách. Lk 12,49–53

L7i3e. Rozpoznávanie znamení doby. Lk 12, 54–59

L7i3f Ježiš spomína Galilejčanov, ktorí zahynuli pri páde Siloamskej veže. Lk 13, 1–9

L7j V sobotu Ježiš uzdravil chromú ženu. Lk 13, 10–17

L6k. Podobenstvá o horčičnom zrnku a kvasu. Lk 13, 18–21

L6l1. Pri putovaní po mestách a dedinách – podobenstvá o úzkych dverách a smútok nad Jeruzalemom. Lk 13, 22–30

L6l2. V tom čase Ježišov smútok nad Jeruzalemom. Lk 13,31–35

L6m. Jedného sobotného dňa v dome významného farizeja Ježiš uzdravil muža trpiaceho vodnatosťou a rozprával podobenstvo o veľkej hostine. Lk 14, 1–24

L6n. Keď sa k Ježišovi zhromaždili veľké davy, po druhýkrát hovoril o tom, čo znamená byť učeníkom: rodičia, podobenstvá o veži, kráľovi a soli. Lk 14, 25–35

L6o. Učenie o malých deťoch. Mt 18,10–11

L6p. Podobenstvo o stratenej ovci. Mt 18,12–14; Lk 15,1–7

L6q1. Príbeh o stratenej minci. Lk 15, 8–10

L6q2. Ježiš pokračoval podobenstvom o stratenom synovi. Lk 15, 11–32

L6r. Príbeh o múdrom správcovi. Lk 16,1–15

L6s. Učenie o odpustení a nemilosrdnom sluhovi. Mt 18,15–35

L6t. Učenie o Jánovi a Zákone. Lk 16,16–17

L6u. Cesta z Galileje do Transjordánska. Mt 19,1–2; Mk 10,1

L6v. Učenie o rozvode. Mt 19,3–12; Mk 10,2–12; Lk 16,18

L6w. Podobenstvo o bohatcovi a Lazarovi. Lk 16,19–31

L6x. Ježiš učí svojich učeníkov o hriechu, podobenstvo o strome zasadenom v mori a podobenstvo o povinnostiach sluhu. Lk 17,1–10

L6y. Na ceste z Galileje do Jeruzalema cez Samáriu uzdravil Ježiš 10 malomocných (…kde je tých ostatných 9?). Lk 17,11–19

L6z. Farizeji sa pýtajú, ako príde Božie kráľovstvo. Lk 17, 20–37

L7a. Podobenstvo o vytrvalej vdove. Lk 18, 1–8

L7b. Príbeh o farizejovi a colníkovi. Lk 18,9–14

L7c. Ľudia prinášali k Ježišovi deti, aby ich požehnal; učeníci ich pokarhali. Mt 19, 13–15; Mk 10, 13–16; Lk 18, 15–17

L7d. Bohatý mladý vládca kladie otázku: … ucho ihly. Mt 19,16–30; Mk 10,17–31; Lk 18,18–30

L8. Podobenstvo o robotníkoch vo vinici. Mt 20,1–16

L9. Na ceste do Jeruzalema Ježiš predpovedá svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Mt 20,17–19; Mk 10,32–34; Lk 18,31–34

L10a. Matka Jakuba a Jána prichádza s nimi, aby požiadala Ježiša o niečo. Mt 20,20–28; Mk 10,35–45

L10b. Pri odchode z Jericha (pravdepodobne Starého Jericha) Ježiš uzdravuje dvoch slepcov, ktorí volajú: „Pane, Synu Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (BSB) Mt 20,29–34

L10c. Pri vstupe do Jericha (pravdepodobne Nového Jericha) Ježiš uzdravil slepca Bartimeja, ktorý volal: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (BSB) Mk 10,46–52; Lk 18,35–43

L11a. V Jerichu sa Ježiš stretáva so Zachejom. Lk 19,1–10

L11b. Neďaleko Jeruzalema (obe Jerichá sa nachádzali 15–17 míľ, 24–27 kilometrov severovýchodne od Jeruzalema) Ježiš rozpráva podobenstvo o desiatich sluhoch a desiatich minách. Lk 19:11–28

L12. Kajfáš a Sanhedrin spriadajú sprisahanie na zabitie Ježiša. Jn 11, 45–53

L13. Ježiš sa preto stiahne do dediny Efraim. Jn 11, 54

Otázka: Aké kľúčové predpoklady sa v evanjeliách prijali na účely zosúladenia Ježišovho neskoršieho pôsobenia?

Odpoveď: Všetko sa zakladá na predpokladoch a keby niekto iný použil tie isté predpoklady, vytvoril by veľmi podobný zoznam. Tu sú predpoklady pre predchádzajúcu sekvenciu.

a) Všetky evanjeliá sú v chronologickom poradí, pokiaľ ide o neskoršie pôsobenie Ježiša. Hoci by mohli byť v nesprávnom poradí, nie je dôvod predpokladať, že tomu tak je.

b) Niektoré pasáže z Jánovho evanjelia, umiestnené tu, mohli pochádzať z prostrednej fázy Ježišovej služby.

c) Nasledujúce udalosti sa odohrali len raz: Premenenie, podobenstvo o stratenej ovci, príbeh o bohatom mladom vládcovi.

d) Vzkriesenie Lazára, brata Márie a Marty, sa udialo približne v tom istom čase, keď bol Ježiš v ich dome.

Otázka: Dokazujú Mt 19,16–17; Mk 10,18 a Lk 18,19, že Ježiš nie je Boh? (Muslimovia to spomínali.)

Odpoveď: Nie, ale je dobré si tu uvedomiť, že Ježiš spája muža, ktorý ho nazval dobrým, s tvrdením, že Ježiš je Boh. Buď:

a) Ježiš bol Bohom a pýtal sa toho muža, prečo ho nazval dobrým, ak neuznával, že Ježiš je Boh, alebo

b) Ježiš popieral, že je Bohom, o čom svedčí skutočnosť, že Ježiš nebol úplne dobrý.

Nemôže to platiť obidve možnosti naraz. Súhlasíte?

Tak ako to vlastne je? Bol Ježiš úplne dobrý (a Boh), alebo nie?

Súhlasíte teda s tým, že Ježiš nebol dotknutý hriechom?

V Biblii sa v 2. Korinťanom 5:21, Hebrejom 4:15 a 1. Petrovom 1:18–19 píše, že Ježiš nemal hriech.

Ježiš sa dokonca v Jánovi 8:46a opýtal: „Kto z vás ma môže usvedčiť z hriechu?“

Ježiš si dával pozor, aby slovo „dobrý“ nepoužíval ľahkovážne, napriek tomu sa v Jánovi 10:11 výslovne nazval dobrým pastierom.

Pre moslimov Korán v súre 3:45 hovorí, že Ježiš bol čistý. V moslimských hadíthoch sa uvádza, že Ježiš nebol dotknutý hriechom (Sahih Muslim, zväzok 4, č. 5837, s. 1261; Bukhárí, zväzok 4, kniha 55, kapitola 38, č. 641, s. 426; a Bukhárí, zväzok 4, kniha 54, kapitola 10, č. 506, s. 324).

Otázka: Čo presne Ježiš v Mt 19,16–30; Mk 10,17–31; Lk 18,18–30 hovorí, že je pre človeka nemožné, ale že všetko (vrátane toho) je možné s Bohom?

Odpoveď: Vstúpiť do nebeského kráľovstva (spása) je nielen ťažké, ale bez Boha aj nemožné. Pozrime sa najprv na prípad toho konkrétneho bohatého mladého vládcu a potom na všeobecné prípady, aby sme videli dve aplikácie.

Ten bohatý mladý vládca pôsobil spočiatku celkom dobre, keďže poznal Boží zákon. Napriek tomu nedosiahol spravodlivosť, ktorú potreboval na to, aby sa dostal do neba, lebo ukázal, že keby si mal vybrať medzi svojím bohatstvom a nasledovaním Ježiša, nedokázal by sa vzdať svojho bohatstva.

Prvým ponaučením je, že pre bohatých ľudí je často ťažšie ako pre ostatných byť dostatočne spravodlivými, aby sa dostali do neba, pretože je pre nich veľmi ťažké dôverovať Bohu, ak to znamená, že sa musia vzdať svojho bohatstva. Abrahám bol veľmi bohatý a dostal sa do neba, takže problémom nie je samotné bohatstvo. Koreňom všetkého zla je láska k peniazom.

Ak však zovšeobecníme ešte viac, aj ľudia, ktorí nie sú bohatí, majú svoje problémy. Ľudia môžu dôverovať svojim vlastným schopnostiam alebo túžiť po svojich hriešnych zvykoch, menej dôležitých láskach a dokonca aj nenávisti do takej miery, že keby ich Ježiš vyzval, aby sa toho vzdali a nasledovali Ho, neurobili by to.

V skutočnosti je druhým dôsledkom to, že 100 % všetkých ľudí, ktorí kedy žili, s výnimkou Ježiša, nedosahuje spravodlivosť potrebnú na to, aby sa dostali do neba. Aj keby nám Boh odpustil všetky naše minulé hriechy a povedal: „Len od tejto chvíle nehrešte a pôjdete do neba“, ani vtedy by sme to nezvládli. Naše srdcia nie sú dokonalé; máme hriešnu povahu a potrebujeme byť očistení.

Preto je pre ľudí kvôli ich srdciam nemožné dostať sa do neba; a keby to bol koniec príbehu, v nebi by neboli žiadni ľudia. To, čo je však pre ľudí nemožné, je možné pre Boha. Hoci naše srdcia nie sú dokonalé, hrešili sme v minulosti a budeme hrešiť aj v budúcnosti, Boh, pre ktorého je všetko možné, pripravil cestu, aby sa hriešny človek mohol dostať do neba. Tou cestou je Ježiš Kristus. Je to podobné ako v prípade muža, ktorý prišiel k Ježišovi, aby uzdravil svojho syna, a Ježiš sa ho spýtal, či verí. Muž odpovedal: „Verím; pomôž mojej nevere!“ Mali by sme byť voči Bohu úprimní a čestní, ale súčasťou čestnosti voči Bohu je aj to, že sa mu priznáme, keď sme neúprimní a pokryteckí.

Ten bohatý mladý vládca mohol povedať: „Ježišu, je mi to ľúto, ale teraz sa jednoducho nemôžem vzdať svojho bohatstva; som ním zotročený. Zmiluj sa nado mnou, osloboď ma z otroctva hriechu a prevezmi kontrolu nad mojím životom, akýkoľvek už je, aby som ťa mohol nasledovať.“ Namiesto toho sa však ten bohatý muž odvrátil. Corrie ten Boom bola kresťanka, ktorá prežila nacistický koncentračný tábor v Bergen-Belsene. Raz po vojne, keď hovorila o Božej láske, prišiel k nej po prednáške muž, aby jej podal ruku. Spoznala v ňom jedného z krutých strážcov koncentračného tábora. Po vojne našiel Krista, ale Corrie, napriek slovám, ktoré práve povedala všetkým prítomným, nedokázala nájsť v sebe silu podať mu ruku. Ticho sa modlila: „Ježišu, nedokážem mu odpustiť . Daj mi svoje odpustenie.“ Potom sa neuveriteľne jej ruka sama natiahla a mohla mu potriasť rukou. (The Hiding Place, s. 238)

V našej bohatej spoločnosti my kresťania niekedy ľahko zabúdame na dôležitú myšlienku, že sme vo veľkej miere závislí od Boha. Ak si myslíte, že všetko, čo potrebujete urobiť, zvládnete bez Boha, potom sú vaše ciele nastavené príliš nízko. Jedna vec, ktorá hovorí v prospech chudobných ľudí – tých, ktorí nevedia, čím sa budú živiť o dva dni – je to, že vedia, že skutočná sebestačnosť je pre nich len ilúziou. V skutočnosti je však sebestačnosť ilúziou pre každého.

Otázka: V Mt 20,20, bola to matka Jakuba a Jána, kto predniesol túto prosbu Ježišovi, alebo to boli Jakub a Ján, ako hovorí Marek 10,35?

Odpoveď: Matka aj synovia prišli k Ježišovi. V Matúšovi 20:22 sa Ježiš hneď opýtal, či vy (t. j. oslovil Jakuba a Jána) ste schopní piť z kalicha, z ktorého bude piť Ježiš. Oni (synovia) odpovedali, že sú schopní.

Otázka: Prečo v Jn 14,2 Ježiš odišiel pripraviť im miesto, keď im bolo nebo pripravené od založenia sveta, ako sa píše v Mt 25,34?

Odpoveď: Boh je zároveň v čase aj mimo času. Ešte skôr, ako čas vôbec začal, Boh vedel, kto pôjde do neba, čo predpokladá, že Boh vedel, že im pripraví miesto. Ježišova smrť bola potrebná na to, aby sa otvorilo nebo pre všetkých, ktorí tam mali ísť.

Ako jednoduchá analógia: keď si pár adoptuje dieťa, musí pre neho pripraviť dom. Dom je už postavený, ale pár si môže kúpiť detskú postieľku alebo posteľ, jedlo a možno aj dekorácie na oslavu.

Okrem toho 1. Korinťanom 3:11–15 ukazuje, že rôzni ľudia dostávajú v nebi rôzne odmeny.

Otázka: V Mt 20,29–34 uzdravil Ježiš dvoch slepcov, keď odchádzal z Jericha, alebo jedného slepca, ako hovorí Mk 10,46–52?

Odpoveď: Existujú dve možnosti.

Dve udalosti: Ježiš mohol uzdraviť slepého Bartimeja a tiež uzdraviť dvoch ďalších slepcov buď pred Bartimejom, alebo po ňom. Keď Ježiš uzdravil aspoň jedného slepca, bolo by naozaj podivné, keby o tom vedeli obyvatelia mesta a ani jeden ďalší slepec by neprišiel k Ježišovi, aby ho uzdravil. Je pravdepodobné, že Ježiš v Jerichu uzdravil ešte viac ľudí, než zaznamenali autori evanjelií. V knihe When Critics Ask na strane 353 sa píše, že ak Ježiš uzdravil jedného slepca pri vstupe do Jericha a niekto to videl a povedal to ostatným, môžete si byť istí, že v čase, keď Ježiš opustil Jericho, na neho čakali ďalší slepci.

Jedna udalosť: Marek 10,46–52 spomína len jedného zo slepcov (Bartimej). Možno si Marek neuvedomoval, že tam boli dvaja slepci. Samozrejme, ak tam boli dvaja slepci, z ktorých jeden sa volal Bartimej, potom je tvrdenie, že tam bol jeden slepec, správne, ale nepresné.

Viac informácií o dvoch mestách s názvom Jericho nájdete v nasledujúcej otázke.

Otázka: V Mt 20,29–34 a Mk 10,34–52, uzdravil Ježiš slepých pri odchode z Jericha, alebo pri vstupe do neho, ako hovorí Lk 18,35?

Odpoveď: Pravdepodobne išlo len o jednu udalosť, ktorá sa stala, keď Ježiš cestoval medzi dvoma mestami s názvom Jericho.

Staré Jericho (Tell es-Sultan) leží severozápadne od súčasného Jericha (er-Riha). Zničilo ho Jozue, ale bolo znovu vybudované podľa 1 Kr 16,34. V Ježišovej dobe tam žili prevažne Židia.

Jericho z Nového zákona (v Tulul Abu el-’Alayiq) bolo predovšetkým pohanským mestom vybudovaným okolo zimného paláca Herodesa Veľkého, ktorý tam zomrel okolo roku 4 pred n. l. Toto miesto sa nachádza približne 3/4 až 1 míľa (1,2 až 1,6 kilometra) južne alebo juhozápadne od starého Jericha. Zimný palác mal dva bazény, veľké rímske kúpele a šesť súkromných mikve, ktoré slúžili ako miesta židovského rituálneho umývania. Mapa znázorňujúca palác a bazény nového Jericha sa nachádza v publikácii New International Dictionary of the Bible na s. 511–512.

Otázka: Čo sa v evanjeliách rozumie pod pojmom „harmónia“ v súvislosti s Veľkým týždňom, posledným týždňom pred zmŕtvychvstaním?

Odpoveď: Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa uvádza ako poradie, a tým, čo by mohlo byť v poradí. Pri týchto 104 udalostiach čísla odkazujú na udalosti, ktoré musia nasledovať po predchádzajúcich číslach. Písmená ako a, b, c odkazujú na udalosti, ktoré sa mohli odohrať v ľubovoľnom poradí. Tučné slová označujú časové, poradové a miestne orientačné body. Ak by niekto veril, že evanjeliá sú v tejto časti usporiadané chronologicky, nevidel by v tom žiadny problém.

Veľký týždeň: Mt 21,1–27,66; Mk 11,14–15,47; Lk 19,29–23,56; Jn 12,11–19,42

P1. V Betánii, šesť dní pred Veľkou nocou, deň pred triumfálnym vstupom do Jeruzalema, sa Ježiš zúčastňuje hostiny na svoju počesť v dome Simona malomocného, kde obsluhovala Mária. Aj Lazar tam leží pri stole. Ježiša po druhýkrát pomazala Mária pol pintou nardu v hodnote ročného zárobku z alabastrovej nádoby. (Poznámka: ide o mesto, kde žil Lazar, nie o dom.) Judáš Iškariotský a učeníci sa sťažujú. Jn 12,1–12a; Mt 26,6–13; Mk 14,3–9

P2. Ježiš v Betfáge na Olivovej hore. Mt 21,1; Mk 11,1–6; Lk 19,29–34

P3. Ježiš im prikazuje, aby priviedli mladého oslíka a jeho matku. Mt 21,2–6; Mk 11,2–6; Lk 19,29–34

P4. Učeníci sa vrátili s oslom a oslíkom. Mt 21,7a; Mk 11,7–10; Lk 19,35; Jn 12,14–15

P5. Na Kvetnú nedeľu, triumfálny vstup. Mt 21,7b–11; Mk 11,7–11a; Lk 19,35–44; Jn 12,12b–19

P6a. Ježiš predpovedá svoju smrť a Otec prehovorí z neba. Jn 12, 20–50

P6b. Ježiš strávi noc v Betánii. Mk 11,11b

P6c. [Nedeľa alebo pondelok, alebo obidva dni] Ježiš po druhýkrát vyháňa meničov z chrámu. Mt 21,12–13; Lk 19,45–48

P6d1. V chráme Ježiš uzdravuje slepých a chromých. Mt 21,14–16

P6d2. Ježiš strávi noc v Betánii. Mt 21,17

P7. Skoro ráno nasledujúceho dňa [pondelok alebo utorok], keď sa vracal do Jeruzalema, Ježiš preklial figovník. Mk 11,12–14. Poznámka: Ide o Ježišovu druhú návštevu chrámu.

P8. Skoro ráno [v utorok alebo stredu] Ježiš po druhýkrát preklial figovník. Mt 21, 18–19a

P9a. Figovník okamžite uschne. Mt 21,19b–22

P9b. Figovník uschne. Mk 11, 20–25

P10. Ježiš vošiel do chrámu, diskutoval o autorite (Mt 21, 23–32) a po tretíkrát vyhnal meničov peňazí. Mk 11, 15–18 (Poznámka: bolo by zvláštne, keby ich Ježiš jedného dňa vyhnal a na druhý deň im to dovolil.)

P11. Večer opúšťajú mesto. Mk 11,19

P12. Jedného dňa [v utorok alebo stredu] v chráme sa Ježiša pýtajú na jeho autoritu. Mk 11,27–33; Lk 20,1–8

P13. Podobenstvo o vinároch. Mt 21,33–46; Mk 12,1–12; Lk 20,9–19

P14. Ježiš rozpráva podobenstvo o svadobnej hostine. Mt 22,1–14

P15a. Farizeji a herodiáni sa pýtajú na platenie daní cisárovi. Mt 22, 15–22; Mk 12, 13–17; Lk 20, 20–26

P15b. Saduceovia sa pýtajú Ježiša na vzkriesenie. Mt 22, 23–33; Mk 12, 23–27; Lk 20, 27–39

P16. Po saducejoch sa farizej pýta na najväčšie prikázanie. Mt 22, 34–40; Mk 12, 28–33

P17a. Nikto už Ježišovi nekladol žiadne otázky. Mt 22,46; Mk 12,34; Lk 20,40

P17b. Keď boli farizeji spolu, Ježiš im položil otázku týkajúcu sa Žalmu 110,1. Mt 22,41–45; Mk 12,35–37; Lk 20,41–44

P18a. Ježiš pokarhal zákonníkov a farizejov. Mt 23; Mk 12,38–40; Lk 20,45–47

P18b. Ježiš pozoruje obetu vdovy. Mk 12,41–44; Lk 21,1–4

P19. Keď Ježiš opúšťa chrám, prorokuje jeho zánik. Mt 24,1–2; Mk 13,1–2; Lk 21,5–6

P20. Na Olivovej hore Ježiš učí o konci čias. Mt 24,3–44; Mk 13,3–37; Lk 21,7–36

P21. Každý deň Ježiš vyučuje v chráme a noc trávi na Olivovej hore. Lk 21,37–38

P22. Tri podobenstvá o návrate Pána. Mt 24,45–25,30

P23a. Učenie o súde oviec a kozlov pred Ježišovým trónom. Mt 25,31–46

P23b. Dva dni pred Veľkou nocou sa veľkňazi a starší sprisahajú, aby zatkli Ježiša. Mt 26,1–5; Mk 14,1–2; Lk 22,1–2

P24. Judáš tajne rokuje s kňazmi, aby zradil Ježiša. Mt 26,14–16; Mk 14,10–11; Lk 22,2–6

P25. Prvý deň sviatku nekvasených chlebov pripravujú Poslednú večeru. Mt 26,17–19; Mk 14,12–16; Lk 22,7–13

P26. Ježiš umýva nohy svojim učeníkom. Jn 13,1–18

P27. Vo veľkej hornej miestnosti (Mk 14, 15) jedia Večeru Pánovu. Mt 26, 20–29; Mk 14, 17–25; Lk 22, 14–23; 1 Kor 11, 23–26

P28. Ježiš hovorí, že Judáš ho zradí. Jn 13,18–28a

P29. Ježišovo nové prikázanie, aby sa navzájom milovali. Jn 13,31–35

P30. Uprostred Poslednej večere Judáš odchádza. Jn 13, 28b–30

P31. Buď počas Poslednej večere, alebo krátko po nej, došlo k ďalšej hádke o tom, kto je najväčší. Lk 22,24–30

P32a1. Po Judášovom odchode, na ceste na Olivovú horu, Ježiš predpovedá, že Peter sa ho trikrát zaprie. Mt 26, 30–35; Mk 14, 26–31; Lk 22, 31–38; Jn 13, 36–38

P32a2. V Getsemanskej záhrade na Olivovej hore. Mt 26,36–46; Mk 14,32–43a; Lk 22,39–46

P32b. Od Poslednej večere po Olivovú horu, Ježiš hovorí. Jn 14,1–16,33

P33. Ježišova modlitba pred zatknutím. Jn 17,1–26

P34. Keď Ježiš dokončí modlitbu, prejdú cez údolie Kidron a vstúpia do olivového hája. Jn 18, 1

P35. Zatknutie Ježiša. Mt 26,47–56; Mk 14,43b–52; Lk 22,47–53; Jn 18,2–11

P36. Odchádzajú do domu Annáša, svokra veľkňaza Kaifáša. Lk 22,54; Jn 18,12–13.

P37. Ježiša odviedli do Kaifášovho domu. Jn 18,24. Mt 26,56–57 a Mk 14,51–53 vynechávajú predchádzajúce udalosti a spomínajú len toto.

P38a1. Na nádvorí veľkňaza alebo v jeho blízkosti je Ježiš súdený Sanhedrinom. Mt 26,57–68; Mk 14,53–65; Lk 22,66–71; Jn 18,12–14; Jn 18,19–23

P38b1. Keďže „tento učeník“ [Ján] bol známy veľkňazovi, vošiel do dvora. Potom vyšiel von, oslovil dievča/služobnicu/sluhu, ktorá mala službu, a viedol Petra dnu cez dvere. Jn 18,15–16

P38b2. Prvé obvinenie: Na nádvorí k nemu prišla (Mt) jedna dievčina/služobnica/služobná veľkňaza, ktorá stála pri dverách (Mk), pozrela sa na Petra v svetle ohňa a povedala mu, že bol s Ježišom. Peter sa na nádvorí zohrieval. Mt 26,69; Mk 14,66–67; Lk 22,54–56; Jn 18,17a

P38b3. Prvé zapretie: Peter zaprel Ježiša slovami: „Žena, nepoznám ho“ (Lk), „Neviem, o čom hovoríš“ (Mt) alebo „Neviem a ani nerozumiem, o čom hovoríš“ (Mk) pred všetkými (Mt). Mt 26,70; Mk 14,68; Lk 22,57; Jn 18,17

P38b4. Druhá vlna obvinení: Potom Peter vyšiel k bráne (Mt) a iná dievčina [allu] povedala davu: „Tento muž bol s Ježišom z Nazaretu.“ (Mt). Petra obvinili: „Aj ty si jeden z nich.“ (Lk) Služobnica (Mk), keď znova uvidela Petra, povedala davu: „Tento muž je jeden z nich.“ (Mk) Petra sa spýtali: „Nie si aj ty jeden z jeho učeníkov?“ (Jn) Mt 26,71; Mk 14,69; Lk 22,58a; Jn 18,25a

P38b5. Druhé zapretie: Peter s prísahou povedal: „Nie som“ (Jn), „Človeku [anthrope], nie som.“ (Lk) „Neznám toho človeka!“ (Mt), a zaprel Ježiša druhýkrát. Mt 26,72; Mk 14,70a; Lk 22,58b; Jn 18,25b

P38b6a. Tretia vlna obvinení: Asi o hodinu neskôr (Lk) tí, čo tam stáli [malý dav?], povedali, že Peter je jedným z nich, a spomenuli jeho galilejský prízvuk. Mt 26:73; Mk 14:70b; Lk 22:59

P38b6b Jeden zo sluhov veľkňaza, príbuzný muža, ktorému Peter odrezal ucho, obvinil Petra, že ho videl v olivovom háji. Jn 18:26

P38b7. Tretie zapretie: Peter zaklial a povedal: „Človeče, neviem, o čom hovoríš“ (Lk), „Neznám toho človeka!“ (Mt) alebo „Neznám toho človeka, o ktorom hovoríš!“ (Mk, Jn), a po tretíkrát zaprel Ježiša. Hneď nato, keď boli ešte v dome, zakikiríkal kohút. Ježiš sa pozrel na Petra (Mt 26, 74–75; Mk 14, 71–72; Lk 22, 60–62; Jn 18, 27).

P38c. Judáš sa obesil. (Lano sa pretrhlo buď predtým, alebo potom, čo zomrel.) Telo spadlo a rozbilo sa. Najvyšší kňazi kúpili pole, na ktorom ležalo Judášovo telo. Pole sa volalo Akeldama. Mt 27, 1–10; Sk 1, 18–19

P38a2. Vojáci sa posmievajú Ježišovi, bijú ho a zaviažu mu oči. Lk 22,63–65

P39. Za úsvitu sa židovská rada spýtala Ježiša (alebo sa Ho spýtala znova): „Ak si Kristus, povedz nám to.“ A dospeli k rozhodnutiu. Mt 27:1; Mk 15:1; Lk 22:66-71

P40a. Medzitým bolo už skoro ráno a Ježiš v sprievode kňazov opustil dom Kaifáša a išiel na súd pred rímskeho guvernéra Pontského Piláta. Mt 27,2; Mk 15,1; Lk 23,1; Jn 18,28–38.

P40b. V noci pred súdom pred Pilátom mala jeho manželka sen, v ktorom sa nechcela mať nič spoločné s odsúdením Ježiša. Mt 27,19

P41. Ježišov súd pred Pilátom. Mt 27,11–14; Mk 15,1–15; Lk 23,1–6; Jn 18,28–37

P42. Pilát posiela Ježiša k Herodesovi. Lk 23, 7–11a

P43a. Herodes posiela Ježiša späť k Pilátovi. Lk 23, 11b–12

P44. Ježiš je vrátený Pilátovi. Lk 23, 13–16

P45. Pilát vyhlásil, že nie je zodpovedný za jeho krv, obrátil sa na dav a prepustil Barabáša. Mt 27,15–26; Lk 23,17–25; Jn 18,38–40

P46. Rímski vojaci bičujú a posmievajú sa Ježišovi a obliekajú mu purpurovo-šarlátový plášť a tŕňovú korunu. Mt 27, 27–31a; Mk 15, 16–20a; Jn 19, 1–3

P47. Pilát opäť vyjde k Židom. Jn 19, 4–15

P48. Ježiša odvádzajú na ukrižovanie. Mt 27,31b; Mk 15,20b; Lk 23,26a; Jn 19,16

P49. Ježiš [spočiatku] niesol svoj vlastný kríž. Jn 19, 17a

P50. Šimon z Cyreny [potom] je prinútený niesť Ježišov kríž. Mt 27,32; Mk 15,21; Lk 23,26b

P51. Ježiš hovorí: „Dcéry jeruzalémské, neplačte nad mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi…“ Lk 23:28-31

P52a. Na Golgote o tretej hodine [o 9:00] je Ježiš ukrižovaný. Mt 27:33; Mk 15:22,25; Lk 23:33; Jn 19:16b-22

P52b. Napísal trojjazyčný nápis nad Ježišovou hlavou. Mt 27, 37; Mk 15, 26; Lk 23, 38

P52c. Vedľa Ježiša boli ukrižovaní dvaja zločinci. Mt 27,38; Mk 15,27; Lk 23,32–33

P53a. Ježiš hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Lk 23, 34a

P53b. Niektorí ponúkajú Ježišovi nápoj, ale On ho odmieta. Mt 27,34; Mk 15,23

P53c. Losovanie o odevy. Mt 27,35–36; Mk 15,24; Lk 23,34b; Jn 19,23–24

P54a. Ježiš povedal: „Žena, tu je tvoj syn … Tu je tvoja matka.“ Jn 19, 25–27

P54b. Iní hovoria: „Iných zachránil; nech zachráni sám seba…“. Mt 27,40–43; Mk 15,29–30; Lk 23,35a

P54c. Aj kňazi sa posmievajú Ježišovi. Mk 15,31–32; Lk 23,35b

P54d. Vojaci sa posmievajú Ježišovi na kríži. Lk 23, 36–37

P54e.1 Zlodej po ľavici uráža Ježiša. Mt 27,44; Lk 23,39

P54.e.2 Zlodej po pravej strane bráni Ježiša. Lk 23:40-43a

P54.e.3 Ježiš hovorí: „…dnes budeš so mnou v raji“. Lk 23:43b

P54.f. Ježiš hovorí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Mt 27, 45–47; Mk 34–36

P54.g. Ježiš hovorí: „Mám smäd.“ Jn 19, 28–29. Po druhýkrát mu ponúkajú nápoj z hubky. Mt 27, 48

P54.h Niektorí čakajú, či príde Eliáš. Mt 27,49

P54.i. Tma trvala približne od šiestej hodiny do deviatej hodiny. Mk 15, 33; Lk 23, 44–45a

P55a. Ježiš hovorí: „Je dokonané.“ Jn 19, 30

P55b. Tesne pred smrťou Ježiš hovorí: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Lk 23:46a

P56a. Ježiš zomiera. Mt 27,50; Mk 15,37; Lk 23,46b

P56b. V tom okamihu sa chrámová opona roztrhla na dve časti. Mt 27:51a; Mk 15:38-39, Lk 23:45b (tiež Thallus 52 n. l.)

P56c. Nastalo zemetrasenie, hroby sa otvorili a mŕtvi vyšli von. Mt 27, 51b–53.

P57a. Vojáci zlomili zlodejom nohy, ale Ježišovi nie. Jn 19:31-37

P57b. Stotník hovorí, že to bol určite spravodlivý človek. Lk 23:47-49

P57c. Stotník hovorí: „Toto bol Syn Boží!“ Mt 27,54; Mk 15,39

P57d. Mnoho žien to sledovalo. Mt 27,55–56

P58. Keď nastal večer, Jozef z Arimatie požiadal Piláta o Ježišovo telo. Mt 27, 57–58; Jn 19, 38

P59a. V hrobe Jozefa z Arimatie pochovali Jozef a Nikodém Kristovo telo a hrob bol uzavretý kameňom. Mt 27, 59–61; Mk 15, 42–47; Lk 23, 50–54; Jn 19, 39–42

P59b. Pred sobotou si ženy zaobstarajú voňavé masti. Lk 23,55–56

P59c. Pilát súhlasí s tým, aby hrob strážili vojaci. Mt 27, 62–65

P60. Hrob zapečatili a postavili stráž. Mt 27, 66

Otázka: Aké kľúčové predpoklady sa v evanjeliách prijali na dosiahnutie súladu v opise Veľkého týždňa?

Odpoveď: Ak by sa použili tieto predpoklady, malo by byť možné vytvoriť veľmi podobnú harmonizáciu Ježišovho veľkonočného týždňa.

a) Ježiš opustil Jeruzalem na viac ako jednu noc.

b) Ježiš vyhnal meničov peňazí najmenej dvakrát.

c) Ježiš preklial figovník deň predtým, ako uschol, a aj nasledujúci deň.

d) Všetko v evanjeliách je v chronologickom poradí, pokiaľ ide o Veľký týždeň, s výnimkou Matúša 26:6–13; Marka 14:3–9; Lukáša 22:46; Lukáša 22:54–62 a Lukáša 23:38.

Otázka: V Mt 21,1–3; Mk 11,4–7; Lk 19,30 a Jn 12,13–15, jazdil Ježiš na oslíkovi alebo na osle?

Odpoveď: Nie je to odpoveď: Niektorí sa zamýšľali nad tým, či išlo o jedno zviera alebo o dve, keďže grécke slovo kai môže znamenať „a“ alebo „dokonca/konkrétne“. Hebrejské slovo v Zachariášovi 9:9 tiež znamená buď „a“, alebo „alebo“. Viac o tom nájdete u Arndta v knihe „Bible Difficulties and Seeming Contradictions“ (Biblické ťažkosti a zdanlivé protirečenia) na s. 180. Ako však ukazuje nasledujúca časť, v skutočnosti išlo o dve zvieratá.

Odpoveď: Boli to dve zvieratá, pretože v opise triumfálneho vstupu v Matúšovi 21:4–7 sa uvádza, že tam bola matka aj oslík. Osliatko muselo byť pomerne mladé, pretože na ňom ešte nikto predtým nejazdil. Zrejme matku od osliatka neoddelili , ale priviedli so sebou aj matku. Z prirodzeného hľadiska by to ľudia urobili, aby upokojili mladé zviera. Ak bolo so svojou matkou a matka nemala obavy z toho, že na osliatku niekto jazdí, potom by sa ani osliatko neobávalo. Aký lepší spôsob je na vedenie mladého, nervózneho zvieraťa, než nechať ho nasledovať svoju matku?

Mimo Biblie spomína aj Justín Mučeník (píšuci okolo rokov 138–165 n. l.) v diele Dialóg s Tryfónom Židom, kap. 53 (ANF, zväzok 1, s. 222), že matku oslicu vzali so sebou spolu s oslíkom.

Otázka: V Mt 21,12–13, Mk 11,11–17 a Lk 19,37–46, vyhnal Ježiš meničov peňazí v nedeľu alebo v pondelok?

Odpoveď: Matúš 21,12–13 a Lukáš 19,37–46 neuvádzajú, či Ježiš vyhnal meničov peňazí v ten istý deň ako bol triumfálny vstup (nedeľa), alebo na druhý deň. Marek 11,11–17 však ukazuje, že to bolo na druhý deň.

Otázka: Ako mohol Ježiš v Mt 21,12–13; Mk 11,12–19 a Lk 19,43–48 pri očistení chrámu prevrátiť stoly peňazomencov, keď to už urobil na začiatku svojho pôsobenia v Jn 2,13–19?

Odpoveď: Pretože došlo k dvom očisteniam chrámu. Ježiš to urobil dvakrát, pretože jeho postoj k tomuto obchodovaniu v chráme sa nezmenil. Predstavte si, že by Ježiš na začiatku svojho pôsobenia prevrátil stoly, vyrobil si bič a vyhnal meničov peňazí. Potom si predstavte, že by Ježiš na konci svojho pôsobenia čelil tej istej situácii a povedal: „To je v poriadku“, alebo by mlčky prešiel okolo toho, čomu sa predtým aktívne bránil. Nie, na konci svojho pôsobenia mal Ježiš podobnú reakciu na v podstate tú istú situáciu, akú mal na začiatku svojho pôsobenia.

V skutočnosti nebola na meničoch peňazí v chráme zlá len jedna, ale hneď tri veci.

1. Neboli Božími služobníkmi, a napriek tomu zarábali peniaze vo vnútri Božieho chrámu.

2. Hoci ľudia možno prišli s úmyslom uctievať Boha, museli začať premýšľať o výmene tovaru a iných finančných záležitostiach týkajúcich sa „platenia za uctievanie Boha“.

3. Navyše okrádali ľudí tým, že účtovali veľmi vysoké ceny. Napríklad nedovolili ľuďom používať bežné peniaze na nákup týchto zvierat. Museli si vymeniť svoje peniaze za špeciálne chrámové mince, ktoré sa používali na nákup zvierat.

Otázka: V Mt 21,12–19 preklial Ježiš figovník deň po tom, čo očistil chrám, alebo skôr, ako to naznačuje Mk 11,12–14, 20–24?

Odpoveď: Ježiš preklial figovník po tom, čo vyhnal meničov peňazí, ako uvádza Matúš. Marek neuvádza toľko podrobností, ale aj on hovorí: „Na druhý deň“, čím naznačuje, že to bolo až potom.

Otázka: Prináša v Mt 22,37 a Mk 12,29–30 dodržiavanie najväčšieho prikázania jednotu svetových náboženstiev, ako tvrdia niektorí prívrženci hnutia New Age?

Odpoveď: Nie. Po prvé, ide o dve prikázania, nie o jedno. Po druhé, prvé prikázanie – milovať Boha celou svojou bytosťou – je väčšie ako druhé prikázanie – milovať druhých ako seba samého. Na rozdiel od toho, čo veria stúpenci hnutia New Age, NIE všetky náboženstvá vedú k Bohu. Pri poslednom súde Ježiš povie ľuďom, ktorí tvrdili, že Ho nasledujú, ale v skutočnosti Ho nenásledovali: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, vy, ktorí páchate bezprávie!“ Určite nechcete, aby vám Ježiš povedal: „Odíďte odo mňa.“

Otázka: Kedy sa naplnia udalosti opísané v Mt 24–25 a Mk 13,5–30?

Odpoveď: Tieto sa naplnia v priebehu určitého časového obdobia. V Mt 24,2 bol chrám zničený v roku 70 n. l. Ostatné časti čakajú na Ježišov druhý príchod. Udalosti konca čias sú „bezprostredné“, čo znamená, že nič nenasvedčuje tomu, že by mali nastať v blízkej budúcnosti, ale môžu prísť kedykoľvek.

Otázka: V Mt 24,6 a Mk 13,7; Justín Mučeník v diele „Dialóg s Tryfónom, Židom“ 35,3 píše, že existuje výrok pripisovaný Ježišovi, že „budú nepokoje a konflikty“, ktorý sa v evanjeliách nenachádza, ale je zapísaný v sýrskom texte „Didaché“ (6, 5) a v Klementových homíliách (2, 17 a 16, 21), ako aj v koptskom Tomášovom evanjeliu (16). Tieto zdroje sú však od seba oddelené a navzájom nesúvisia. Ako to môžeme vysvetliť?

Odpoveď: Ježiš povedal, že budú vojny a zvesti o vojnách v Matúšovi 24:6; Markovi 13:7; vojny a revolúcie v Lukášovi 21:9. Didaché je ranokresťanské dielo, ktoré buď toto parafrázovalo, alebo obsahovalo vetu, ktorú povedal Ježiš a ktorá nie je v štyroch evanjeliách (Ján 20:30–31; 21:25). Klementínske homílie sú ebionitské, nie kresťanské. Ebioniti však čítali evanjeliá a pravdepodobne aj Didaché, takže to mohli prevziať odtiaľ. Gnostické Tomášovo evanjelium nebolo známe, kým proti nemu v rokoch 222–235/236 n. l. nenapísal Hippolytus, a obsahuje všetky možné vymyslené výroky.

Zhrnúc to, nepripisujem žiadnu váhu „falzifikátom“ Klementínskych kázní ani Tomášovmu evanjeliu. Ján nám však tiež hovorí, že Ježiš konal a hovoril veci, ktoré nie sú zaznamenané v štyroch evanjeliách. Možno Didaché a Dialóg s Tryfónom, Židom, obsahujú niektorú z týchto vecí, alebo Didaché len parafrázovala to, čo bolo aj v štyroch evanjeliách.

Otázka: Prečo bude v Mt 24,19 a Mk 13,17 tak ťažké pre tehotné ženy a dojčiace matky?

Odpoveď: Mohli by existovať dva dôvody. Po prvé, náhlený útek na náročnej ceste je obzvlášť ťažký pre tehotné ženy a ženy s malými deťmi. V zime je v Palestíne chladnejšie, ale nie extrémne chladno. Rieky však vytekajú z koryta a je ťažké ich prekročiť.

Po druhé, pre matky, ktoré boli zajaté, to mohlo byť strašné, keď premýšľali nad tým, čo sa stane s malými deťmi alebo nenarodenými bábätkami.

Q: Ako je možné, že v Mt 24,24 a Mk 13,22 môžu byť oklamaní aj vyvolení?

Odpoveď: Vyvolení nie sú veriaci. Vyvolení sú skôr všetci tí, ktorí budú veriaci. Samozrejme, ak dieťa zomrie a pôjde do neba, aj ono bude v nebi veriacim.

Tieto verše hovoria, že vyvolení môžu byť oklamaní, ale nehovoria, že sú oklamaní natrvalo. Osobne som poznal niekoho, o kom som veril, že je skutočným kresťanom, ktorý sa potom pripojil k mormonskej cirkvi a krátko nato opustil mormonizmus a vrátil sa ku kresťanstvu.

Otázka: Hovoril Ježiš v Mt 24,28 o „mŕtvom tele“, alebo išlo len o telo, živé či mŕtve, ako hovorí grécky text v Lk 17,37?

Odpoveď: Neexistuje žiadny dôkaz, že by niektorý z autorov presne citoval všetko, čo Ježiš povedal; často to parafrázovali. Možno Ježiš nepoužil ani jedno z týchto gréckych slov, ak – čo je pravdepodobné – hovoril aramejsky.

Otázka: Príde Ježiš v Mt 24,29 bezprostredne po Veľkom súžení, alebo nastane „čas pohanov“, ako naznačuje Lk 21,24.27?

Odpoveď: Oboje. Veľké súženie ukončuje čas pohanov.

Otázka: V Mt 24,30–31 a Mk 13,26–27, sú vyvolení zhromaždení predtým, ako sa Kristus vráti v oblakoch vo veľkej sláve, alebo až potom?

Odpoveď: Hoci sa v oboch pasážach najprv spomína Kristov návrat, ani jedna z nich neuvádza presné poradie.

Otázka: Čo sa stane v Mt 24,34 a Mk 13,30 skôr, než táto generácia pominie?

Odpoveď: Najprv to, čo nie je správna odpoveď, a potom správna odpoveď.

Nie je to odpoveď: Ježiš to povedal okolo roku 33 n. l. V hebrejskom ponímaní sa generácia považovala za obdobie 40 rokov. Ukrižovanie, vzkriesenie a nanebovstúpenie Krista sa mali stať veľmi čoskoro a zničenie chrámu malo nastať v roku 70 n. l., čo bolo tesne v rámci tých 40 rokov. Tento názor zastávajú kresťania, ktorí vyznávajú čiastočný preterizmus ( ). Problémom však je, že Ježiš povedal „všetky tieto veci“, čo zahŕňa aj proroctvá o jeho druhom príchode.

Odpoveď: Pravdepodobne išlo o chybu pisára, keďže grécke slová pre „rod“ a „generáciu“ sa líšia len jednou spoluhláskou. Ježiš tým chcel povedať, že židovský rod nezanikne, kým nepríde Kristus druhýkrát.

Otázka: Kedy majú kresťania podľa Mt 24,42 a Mk 13,35–37 začať bdieť nad znameniami Kristovho návratu?

Odpoveď: Ježiš im prikázal bdieť hneď. Cirkev by teda mala bdieť už 2 000 rokov. Túto koncepciu, nazývanú „bezprostredný návrat Krista“, že by sme mali vždy bdieť, lebo nepoznáme deň ani hodinu, nám dal Boh, aby sme boli usilovní v Pánovom slove.

Otázka: Prečo sa Mt 26,6–13; Mk 14,1–11 a Jn 12,1–11 výrazne líšia od Lk 7,36–50 v súvislosti s pomazaním Ježiša olejom?

Odpoveď: Lukáš 7,36–50 zaznamenáva inú udalosť. Konkrétne Lukáš opisuje pomazanie Ježišových nôh hriešnou ženou v dome farizeja tesne po tom, čo sa učeníci Jána Krstiteľa opýtali, kedy Ježiš zjaví, že je Mesiáš. Ostatné tri pasáže zaznamenávajú pomazanie Máriou Magdalénou v dome uzdraveného malomocného za prítomnosti Lazára, tesne pred Veľkou nocou.

Medzi prvými, ktorí odpovedali na túto otázku, bol Augustín z Hippa (354–430 n. l.) vo svojej knihe Harmónia evanjelií, kniha 2, kap. 79:154 (NPNF1, zväzok 6, s. 173–164).

Otázka: Kto presne bola tá žena, ktorá vyliala masť na Ježiša? Lebo Matúš hovorí (Mt 26, 7–): „Prišla k nemu žena s alabastrovou nádobou veľmi vzácnej masti a vyliala ju na jeho hlavu, keď sedel pri stole“, zatiaľ čo Lukáš (Lk 7, 37) hovorí: „A hľa, istá žena z toho mesta, ktorá bola hriešnica, keď sa dozvedela, že Ježiš sedí pri stole v dome farizeja, priniesla alabastrovú nádobu s mastou“, a Ján hovorí: „(Bola to tá Mária, ktorá pomazala Pána mastou a utierala mu nohy svojimi vlasmi, ktorej brat Lazar bol chorý.)“ (Jn 11, 2), „Vtedy vzala Mária libru veľmi drahocennej nardovej masti, pomazala ňou Ježišove nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi“ (Jn 12, 3).

Odpoveď: Všetky tieto správy sa vzťahujú na Máriu; Mária, sestra Marty, je pravdepodobne tá istá osoba ako Mária Magdaléna, hoci to nie je isté.

Otázka: Prečo sa v Mt 26,6–13 hovorí, že bola pomazaná Ježišova hlava, zatiaľ čo v Jn 12,1–11 sa hovorí o nohách?

Odpoveď: Mária Magdaléna najprv pomazala jednu časť tela a potom druhú.

Otázka: V Mk 14,1 pomazala Mária Ježiša dva dni pred Veľkou nocou, alebo šesť dní pred ňou, ako sa uvádza v Jn 12,1?

Odpoveď: Oboje. Táto udalosť sa zrejme odohrala 8. dňa mesiaca nisan, čo je dva dni pred začiatkom štvordňovej oslavy Veľkej noci, ktorá vyvrcholila veľkonočnou večerou, ako ukazuje Exodus 12:1–11.

Q: Pri opise udalosti Poslednej večere v Lukášovi, ako aj v Pavlovom liste Korinťanom 11:24, Ježiš hovorí: „Toto robte na moju pamiatku“. Táto rovnaká veta sa však nevyskytuje v Markovi (Mk 14:22) ani v Matúšovi (Mt 26:26), kde sa hovorí len: „Vezmite, jedzte: toto je moje telo“. Prečo?

Odpoveď: Autori evanjelií nezaznamenali všetky podrobnosti; ani to od nich nebolo vyžadované.

Otázka: Prečo v evanjeliách nachádzame štyri rôzne príbehy o Večeri Pánovej? Je to v dôsledku cirkevných rozjímaní a liturgického života?

Odpoveď: Nie. Posledná večera bola kľúčovou súčasťou Ježišovho života a služby učeníkom. Bolo by skôr prekvapujúce, keby ju ani jeden zo štyroch autorov nespomenul. Nie som si istý, čo by s tým mali spoločné cirkevné rozjímania. Cirkevný liturgický život, teda oficiálne liturgie, mníšske rády atď., vznikli až o storočia neskôr po vzniku evanjelií a našich existujúcich rukopisov.

Kedy vznikli mníšske a pustovnícke komunity?

Zatiaľ čo Žid Filón uvádza, že v jeho dobe (pred rokom 50 n. l.) boli v Egypte pohanskí pustovníci, prvými kresťanskými pustovníkmi boli Pavol Pustovník a ďalší, ktorí ušli do púšte počas Deciovho prenasledovania v rokoch 250–251 n. l. Anton bol slávnym pustovníkom v rokoch 270–356 n. l. Neskôr sa vďaka učeniu Atanáza, Hilára, Ambróza Milánskeho, Jána Cassiana a ďalších rozšírili kláštory (pre mužov) a opátstva (pre ženy).

Kedy boli napísané najstaršie zachované rukopisy evanjelií?

p52 je útržok z Ján 18:31–33 na jednej strane a Ján 18:37f–38 na druhej strane. Bol napísaný pred rokom 138 n. l.

p66 (cca 125–175 n. l.) obsahuje 92 % Jánovho evanjelia

p75 (175–225 n. l.) obsahuje 1 166 veršov z Lukášovho a Jánovho evanjelia

p45 (200–225 n. l.) obsahuje 833 veršov zo štyroch evanjelií a Skutkov apoštolov.

Okrem biblických rukopisov samotné ranokresťanské spisy citovali 87 % veršov z evanjelií ešte pred rokom 325 n. l.

Ktorí ranokresťania písali o Večeri Pánovej pred rokom 250 n. l.?

Pred Deciovým prenasledovaním písali o Večeri Pánovej nasledujúci ranokresťania.

Ignác Antiochijský (-107/116 n. l.) „Dávajte teda pozor, aby ste mali len jednu Eucharistiu. Lebo je jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich na [vyjadrenie] jednoty Jeho krvi; jeden oltár; tak ako je jeden biskup spolu s presbyterátom a diakonmi, mojimi spoluslužobníkmi; aby ste tak, čokoľvek robíte, robili to podľa [vôle] Božej.“ List Ignáca k Filadelfským [grécky] kap. 4, s. 81

Didaché (=Učenie dvanástich apoštolov) (cca 60–120 n. l.) zväzok 7, kap. 9–10, s. 379–380 sa zaoberá prijímaním Pánovej večere. Na dvoch miestach ju však nazýva „Vďakyvzdanie“, nikdy ju však nenazýva Eucharistiou.

Justín Mučeník (okolo roku 150 n. l.) vysvetľuje, ako prijímajú Večeru Pánovu, v diele Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 65, s. 185.

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) vo fragmente 37 na s. 574 hovorí: „…aby mohol predložiť túto obeť, pričom chlieb predstavuje telo Kristovo a kalich krv Kristovu, aby tí, ktorí prijímajú tieto prototypy [antitopon], dosiahli odpustenie hriechov a večný život.“

Klement Alexandrijský (193–202 n. l.) opisuje, ako Ježiš slávil Poslednú večeru. Stromata, kniha 1, kap. 10, s. 310 (a na ďalších miestach).

Tertulián (198–220 n. l.): „Toto ona [Cirkev] spečatí vodou (alebo krstom), oblieka Duchom Svätým, nasýti Eucharistiou, povzbudzuje mučeníctvom a proti takejto disciplíne (udržiavanej) nepripúšťa žiadneho odporcu.“ Predpis proti heretikom, kap. 36, s. 261 (a na ďalších miestach)

Hippolyt z Portu (222–235/236 n. l.) spomína sviatostnú potravu v Komentári k Genezis 49:12–15, s. 168.

Origenes (225–253/254 n. l.) považuje chlieb Eucharistie za symbol vďačnosti voči Bohu. Origenes, Proti Celsovi, kniha 8, kap. 58, s. 661

Otázka: Podľa Mt 26,17; Mk 14,12; Lk 22,1 a Jn 13,1–2, bola Posledná večera v piatok večer alebo vo štvrtok večer?

Odpoveď: Bola to štvrtková noc.

Trvalo to týždeň osláv nekvasených chlebov (Numeri 28:17; Deuteronómium 16:3)

Veľká noc bola v piatok večer po západe slnka. Bola to štrnásta deň prvého mesiaca podľa 2. Mojžišovej 12:1, 6–8; 3. Mojžišovej 23:5; 4. Mojžišovej 9:5; 28:16. To znamená od západu slnka v piatok večer do západu slnka v sobotu večer.

Židia (a aj učeníci) sa pripravovali na Veľkú noc a zabíjali veľkonočné baránka v prvý deň sviatku nekvasených chlebov, ktorý bol vo štvrtok (Matúš 26:17; Marek 14:12; Lukáš 22:7).

Keďže Ježiš bol ukrižovaný v piatok počas dňa, to je dôvod, prečo Židia chceli, aby bolo Jeho telo sňaté z kríža pred začiatkom soboty.

Ján 19:14 hovorí o ukrižovaní: „Bol to deň prípravy (paraskeue) na Veľkú noc.“ Deň prípravy na Veľkú noc trvá od západu slnka vo štvrtok večer do západu slnka v piatok večer, t. j. zahŕňa väčšinu piatku. Ako vedľajšia poznámka, moderné grécke slovo pre piatok je paraskeue. Tertulián (198–220 n. l.) v diele De Corona, kap. 3, s. 94, rozoberal, ako raní kresťania slávili Večeru Pánovu.

Viac informácií o tom, prečo bol Ježiš ukrižovaný v piatok, nájdete v dielach When Critics Ask, s. 343–344, 375, Hard Sayings of the Bible, s. 448–449, a Encyclopedia of Bible Difficulties, s. 375–376.

O tom, že veľkonočná večera sa konala o deň skôr ako zvyčajne, vo štvrtok večer, pozri knihu „Hard Sayings of the Bible“, s. 448–449.

Otázka: Štyri evanjeliá sa zhodujú v tom, že Posledná večera bola vo štvrtok večer a že Ježiš bol ukrižovaný v piatok. Nezhodujú sa však v tom, či Posledná večera bola veľkonočnou večerou. Čo si o tom myslíte? Bola to veľkonočná večera alebo bežná večera?

Odpoveď: Vzhľadom na povahu diskusie to nebola obyčajná večera. Bola to veľkonočná večera, oslávená o deň skôr. Najprv trochu pozadia a potom dôvod.

Trvalo to týždeň osláv nekvasených chlebov (Numeri 28:17; Deuteronómium 16:3)

Veľkonočná večera bola v piatok večer po západe slnka. Bola to štrnásta deň prvého mesiaca podľa 2. Mojžišovej 12:1, 6–8; 3. Mojžišovej 23:5; 4. Mojžišovej 9:5; 28:16. To znamená od západu slnka v piatok večer do západu slnka v sobotu večer. Niektorí, napríklad eséni, ju však slávili vo štvrtok večer. Ježiš si naozaj želal osláviť Veľkú noc so svojimi učeníkmi pred svojím utrpením (Lukáš 22:15). Neoslavovali ju v obvyklom čase, pretože Ježiš mal iné povinnosti.

Otázka: Kedy bol Ježiš v evanjeliách ukrižovaný – vo štvrtok, v piatok alebo v sobotu?

Odpoveď: Špekulácie ľudí sa pohybujú od stredy po sobotu. Stručne povedané, streda a sobota by nezodpovedali. Piatok zapadá do zvyšku chronológie, ale štvrtok by tiež sedel. Prví kresťania však tvrdia, že to bol piatok, s výnimkou Origena, ktorý uvádzal, že to bol buď piatok, alebo deň pred ním.

Justín Mučeník (151–155 n. l.): Ježiš bol ukrižovaný deň pred sobotou [v piatok] a vstal z mŕtvych deň po sobote [v nedeľu]. Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 67, s. 186

Victorinus z Petau (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) „Šiesteho dňa [t. j. v piatok], … V tento deň tiež na pamiatku utrpenia Pána Ježiša Krista vykonávame buď modlitbu „ “ k Bohu, alebo pôst. Siedmeho dňa…“ O stvorení sveta, s. 341

Peter z Alexandrie (306, 285–311 n. l.) hovorí o štvrtom dni a o tom, že Ježiš za nás trpel šiesteho dňa [v piatok]. Potom hovorí: „Deň Pána však slávime ako deň radosti, lebo v ten deň vstal z mŕtvych, a v tento deň sme si zvykli ani neohýbať kolená.“ Kánonický list, kánon 15, s. 278

Origenes (225–254 n. l.): „Ten, o ktorom hovorili proroci, ale aj ostatným pohanským národom, že Ten, ktorý bol ukrižovaný včera alebo predvčerom, podstúpil túto smrť dobrovoľne v mene ľudského rodu,“ Origenes, Proti Celsovi, kniha 1, kap. 31, s. 409.

Avšak z približne 80 autorov, ktorí písali po Biblii a pred Nicejským koncilom, traja autori s jedným názorom nie sú príliš veľa. Pozri predchádzajúcu otázku, kde sa o tom diskutuje.

Otázka: Bol Ježiš v Mt 12,40 v hrobe tri dni a tri noci, alebo vstal tretieho dňa podľa Mk 8,31, alebo po troch dňoch podľa Mk 14,58, alebo za tri dni podľa Jn 2,19, alebo „tretieho dňa“ znamená dnes podľa Lk 24,21?

Odpoveď: „Po troch dňoch“ bol v Biblii známy hebrejský idióm, ktorý znamenal časť alebo celých tri dni.

Deň a noc sa počítajú ako jedna časová jednotka. Rabín Eleazar ben Azariah (1. storočie n. l. alebo okolo roku 100 n. l.) uvádza: „Deň a noc tvoria onah [časovú jednotku] a časť onah sa počíta ako celok“ (Mišna, Jeruzalemský Talmud: Šabat, kapitola IX, odsek 3, Babylonský Talmud: Pesahim 4a)

Časť dňa sa počíta ako celý deň. Okrem predchádzajúceho citátu o tom diskutoval aj rabín Šimeon ben Gamaliel s ostatnými. „A aká je dĺžka celej ‚onah‘? – Rabín Šimeon ben Gamaliel vysvetlil: Noc a pol dňa. Ale vyžadujeme, aby bola ‚onah‘ taká dlhá? Nie je [takáto požiadavka] skôr v rozpore s nasledujúcim: Ak boli lisy na víno alebo lisy na olej nečisté a človek chcel pripraviť svoje víno, resp. olej v čistých podmienkach, ako má postupovať? Opláchne dosky, vetvičky a žľaby;“ Babylonský Talmud, traktát Niddah, folio 65a

Niektorí sa pokúsili tvrdiť, že pojem „'onah“ sa vzťahoval iba na dni nečistoty ženy, ale predchádzajúci citát ukazuje, že „'onah“ je všeobecné časové obdobie.

Aj dnes niekedy používame časové obdobie vrátane začiatku. http://www.apologeticspress.org/apcontent.aspx?category=6&article=756 uvádza, že aj dnes, ak sa niekto ubytuje v hoteli v noci a neodíde do času odhlásenia, účtujú mu dva celé dni.

Biblickým príkladom je uplatňovanie Levitiku 12:2–3. Píše sa tam, že židovskí chlapci mali byť obrezaní ôsmeho dňa. Ak sa teda židovský chlapec narodil v pondelok , kedy mal byť obrezaný? Mal byť obrezaný v pondelok o týždeň neskôr. A čo keby sa narodil v pondelok o 23:59? Aj tak by bol obrezaný v pondelok o týždeň neskôr. To je inkluzívne počítanie času.

Tu je deväť ďalších príkladov inkluzívneho počítania času z Biblie.

1. V knihe Genesis 42:17 Jozef uväznil svojich bratov na tri dni. V verši 18 však desiatich z nich prepustil tretieho dňa.

2. Rehabeám v 2. Kronike 10:5 povedal ľudu: „Vráťte sa ku mne o tri dni.“ Avšak v 2. Kronike 10:12 sa ľud vrátil „Vráťte sa ku mne na tretí deň.“

3. V 1. knihe Samuelovej 30:12 chorý egyptský otrok povedal Dávidovi, že tri dni a tri noci nejedol žiadne jedlo ani nepil žiadnu vodu. Človek by však nemohol prežiť vonku v púšti bez akejkoľvek vody po dobu 72 hodín. Otroci nepochybne mysleli časť troch dní.

4. V knihe Ester 4:16 Ester hovorí, aby za ňu postili sa „tri dni, v noci aj vo dne“, a ona urobí to isté. V knihe Ester 5:1 sa však píše, že „tretieho dňa“ usporiadala Ester hostinu, takže ide o rovnaký časový úsek.

5. Matúš 27:62b–63a: „Hovoriac: Pane, spomenuli sme si, že ten podvodník povedal, keď ešte žil: ‚Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.‘ Preto nariadi, aby bol hrob strážený až do tretieho dňa,“

6. V súvislosti s Kristovou smrťou a vzkriesením sám Ježiš v Matúšovi 12:40 hovorí: „tri dni a tri noci“, v Markovi 8:31 hovorí: „tretieho dňa vstanú z mŕtvych“, v Markovi 14:58 hovorí: „po troch dňoch“, v Jánovi 2:19 hovorí: „za tri dni“ a v Lukášovi 24:21 hovorí: „Tento tretí deň nastáva dnes“.

7. Takže „tri dni a tri noci“ v Mt 12,40 (a pravdepodobne aj v Jonášovi 1,17) zodpovedá výrazu „tretieho dňa“ v Matúšovi 16,21; 17,23; 20,19 a Lukášovi 13,32. Zodpovedá to aj výrazu „Je to už tretí deň?“ v Lukášovi 24,21.

8. Číslo tri však v tomto prípade nemá žiadny zvláštny význam. Aj výrazy „sedem dní“ a „na siedmy deň“ sú navzájom zameniteľné. V 1. Knihe kráľov 20:29a sa píše: „Sedem dní táborili vojská proti sebe a na siedmy deň vypukla bitka.“

9. Výraz „štyri dni“ v Skutkoch 10:30 znamená časti štyroch dní v Skutkoch 10:3, 9, 23, 24.

Otázka: Vo Lukášovi 22:3–4, 7 vstúpil Satan do Judáša, keď šiel za veľkňazmi, aby zradil Ježiša, alebo to bolo pri Poslednej večeri, keď mu Ježiš podal chlieb v Jánovi 13:27?

Odpoveď: Stalo sa oboje. Satan vošiel do Judáša, keď sa Judáš rozhodol konať a porozprávať sa s veľkňazmi o zrade Ježiša, a Satan vošiel do Judáša znova, keď sa Judáš vrátil k veľkňazom, aby im povedal, kde bude Ježiš.

Otázka: Koľkokrát v Mt 26,34; Mk 14,30–71 a Lk 22,34 Peter zaprel Krista a koľkokrát zakikiríkal kohút?

Odpoveď: Matúš 26:34, Lukáš 22:34 a Ján 13:38 hovoria, že skôr, než kohút zakikiríkal (nešpecifikovaný početkrát), Peter sa trikrát zaprie Ježiša. Marek 14:30 hovorí, že skôr, než kohút zakikiríkal dvakrát, Peter sa trikrát zaprie Ježiša.

1. Prvé zapretie je v Matúšovi 26:70, Markovi 14:68 a Lukášovi 22:57.

2. Druhé zapretie sa nachádza v Matúšovi 26:72, Markovi 14:70 a Lukášovi 22:58.

3. Tretie zapretie sa nachádza v Matúšovi 26:74, Markovi 14:71 a Lukášovi 22:60.

Kohút zakikiríkal druhýkrát v Matúšovi 26:75, Markovi 14:72 a Lukášovi 22:60. Písmo neuvádza, či kohút zakikiríkal obidva razy po tom, čo Peter zaprel Ježiša po tretíkrát, alebo či zakikiríkal raz skôr a druhýkrát po Petrovom treťom zaprení. V každom prípade na tom v skutočnosti nezáleží.

Otázka: Prečo v Mt 26:40, 42, 44 a Mk 14:27, 40, 41 učeníci spali, keď ich Ježiš výslovne požiadal, aby nespali, ale aby bdeli a modlili sa za neho?

Odpoveď: Nemali spať. Učeníci boli pravdepodobne veľmi unavení po tom, čo prežili stres z toho, že sa nachádzali na mieste, o ktorom vedeli, že tam vodcovia chcú Ježiša zatknúť. Pravdepodobne si mysleli, že záhrada je bezpečné miesto, a v tom pokojnom prostredí boli unavení.

Ježiš nedostal od nich ani podporu v podobe ich záujmu a modlitieb, len ich chrápanie.

Otázka: Ako zosúladíte tieto štyri správy v Mt 26,69–75; Mk 14,66–72; Lk 22,54–62; Jn 18,15–18,25–27, najmä pokiaľ ide o druhé zapretie?

Odpoveď: Nie je v tom žiadny problém, ak si uvedomíte, že davy zvyčajne nie sú tiché. Najprv sa pozrime na sled udalostí, potom vylúčime to, čo nie je správnou odpoveďou, a nakoniec uvedieme správnu odpoveď.

Postup udalostí:

1. Keďže „tento učeník“ [Ján] bol známy veľkňazovi, vošiel do nádvoria. Potom vyšiel von, oslovil dievča/služobnicu/služobku, ktorá mala službu, a priviedol Petra dnu cez dvere. Jn 18,15–16

2. Prvé obvinenie: Na nádvorí k nemu prišla (Mt), prešla okolo (Mk) jedna dievčina/služobnica veľkňaza, ktorá stála pri dverách, pozrela sa na Petra vo svetle ohňa a povedala Petrovi, že bol s Ježišom. Peter sa na nádvorí zohrieval. Mt 26,69; Mk 14,66–67; Lk 22,54–56; Jn 18,17a

3. Prvé zapretie: Peter zaprel Ježiša slovami: „Žena, nepoznám ho“ (Lk), „Neviem, o čom hovoríš“ (Mt) alebo „Neviem a ani nerozumiem , o čom hovoríš“ (Mk) pred všetkými (Mt). Mt 26,70; Mk 14,68; Lk 22,57; Jn 18,17

4. Druhá vlna obvinení: Potom Peter vyšiel k bráne (Mt) a iná dievčina [allu] povedala davu: „Tento muž bol s Ježišom z Nazaretu.“ (Mt). Petra obvinili: „Aj ty si jeden z nich.“ (Lk) Služobnica (Mk), keď znova uvidela Petra, povedala davu: „Tento muž je jeden z nich.“ (Mk) Petra sa spýtali: „Nie si aj ty jeden z jeho učeníkov?“ (Jn) Mt 26,71; Mk 14,69; Lk 22,58a; Jn 18,25a

5. Druhé zapretie: Peter s prísahou povedal: „Nie som“ (Jn), „Človeku [anthrope], nie som.“ (Lk) „Neznám toho človeka!“ (Mt), a zaprel Ježiša druhýkrát. Mt 26,72; Mk 14,70a; Lk 22,58b; Jn 18,25b

6a. Tretia vlna obvinení: Asi o hodinu neskôr (Lk) ľudia, ktorí tam stáli [malý dav?], tvrdili, že Peter je jedným z nich, a spomenuli jeho galilejský prízvuk. Mt 26,73; Mk 14,70b; Lk 22,59

6b Buď pred bodom 6a, alebo po ňom, jeden zo sluhov veľkňaza, príbuzný muža, ktorému Peter odrezal ucho, obvinil Petra, že ho videl v olivovom háji. Jn 18,26

7. Tretie zapretie: Peter zaklial a povedal: „Človeče, neviem, o čom hovoríš“ (Lk), „Neznám toho človeka!“ (Mt) alebo „Neznám toho človeka, o ktorom hovoríš!“ (Mk, Jn), a po tretíkrát zaprel Ježiša. Hneď nato, keď boli ešte v dome, zakikiríkal kohút. Ježiš sa pozrel na Petra (Mt 26, 74–75; Mk 14, 71–72; Lk 22, 60–62; Jn 18, 27).

Čo nie je správna odpoveď:

Odlišné poradie nie je odpoveďou, pretože evanjeliové správy používajú slová ako „neskôr“, „potom“ a „asi o hodinu neskôr“.

Viac ako tri zaprenia sú síce teoreticky možné, ako naznačil jeden z respondentov, ale neexistuje žiadny presvedčivý dôvod, prečo by Ježiš povedal, že Peter ho zaprie trikrát, a pritom to bolo viac ako trikrát.

Odpoveď: (Dav nemlčí)

Po Petrovom prvom zaprení o niečo neskôr oslovila dav druhá dievčina a hovorila o Petrovi. Nádvorie bolo vnútri domu a pravdepodobne nebolo až také veľké. Čakali by ste, že prvá dievčina bude mlčať? – takmer určite nie. Opakovala by to, čo povedala Petrovi. Čakali by ste, že dav bude mlčať pri takomto vážnom obvinení? – veľmi nepravdepodobné. Muž Petra neobvinil, ale spýtal sa ho, či bol s Ježišom. Preto aj keď ženy Petra obvinili, on odpovedal mužovi.

Podobne, pri treťom zaprení, očakávali by ste, že niekto prehovorí k davu a nikto z davu na to nič nepovie? Okrem týchto dvoch vecí sa pravdepodobne hovorilo aj o ďalších veciach.

Otázka: Ako mohla žena (Mária Magdaléna) v Mk 14,1 pomazať Ježiša dva dni pred sviatkom Paschy, keďže sa to stalo šesť dní pred paschálnou večerou?

Odpoveď: Slová „sviatok“ v preklade Kráľa Jakuba nie sú v pôvodnom gréckom texte, ani v novších prekladoch.

Otázka: V Mk 15,25 bol Ježiš ukrižovaný v tretej hodine, alebo sa jeho súd konal v šiestej hodine, ako hovorí Jn 19,14?

Odpoveď: Najprv fakt, ktorý nie je súčasťou odpovede, a potom odpoveď.

Skutočnosť, ktorá nie je súčasťou odpovede: Ako poukázali Eusébius a iní, grécky spôsob zápisu čísiel tri a šesť sa líšil iba jedným ťahom, takže mohlo ísť o chybu pisára. Toto však nie je odpoveď, pretože nasledujúca časť ukazuje, prečo by sa tieto dva časy mali líšiť.

Odpoveď:

Mark používal židovský deň, ktorý začínal o 6:00 ráno, takže Ježiš bol ukrižovaný okolo 9:00 ráno. Ján, ktorý písal predovšetkým pre pohanských čitateľov, používal v Jánovi 1:39; 4:6; 19:14 rímsky deň, ktorý začínal o polnoci, takže súd začal okolo 6:00 ráno.

Ako historickú poznámku uvádzame, že Rimania a Gréci začínali deň o polnoci. Slávny astronóm Klaudius Ptolemaios (2. storočie n. l.) začínal každú polovicu dňa o polnoci a o poludní, a podľa diela The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 2, s. 619, sa zrejme takto dostali do používania označenia A.M. a P.M.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman tvrdí, že Ježiš bol apokalyptický (zameriaval sa na koniec čias) v evanjeliu podľa Marka, ale nie v evanjeliu podľa Jána (kniha „Jesus, Interrupted“, s. 81).

Odpoveď: Ježiš bol apokalyptický (hovoril o konci čias) v troch evanjeliách: Matúš 24–25, Marek 13 a Lukáš 17:20–37. Všeobecne sa uznáva, že Jánovo evanjelium bolo napísané neskôr ako ostatné evanjeliá. Jánovo evanjelium má približne rovnaký rozsah ako ostatné evanjeliá. Poskytuje veľa podrobností o rečiach, ktoré sa v ostatných evanjeliách nenachádzajú, ale zrejme nepovažoval za potrebné opakovať to, čo ostatné evanjeliá už celkom jasne vysvetlili. Samozrejme, knihou s najväčším množstvom apokalyptického materiálu v Biblii nie je žiadne evanjelium, ale kniha Zjavenie, ktorú zapísal Ján.

Otázka: V Mt 26,14–16; Mk 14,43–45; Lk 22,1–6 a Jn 18,2 si Ehrman myslí, že to, že Judáš povedal Židom, kde sa Ježiš nachádza, nebolo príliš dôležité; skôr Judáš povedal Židom, že Ježiš sa považuje za kráľa Židov, a oni to mohli využiť na to, aby presvedčili Rimanov, aby ho popravili. Priznáva, že toto „je nezvyčajnejší výklad“. [A čo triumfálny vstup do Jeruzalema?] (Jesus, Interrupted, s. 170–171)

Odpoveď: Je to jediná osoba, o ktorej som počul, že má tento netradičný výklad. Ehrman tvrdí, že židovskí vodcovia mohli Ježiša sledovať a zatknúť ho, ale nemali dostatočne silné obvinenie, aby ho Rimania mohli odsúdiť. Ehrman teda v podstate hovorí, že pre židovských vodcov bolo dôležité: a) dokázať, že sa hlásil za kráľa, a b) byť schopní zatknúť Ježiša v čase, keď ho dav nemohol ochrániť. A ako by mohol byť Judáš, ktorý tvrdil, že Ježiš to povedal, sám o sebe dôveryhodným svedkom?

A čo palmové ratolesťe a triumfálny vstup? To by im už samo o sebe poskytlo dôvod na obvinenie, ktoré by mohli vznesť. Pokiaľ ide o sledovanie Ježiša, keď každú noc mizol medzi svojimi učeníkmi, potrebovali by špióna, niekoho, kto by sa vmiesil medzi učeníkov a podával im správy. Židovskí vodcovia mali špióna: Judáša.

Otázka: V Mt 26,26–29 a Mk 14,22–23, skutočne Ježiš sám jedol chlieb a pil z kalicha počas Poslednej večere?

Odpoveď: Áno, Ježiš s nimi jedol podľa Lukáša 22,15–16. Pre učeníkov by bolo veľmi podivné, keby oni jedli plnohodnotné jedlo, zatiaľ čo Ježiš by nejedol nič.

Otázka: Čo presne povedal Ježiš počas Poslednej večere v Mt 26,26–29; Mk 14,17–26; Lk 22,15–38; Jn 13,3–29 a 1 Kor 11,24–25?

Odpoveď: Žiaden z týchto záznamov sa netvári ako doslovný opis.

Tu je to, čo môžeme vidieť.

Pred večerou

Ježiš umyl nohy svojim učeníkom a hovoril o službe (Jn 13, 3–20).

Prvé vyhlásenie

„Veľmi som túžil jesť s vami túto veľkonočnú večeru pred svojím utrpením. Lebo vám hovorím, že ju už nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ (Lukáš 22:15–16) Toto mohlo byť povedané aj tesne pred alebo po piatom výroku.

Druhé vyhlásenie

„Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Matúš 26:21)

„Veru, hovorím vám: Jeden z vás, ktorí so mnou jedia, ma zradí.“ (Marek 14, 18b)

„Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Ján 13, 21b)

Tretia veta

„Ten, kto so mnou namočil ruku do misy, ma zradí…“ (Matúš 26:23-24)

„Je to jeden z Dvanástich – ten, kto so mnou máča ruku v miske. Syn človeka pôjde tak, ako je o ňom napísané, ale beda tomu človeku, ktorým je zrazený, ! Bolo by pre neho lepšie, keby sa nebol narodil.“ (Marek 14:20b-21)

Ježiš odpovedal: „Je to ten, komu dám tento kúsok chleba, keď ho namočím.“ (Ján 13:26a)

Štvrté vyhlásenie

„Sám si to povedal.“ (Matúš 26:25)

Piate vyhlásenie

„Čo chceš urobiť, urob to rýchlo.“ (Ján 13:27f)

Šieste vyhlásenie

„Vezmite to a rozdeľte si to medzi sebou. Lebo vám hovorím, že odteraz nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ (Lukáš 22:17b-18)

Siedme vyhlásenie

„Vezmite a jedzte; toto je moje telo.“ (Matúš 26:26)

„Vezmite to; toto je moje telo“ (Marek 14:22).

„Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to robte na moju pamiatku.“ (Lukáš 22:19b)

„Toto je moje telo, ktoré je za vás; to robte na moju pamiatku.“ (1 Korinťanom 11:24)

Modlitba

Poďakoval sa za kalich (Matúš 26:27)

Ôsme vyhlásenie

„Pite z neho všetci. Toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Hovorím vám, že odteraz nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem piť znova s vami v kráľovstve môjho Otca.“ (Matúš 26, 27b–29)

„Toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých. Veru, hovorím vám: Odteraz nebudem piť z plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem piť nanovo v Božom kráľovstve.“ (Marek 14, 24b–25)

„Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás. Hľa, ruka toho, kto ma zradí, je so mnou na stole. Syn človeka síce pôjde, ako je to predurčené, ale beda tomu človeku, ktorý ho zradí.“ (Lukáš 22:20b–22)

„Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi; to robte, zakaždým, keď z neho pijete, na moju pamiatku.“ (1 Korinťanom 11:25b)

Spor o to, kto je najväčší (Lukáš 22, 25–31)

Povedal Petrovi, že kohút zakikiríka, keď ho Peter trikrát zaprie (Lukáš 22:34)

Rozprava o peňaženke a mečoch (Lukáš 22:35–38)

Spievanie chválospevu (Matúš 26:30; Marek 14:26)

Citáty z Písma sú prevzaté z BSB.

Otázka: Na základe Mt 26,26–28; Mk 14,22–24; Lk 22:19-21; 1 Kor 11:23-26 jeden skeptik navrhol, že Posledná večera, ako je opísaná v Biblii, bola úplne vymyslená, pretože Židia nenávideli myšlienku prijímania „tela a krvi“, takže nielenže by to Ježiš vedel, ale aj Jeho učeníci a ostatní Židia by boli pobúrení touto inštitúciou a odmietli by Jeho učenie. Je na tomto tvrdení niečo pravdy?

Odpoveď: Nie, nikdy som nepočul tvrdenie, že Posledná večera bola vymyslená. Pozrime sa však na to bližšie.

Ak by to všetkých Židov odpudzovalo, čo potom Pavol, bývalý farizej? Po prvé, ako kresťan sa tým nenechal odradiť a naďalej to učil ostatných, vrátane Židov.

Počas Veľkej noci sa krv baránka nanášala na zárubne dverí, takže Židia boli dobre oboznámení s krvnými obetami a obetovaním baránkov.

Ján Krstiteľ v Jánovi 1:29 skutočne nazval Ježiša Baránkom Božím, ktorý snímá hriechy sveta.

Znie to ako novátorské obvinenie z 20. storočia bez akéhokoľvek historického kontextu. Mali by najprv nájsť v Talmude, neskorších židovských spisoch, raných aj neskorších kresťanských spisoch, rímskych spisoch alebo kdekoľvek aspoň nejaký dôkaz, že Židia to odmietli, že kresťania to nepraktizovali atď. Človek by mohol tvrdiť, že Ježiš v skutočnosti pochádzal z Nového Zélandu, ale bez predloženia akýchkoľvek skutočných dôkazov by tomu ľudia tiež uverili?

V každom prípade, tu sú dôkazy mimo Biblie, že Posledná večera sa skutočne slávila. Tisíce raných kresťanov zomreli za svoju vieru. Boli obviňovaní z ateizmu (pretože neverili v rímskych bohov) a z kanibalizmu (čo bolo skreslenie, pretože počas Večere Pánovej jedli a pili Kristovo telo a krv). Prečo by ich teda falošne obviňovali z kanibalizmu, keby sa nezúčastňovali na Večeri Pánovej?

Ignác, učeník apoštola Jána, ktorý zomrel pred rokom 116 n. l., spomína Večeru Pánovu vo svojom Liste Rimanom, kapitola 7, s. 77. „Túžim po chlebe Božom, nebeskom chlebe, chlebe života, ktorým je telo Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý sa neskôr stal potomkom Dávida a Abraháma; a túžim po nápoji Božom, a to po Jeho krvi, ktorá je neporušiteľnou láskou a večným životom.“

„Dávajte teda pozor, aby ste mali iba jednu Eucharistiu. Lebo je jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý [vyjadruje] jednotu Jeho krvi;“ List Ignáca k Filadelfským, kapitola 4, s. 81.

Justín Mučeník vo svojej Prvej obhajobe (147–151 n. l.), kap. 66, s. 185 „A tento pokrm sa medzi nami nazýva Eucharistia [Eucharistia], na ktorom sa nesmie zúčastniť nikto iný ako ten, kto verí, že to, čo učíme, je pravda, a kto bol obmytý krstom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie, a kto žije tak, ako to nariadil Kristus. Lebo neprijímame ich ako obyčajný chlieb a obyčajný nápoj; ale tak, ako Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, ktorý sa stal telom skrze Božie Slovo, mal telo i krv pre našu spásu, tak aj my sme boli poučení, že pokrm, ktorý je požehnaný modlitbou Jeho slova a z ktorého sa premenou živí naša krv a telo, je telo a krv toho Ježiša, ktorý sa stal telom.“

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) vo svojom diele Proti herézam, kniha 5, kapitola 2, s. 528, napísal: „Ak však toto [telo] skutočne nedosahuje spásu, potom nás Pán ani nevykúpil svojou krvou, ani kalich Eucharistie nie je prijímaním jeho krvi, ani chlieb, ktorý lámeme, nie je prijímaním jeho tela.“

Takže buď

a) Ježiš skutočne mal Poslednú večeru, alebo

b) Matúš, Marek, Lukáš, Pavol, Ignác, Justín Mučeník, Irenej a všetci ostatní ranokresťanskí autori sa mýlili.

c) Toto nenapísali; v priebehu storočí to bolo systematicky dopĺňané do ich spisov.

Aby sme mohli vyvrátiť námietku c), potrebujeme poznať dátumy najstarších rukopisov, ktoré obsahujú spomínané verše. Tu sú konkrétne verše, ktoré sa počas Poslednej večere výslovne zmieňujú o Ježišovom tele a krvi.

Matúš 26:26–28

p45 Chester Beatty I (všetky štyri evanjeliá a Skutky apoštolov) (100–150 n. l.) (predtým sa predpokladalo, že pochádza z konca 2. alebo začiatku 3. storočia n. l.) (Mt 20:24–32; 21:13–19; 25:41–26:39

s. 37 (=Ann Arbor 1570) Mt 26:19–52 (polovica 3. storočia)

Vaticanus (325–350 n. l.) a Sinaiticus (340–350 n. l.) obsahujú celé Matúšovo evanjelium. Fotografia strany z Matúšovho evanjelia z Codexu Sinaiticus sa nachádza v New International Dictionary of the Bible, s. 2004.

Alexandrinus [A] (okolo roku 450 n. l.) zachoval iba Matúša 25:7 až do konca.

Marek 14:22–24

Vaticanus [B] (325–350 n. l.), Sinaiticus [Si] (340–350 n. l.) a Alexandrinus [A] (okolo roku 450 n. l.) obsahujú celé Markovo evanjelium.

Lukáš 22:19–21

p75 Bodmer 14/15 Papyrusy (väčšina Lukáša a Jána) Obsahujú Lukáša 3:18–22; 3:33–4:2; 4:34–5:10; 5:37–6:4; 6:10–7:32; 7:35–39, 41–43; 7:46–9:2; 9:4–17:15; 17:19–18:18; 22:4–24:53. Zvyčajne sa datuje na roky 175–200 n. l. alebo 175–225 n. l. Jeho rukopis je však veľmi podobný inému dokumentu, papyrusu Fuad XIX, o ktorom je známe, že bol napísaný v rokoch 145–146 n. l.

Vaticanus [B] (325–350 n. l.), Sinaiticus [Si] (340–350 n. l.) a Alexandrinus [A] (okolo 450 n. l.) obsahujú celé Lukášovo evanjelium.

1 Korinťanom 11:23–26

s. 46 Chester Beatty II, 100–150 n. l., 1 Kor 1:1–9:2; 9:4–14:14; 14:16–15:15; 15:17–16:22

Vaticanus [B] (325–350 n. l.), Sinaiticus [Si] (340–350 n. l.) a Alexandrinus [A] (okolo 450 n. l.) obsahujú celý 1. list Korinťanom.

Otázka: V Mt 26,27b–29; Mk 14,24b–25; Lk 22,20b–22 a 1 Kor 11,25b – prijali kalich po chlebe, alebo pred chlebom, ako jasne ukazuje Lk 22,17b–18?

Odpoveď: Oboje. Počas židovskej Veľkej noci sa počas jedla prijímali štyri kalichy v rôznych fázach. Pri poslednom kalichu, po jedle, Ježiš povedal: „Toto je krv novej zmluvy…“ Aj keby človek nepoznal židovské zvyky, odpoveď by mohol zistiť, keďže Lukáš 22 spomína kalich pred chlebom aj kalich po chlebe.

Všimnite si, že v Matúšovi Ježiš prikazuje všetkým, aby vypili kalich. To je v rozpore s predchádzajúcou rímskokatolíckou praxou, podľa ktorej laici dostávali iba chlieb.

Tiež F. L. Godet vo svojom komentári k 1. Korinťanom na s. 63 hovorí, že Večera Pánova je „spojovacím článkom medzi Jeho dvoma príchodmi: pamiatkou jedného a zárukou druhého“.

Otázka: V Lk 22,31.34 povedal Ježiš, že Peter ho zaprie počas Veľkej noci, alebo až potom, čo odídu, ako to uvádzajú Mt 26,34; Mk 14,30 a Jn 13,38?

Odpoveď: Toto vyhlásenie by Petra tak ohromilo, že by si pravdepodobne myslel, že nepočul jasne, keby to Ježiš po Veľkej noci nezopakoval. Mimochodom, Písmo tiež nehovorí, že by to Ježiš povedal len dvakrát.

Otázka: V Mt 26,57–68 a Mk 14,53–65, konal sa Ježišov súd v noci, alebo ráno, ako uvádzajú Lk 22,54–71 a Mt 27,1,2,11–26?

Odpoveď: Oboje, pretože sa konal súd pred židovskou veľradou a súd pred Pilátom.

Súd pred židovským Sanhedrinom v Matúšovi 26,57–68 a Markovi 14,53–65 sa začal uprostred noci a skončil za úsvitu. Mimochodom, podľa židovského zákona bolo zakázané konať súd v noci.

Lukáš o súdnom procese nehovorí, okrem pohľadu Petra, ktorý stál vonku. Ježiš vošiel do domu veľkňaza a potom on a kňazi vyšli z domu.

Kohút zakikiríkal krátko pred úsvitom v Matúšovi 26:74–75, Markovi 14:72 a Lukášovi 22:60–62.

Potom nastalo svitanie v Matúšovi 27:1; Markovi 15:1 a Lukášovi 22:66.

Ježiš bol potom súdený pred rímskym guvernérom Pontským Pilátom v Matúšovi 27:1–2, 11–26; Markovi 15:1–5 a Lukášovi 23:1–5. Pozri si tiež nasledujúcu otázku.

Otázka: Aký bol sled udalostí pred súdom pred veľradou v Mt 26,57–68; Mk 14,53–65 a Lk 22,60–62?

Odpoveď: Postup bol nasledovný.

1. Hneď po zatknutí Ježiša v Getsemanskej záhrade sa najprv vydali do domu Annáša, svokra veľkňaza Kaifáša (Lukáš 22:54; Ján 18:12–13).

2. Buď v Jánovi 18:24, alebo skôr, bol Ježiš poslaný do Kaifášovho domu. Matúš 26:56–57 a Marek 14:51–53 vynechávajú predchádzajúci detail a spomínajú len príchod do Kaifášovho domu.

3. Peter sa raz zaprel Ježiša (Matúš 26:70; Marek 14:68; Lukáš 22:57; Ján 18:17).

4. O niečo neskôr Peter zaprel Ježiša druhýkrát (Matúš 26:71; Marek 14:69; Lukáš 22:58; Ján 18:25).

5. Asi o hodinu neskôr sa Peter zaprel Ježiša po tretíkrát. Ešte boli v dome, keď zakikiríkal kohút (Matúš 26:74; Marek 14:71–72; Lukáš 22:59–62; Ján 18:27).

6. Za úsvitu sa židovská rada spýtala Ježiša (alebo sa Ho spýtala znova): „Ak si Kristus, povedz nám to.“ A dospeli k rozhodnutiu (Matúš 27:1; Marek 15:1; Lukáš 22:66–71).

7. Medzitým bolo už skoro ráno a Ježiš v sprievode kňazov opustil Kaifášov dom a išiel na súd pred rímskeho guvernéra Piláta (Matúš 27:2; Marek 15:1; Lukáš 23:1; Ján 18:28–38).

8. Pilát poslal Ježiša k Herodesovi (Lukáš 23:7–11a).

9. Herodes poslal Ježiša späť k Pilátovi (Lukáš 23:11b–12).

10. V noci predtým mala Pilátova manželka sen, v ktorom sa nechcela mať nič spoločné s odsúdením Ježiša. Matúš 27:19

11. Pilát sa ich opýtal, či chcú, aby bol prepustený Barabáš alebo Ježiš (Matúš 27:15–27; Lukáš 23:18–25; Ján 18:39–40).

Otázka: Prečo je v Mt 27,2 Pontius Pilát nazývaný guvernérom, keď v skutočnosti bol prefektom?

Odpoveď: Prefekt (praefectus) bol špecifickejší termín pre guvernéra malej, ťažko spravovateľnej oblasti.

Otázka: Keďže bol Pilát mimo Biblie známy ako krutý a nespravodlivý vládca, prečo ho evanjeliá v Mt 27,2.11–26 vykresľujú ako slabého a veľmi dbajúceho na zdanie spravodlivosti?

Odpoveď: Existujú dve vzájomne sa dopĺňajúce vysvetlenia.

Vratká pôda: Možno sa Pilátovo správanie zmenilo okolo roku 33 n. l., keďže v tom čase si Pilát uvedomil, že sa voči cisárovi nachádza na veľmi vratkej pôde. Pilát nariadil, aby boli v Herodovom paláci v Jeruzaleme umiestnené štíty s vyobrazením cisárovho mena. Židia sa odvolali k rímskemu cisárovi a samotný Tiberius priamo nariadil Pilátovi, aby štíty odstránil.

Druhým zdrojom neistoty bolo to, že Pilát sa dostal do svojej funkcie vďaka vplyvu svojho mentora, antisemitu Sejana. Sejan bol popravený Tiberiom 18. októbra roku 31 n. l. a Pilát sa o tejto správe pravdepodobne dozvedel už v roku 33 n. l. Predtým Tiberius neváhal trestať svojich rímskych spoluobčanov za vydieranie a zradu. Sám Pilát bol odvolaný z úradu v rokoch 36/37 n. l.

Dve stránky: Okrem toho aj v diele The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 559–560, sa spomína druhý faktor: „Z psychologického hľadiska môže byť človek, ktorý je vo svojej podstate slabý, neistý a sebecký, keď sa dostane do mocenskej pozície, despotický a necitlivý. Inými slovami, Pilátov charakter sa nezmenil, len prejavoval inú stránku svojej osobnosti.“ Pilátovo správanie, hoci sa mohlo javiť ako do istej miery ‚pro-Ježišovské‘, v skutočnosti také nebolo, ako dokazujú Ježišovo mučenie a ukrižovanie. Namiesto toho, aby bol ‚pro-Ježišovský‘, bol Pilát v skutočnosti ‚proti Sanhedrínu‘.“

Pontius Pilát nebol sebavedomý človek. Potom, čo ho Tiberius v rokoch 36/37 n. l. odvolal z úradu, spáchal podľa Eusébiusa samovraždu.

Otázka: V Mt 27,2–14; Mk 15,2–15; Lk 23,1–24 a Jn 19,1–15 – aké dôkazy o existencii Pontia Piláta existujú mimo Biblie?

Odpoveď: Mimo Biblie existuje šesť nezávislých dôkazov.

1. Nekresťanský rímsky historik Tacitus (r. 100 n. l.) v diele Anály 15:44 píše: „Christus, od ktorého [kresťania] dostali svoje meno, bol popravený na základe rozsudku prokurátora Pontia Piláta za čias cisára Tiberia;“

2. V knihe „The Bible As History“ (s. 373) je obrázok prednej a zadnej strany mince, ktorú vydal rímsky prokurátor Pontius Pilát.

3. V roku 1961 bol v rímskom divadle v prístave Cézarey nájdený nápis, ktorý spomína Pontia Piláta. Jeho fotografia sa nachádza v slovníku „Wycliffe Bible Dictionary“ na s. 1343, v slovníku „Wycliffe Dictionary of Biblical Archaeology“ na s. 456 a v knihe „The Archaeology of the New Testament“ (Finnegan) na s. 138–139. Zachované časti znejú:

Obyvateľom Cézarey

Tiberieum

Pontius Pilát

Prefekt Judey

Spomína sa to aj v diele „The Dictionary of New Testament Background“ na s. 534 a v knihe „The Archaeology of the New Testament“ (Blaiklock) na s. 58.

4. Žid Filón tiež uvádza, že Pontský Pilát priniesol zlaté štíty s menom cisára Tiberia a zavesil ich v Herodovom paláci. Židia to považovali za urážku a obrátili sa na Tiberia, ktorý nariadil Pilátovi, aby štíty odstránil, čo pravdepodobne spôsobilo, že Pilát stratil tvár. (O posolstve k Gaiovi 38–39 (299–306), s. 784–785.

5. Josephus v diele Staroveké dejiny Židov 18.3.1 (napísané okolo rokov 93–94 n. l.) a Vojny Židov 2.9.2 tiež spomína Pontia Piláta ako guvernéra.

6. Ranokresťanskí spisovatelia.

Ignác (zomrel v rokoch 107/116 n. l.) v „Liste Magnesianom“, kap. 11–12, s. 64, spomína Pontia Piláta

Ježiš bol skutočne prenasledovaný za vlády Pontia Piláta, skutočne ukrižovaný, zomrel a vstal z mŕtvych. Ignácov List Trallianom, kap. 9, s. 70

Justín Mučeník (okolo roku 150 n. l.) Ježiš Kristus bol ukrižovaný za vlády Pontia Piláta. „…a my Ho oprávnene uctievame, keďže sme sa dozvedeli, že On je Synom samotného pravého Boha, a kladieme Ho na druhé miesto, prorockého Ducha na tretie, a to dokážeme.“ Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 13, s. 166–167

Ukrižovaný za vlády Pontia Piláta. Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 61, s. 183

Melito zo Sardis (170–180 n. l.) v diele Ante-Nicene Fathers, zväzok 8, kap. 4, s. 757 uvádza, že Ježiša odsúdil Pilát.

Irenej v diele Proti herézam (182–188 n. l.), kniha 3, kap. 4.2, s. 417, uvádza, že Ježiš, ktorý „spojil človeka skrze seba s Bohom“, trpel pod Pontským Pilátom a vstal z mŕtvych. Ježiš je Sudca tých, ktorí sú súdení.

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) cituje 1. list Timoteovi 6,13 a spomína Pontia Piláta. Fragment 4, s. 579 (Eusébiova Cirkevná história, kniha 6, kap. 14)

Tertulián (198–220 n. l.) spomína Pontia Piláta v diele Apológia, kap. 21, s. 35

Hippolyt, biskup z Portu (222–235/6 n. l.), spomína Kaifáša, Herodesa a bičovanie Pilátom. Proti heréze Noeta, kap. 18, s. 230

Origenes (225–254 n. l.) uvádza, že dav mohol ovplyvniť Piláta, aby odsúdil Ježiša. Spomína tiež jeho nepriateľstvo voči Herodesovi a ich zdanlivé priateľstvo. Origenesov Komentár k Matúšovi, kniha 12, kap. 1, s. 449–450.

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.) „nakoniec Ho [Ježiša] zadržal a vydal ho Pontskému Pilátovi, ktorý bol vtedy v mene Rimanov prokurátorom Sýrie, a s násilnou a tvrdohlavou naliehavosťou požadoval Jeho ukrižovanie a smrť.“ Cypriánove traktáty, traktát 7, kap. 13, s. 468

Peter z Alexandrie (306, 285–311 n. l.) spomína, že Ježiša vydali Pilátovi. Kánonické listy, kánon 9, s. 273

Laktancius (cca 303 – cca 325 n. l.) spomína, že po tom, čo Judáš zradil Ježiša, Židia ho odviedli pred Pontského Piláta. Božské inštitúcie, kniha 4, kap. 18, s. 119. Herodesa spomína v kap. 18, s. 120.

Atanáz (r. 331 n. l.) spomína, že Pilát si počas Kristovho súdu umyl ruky. Dejiny arianov, kap. 68, s. 295

Eusébius, kresťanský cirkevný historik (r. 318 n. l.), spomína Pontia Piláta a uvádza, že po odvolaní z úradu spáchal samovraždu.

Pontius Pilát bol guvernérom Judey, kde nahradil Gratusa, v rokoch 26–36/37 n. l.

Otázka: Čo ešte vieme o Pontiusovi Pilátovi okrem toho, čo je uvedené v Mt 27,2–14; Mk 15,2–15; Lk 23,1–24 a Jn 19,1–15?

Odpoveď: „Pontius“ bol rímsky rod. „Pilatus“ znamená „ten, kto je vyzbrojený pilumom“, čiže oštepom. Väčšina toho, čo vieme o Pontiusovi Pilátovi, pochádza od Jozefa Flavia. Cisár Tiberius Caesar mal priateľa menom Sejanus, ktorý chcel zničiť všetkých Židov, a Pontius Pilát a jeho súčasník Flaccus boli pravdepodobne Sejanusovými chránencami. Keď sa Pontius Pilát v roku 26 n. l. stal správcom (alebo prokurátorom) Židov, bol prvým, kto do Jeruzalema priniesol zástavy s podobizňou Cézara. Keď Židia požiadali, aby boli odstránené, Pilát ich obkľúčil vojakmi a pohrozil im smrťou. Josephus zaznamenáva, že Židia sa hodili na zem, aby ukázali, že radšej zomrú, ako by porušili svoj zákon. Pilát odniesol zástavy do Cézarey.

Pilát potom vzal peniaze z chrámovej pokladnice na výstavbu akvaduktu, ktorý mal privádzať vodu do Jeruzalema. Keď Židia protestovali, Pilát nechal medzi davom vojakov prezlečených za civilistov, ktorí zabili mnohých z davu. Lukáš 13:1 tiež zaznamenáva, že Pilát zabil niektorých Galilejčanov, ktorých krv zmiešal s ich obetami.

Keď sa niektorí Samaritáni zhromaždili na vrchu, aby si prezreli posvätné nádoby, ktoré tam údajne umiestnil Mojžiš, Pilát poslal vojsko, aby ich prepadlo a zabilo. Samaritáni sa odvolali k Vitelliovi, legátovi Sýrie, ktorý poslal Marcellusa, aby dočasne prevzal velenie nad Judeou, a nariadil Pilátovi, aby v roku 36/37 n. l. odišiel do Ríma v hanbe a podal Caesarovi správu o svojich činoch. Sejanus bol popravený 18. októbra roku 31 n. l. a Tiberius sa snažil zvrátiť antisemitskú politiku. Tiberius Caesar zomrel 16. marca roku 37 n. l., kým bol Pilát na ceste do Ríma. Pilát sa už nikdy nevrátil do Judey. Podľa tradície spáchal samovraždu utopením na území dnešného Rakúska alebo Švajčiarska.

Žid Filo uvádza, že Herodes Agrippa I. nazval Piláta „od prírody neústupným, zmesou tvrdohlavosti a neúprosnosti“.

V dnešnej publikácii „Príručka na riešenie biblických problémov“ na strane 60 sa uvádza, že Pilátovo postavenie voči cisárovi bolo obzvlášť neisté. Kým cisár (Caesar) túžil po stabilite, Pilát už trikrát takmer vyvolal povstania. Cisár Tiberius nedávno dal popraviť viacerých úradníkov za zradu. Keby sa ukázalo, že Pilát toleruje niekoho, kto sa hlásil za kráľa, neplatil dane alebo chcel mať vlastné kráľovstvo, stal by sa len jedným z mnohých, ktorých Tiberius dal popraviť. Tento fakt neunikol Židom, ktorí Pilátovi smelo povedali: „Ak tohto kráľa prepustíš, nie si Caesarovým priateľom.“

Otázka: Koľko ľudí sa nachádzalo v dave pred Pilátom, Ježišom a Barabášom v Mt 27,19–26; Mk 15,7–15; Lk 23,23–25; Jn 18,38–40?

Odpoveď: Archeológovia vykonali vykopávky v oblasti pred Pilátovým súdnym stolom a podľa publikácie The Olive Tree Connection (str. 48) uvádzajú, že v tejto oblasti mohlo byť maximálne 150 ľudí. Počas Veľkej noci mohlo byť v Jeruzaleme niekoľko stotisíc ľudí, ale pred Pilátom mohlo byť len 150. Pre kňazov by bolo ľahké vybrať si ľudí, ktorých chceli mať pred Pilátom, keď ten ponúkol prepustiť jedného väzňa.

Otázka: Čo vieme o ukrižovaní pred Kristom na základe Mt 27,26; Mk 15,15; Lk 23,20–25; Jn 19,16; Sk 2,23; Heb 12,2?

Odpoveď: Ukrižovanie bolo strašnou, ale bežnou formou popravy u mnohých národov.

Kto a kedy: Praktizovali ho Feničania, Kartáginci a Egypťania. Herodotos vo svojom diele Dejiny 3.125 spomína, že Peržania používali ukrižovanie živých ľudí. V Dejínach 3.159 Herodotos tiež uvádza, že Dárius (512–485 pred Kr.) dal ukrižovať 3 000 popredných občanov Babylona. Anchor Bible Dictionary, zväzok 1, s. 1207, tiež uvádza, že iné staroveké zdroje, ktoré nie sú nevyhnutne spoľahlivé, spomínajú, že ukrižovanie používali obyvatelia Indie, Asýrčania, Skýti, Tauri, Tráci, Kelti, Germáni a Briti. Július Cézar uvádza, že Numidijčania používali ukrižovanie. Keď Alexander Veľký v roku 332 pred n. l. konečne dobyl fénické mesto Týros, okamžite zabil 6 000 – 8 000 ľudí a neskôr ukrižoval 2 000.

Židov dal ukrižovať seleukovský Antiochus IV. (167 pred n. l.) podľa Jozefa Flavia v diele „Staroveké dejiny Židov“, kniha 12, kap. 5, s. 257. V diele „Staroveké dejiny Židov“, kniha 13, kapitola 14.2, s. 285, Josephus tiež uvádza, že saducejský vládca Alexander Jannaeus (103–76 pred n. l.) ukrižoval v Jeruzaleme 800 farizejov, pričom predtým pred ich očami zabil ich manželky a deti.

Medzi Rimanmi bol Plautus (zomrel v roku 184 pred n. l.) prvým spisovateľom, ktorý poskytol dôkazy o rímskom ukrižovaní, pričom išlo o ľudí ukrižovaných ešte pred jeho dobou. Napríklad v roku 217 pred n. l. bolo v Ríme ukrižovaných 25 mužských otrokov, ktorí sa podieľali na sprisahaní. Josephus uvádza, že existovali tri hlavné formy rímskej popravy: sťatie hlavy/hodenie šelmám, upálenie a ukrižovanie. Tiež uvádza, že upálenie bolo považované za miernejší trest než ukrižovanie.

Odkiaľ to Rimania prevzali: Gréci aj Rimania prevzali ukrižovanie od Feničanov. (Kartágincov možno považovať za „západných Feničanov“). O kartáginskom ukrižovaní svedčia početné zdroje a je možné, že Rimania túto prax prevzali práve od nich.

Archeologické pozostatky: Hoci sa o ukrižovaní široko hovorilo a praktizovalo sa, máme k dispozícii iba jeden archeologický pozostatok ukrižovania podľa knihy The Resurrection of Christ, s. 36, poznámka pod čiarou 28. Tým jediným artefaktom sú kosti muža menom Yehohanan Ben Hagko. Jeden z klincov bol stále zapichnutý v jeho členku, keďže ľudia, ktorí ho pochovávali, ho zrejme nedokázali vybrať. Tento nález je zaradený v katalógu Izraelského úradu pre pamiatky pod číslom 95-2067/5. Ukrižovanie

Ako kresťanský symbol: Existujú niektoré veľmi zaujímavé archeologické objavy týkajúce sa používania kríža ako symbolu. Samozrejme, Pavol (okolo roku 52 n. l.) „kázal o ukrižovanom Ježišovi“ v 1. liste Korinťanom 2:2, „chválil sa krížom“ v Liste Galaťanom 6:14 a bol prenasledovaný pre kríž v Liste Galaťanom 5:11; 6:12. Ale ako vieme s istotou, ako kríž vyzeral?

Keď bolo Herculaneum v roku 79 n. l. zničené výbuchom sopky Vezuv, v jednom z vykopaných domov bol objavený kríž (latinský kríž podobný malému písmenu t).

V Talpiothu, predmestí Jeruzalema, boli pred rokom 70 n. l. nájdené ossuáriá (nádoby na uchovávanie kostí), na ktorých boli všetky štyri strany označené krížom, ktorý vyzeral ako znamienko plus.

Podľa Justína Mučeníka (cca 138–165 n. l.) porovnal kríž v 60. kapitole svojej Prvej apológie s gréckym písmenom Chi (podobným X).

Kríž vyzeral ako grécke písmeno tau podľa Tertuliánovej diela Päť kníh v odpovedi na Marciona, kniha 3, v. 120, s. 153.

Atanáz (323–326 n. l.) uviedol v diele „O vtelení“ 25:3, že len na kríži človek umiera s roztiahnutými rukami.

V Ríme na Palatínskom vrchu boli nájdené rímske graffiti, ktoré sa vysmievali kresťanom. Podľa diela „Archeológia Nového zákona“ (Blaiklock), s. 99, zobrazujú kríž s roztiahnutými ramenami.

Otázka: Prečo bol v Mt 27,15–19; Mk 15,6–7; Lk 23,16–18 a Jn 18,39–40 Ježiš, ktorý ešte nebol uznaný za vinného, zvažovaný pre „program milosrdného prepustenia“?

Odpoveď: Nikto netvrdil, že rímska spravodlivosť bola vždy spravodlivá. Keďže Ježišovo odsúdenie bolo zrejme takmer hotovou vecou, predpokladám, že pre Piláta malo zmysel navrhnúť na milosť človeka, ktorý ešte nebol uznaný za vinného. Niekedy sa aj skutky milosrdenstva môžu využiť na nespravodlivé účely.

Otázka: Prečo bola v Mt 27,19 Pilátova manželka v Jeruzaleme?

Odpoveď: Manželky často sprevádzali rímskych guvernérov. Ešte predtým Tacitus v diele Annales 3:34–35 spomína, že senát rokoval o návrhu Severa a Caecinu zakázať manželkám sprevádzať úradníkov, ale návrh bol zamietnutý.

Otázka: V Mt 27,34 a Mk 15,23 – ponúkli iní Ježišovi nápoj a on ho odmietol, alebo Ježiš povedal: „Mám smäd“ a prijal nápoj, ako naznačuje Jn 19,28–29?

Odpoveď: Ľudia ukrižovaní na kríži mali obrovskú smäd a Ježiš zrejme nebol výnimkou, keď povedal, že má smäd. Ponúkli mu špongiu namočenú v octe. Nápoj obsahoval žlč, ktorá mala utlmiť bolesť. Ježiš spočiatku prijal špongiu a ochutnal nápoj, ale potom už ďalej odmietol. Ježiš nechcel používať liek proti bolesti, keď trpel za naše hriechy.

Otázka: V Mt 27,35–36; Mk 15,24; Lk 23,34b; Jn 10,23–24 – moja manželka chce na naše 10. výročie svadby ísť do kasína v Louisiane. (Ako kresťan z toho nemám dobrý pocit, ale podvolil som sa jej želaniam.) Dohodli sme sa, že na hazard minieme najviac 200,00 $. Je to len druhýkrát za 10 rokov, čo ideme do kasína. (Naposledy, keď sme boli v kasíne, minuli sme asi maximálne 100,00 $, a to bolo pred 3 rokmi.) Páchame podľa Božieho slova hriech?
Osobne nemôžem v Písme nájsť žiadne miesto, ktoré by sa priamo zaoberalo hazardom. A súhlasím s tým, že hazardný priemysel spôsobuje, že ľudia sa stávajú závislými, a je to odvetvie, bez ktorého by Amerika mohla žiť. Napriek tomu pochybujem, že skutočne pácham hriech, ak hazardujem s takou malou sumou peňazí a za 10 rokov navštívim len dve kasína. Dokonca som povedal svojej manželke, že čokoľvek vyhráme, mali by sme darovať na charitu. Dokonca si beriem letáky s evanjeliom, aby som ich rozdal v kasíne. Myslím si, že z tohto výletu by mohlo vziasť niečo dobré. (Gn 50,20) =) (Napriek tomu sa kvôli tomu necítim o nič lepšie, že tam idem.)

Ale... tu je príklad na porovnanie: Mali by všetci kresťania prestať kupovať a piť víno (pri špeciálnych príležitostiach/svadbách), keďže alkoholový priemysel spôsobuje, že milióny ľudí sa stávajú závislými na tomto nápoji?

Ale aký príklad potom dávam svojim deťom? Čo ak môj syn vyrastie s presvedčením, že chodiť do kasín je v poriadku, a potom sa stane závislým od hazardu? Na druhej strane, môj syn by sa mohol stať závislým od vína – je však jeho závislosť moja vina, keďže ja pijem víno alebo pivo len zriedka? (A nie som závislý.)

Odpoveď: V Biblii nie je žiadny priamy verš, ktorý by veriacim zakazoval hazard, a nie je tam ani nič, čo by hovorilo, že je to v poriadku. (Existujú verše v Starom aj Novom zákone, ktoré hovoria, že pitie vína s mierou je v poriadku.)

Samozrejme, ako kresťania nemáme čítať prikázania v Biblii a snažiť sa od nich čo najviac odkláňať, bez toho, aby sme ich skutočne porušili. Skôr máme túžiť poznať jadro Božej vôle pre nás a žiť podľa neho. Hazard je oblasť , v ktorej máme poslúchať Boha podľa svojho svedomia a chápania toho, čo sa Mu páči.

Veci, ktoré naznačujú, že určité hazardné hry môžu byť v poriadku

Iné formy zábavy sú v poriadku: Povedali ste, že nie ste závislí a že neprekročíte sumu 200 dolárov. Človek môže minúť 200 dolárov v zábavnom parku (napríklad v Disneylande) a to nemusí byť nutne hriech.

Kresťanské svedectvo. Keďže ste spomenuli, že chcete priniesť letáky od Chicka, aby si ich ľudia prečítali, mohli by ste skontrolovať, či má Chick nejaký zvlášť vhodný leták o ľuďoch, ktorí prehrali všetky svoje peniaze v hazardných hrách.

Potěšte svoju manželku: Ak je to to, čo chce vaša manželka, a nie je to zakázané, mali by ste robiť niečo, čo vás oboch baví.

Veci, ktoré naznačujú, že vaše hazardovanie nemusí byť Bohu milé

Príklad pre deti: Bude váš syn (a prípadné budúce deti) závislý od hazardu, alebo budú hazardovať aspoň raz a hlúpo prehrajú veľké sumy peňazí? Aby ste zistili, či je to problém alebo nie, prečo si vy a vaša manželka v súkromí „netrénujete“ vysvetľovanie vášho hazardu synovi, keďže to neskôr tak či tak budete musieť urobiť. Pozrite sa, ako to na neho zapôsobí.

Nevyhnutná nemorálnosť: Budú na mieste, kde hazardujete, nejaké obscénne predstavenia? Ak áno, nemali by ste na tom mieste hazardovať ani robiť nič iné.

Čo iné by ste mohli robiť: Ak nehazardujete, existujú iné výlety a atrakcie (a niektoré veľmi vynikajúce reštaurácie), ktorým by ste sa mohli venovať namiesto toho.

Presvedčenie: Myslíte si, že váš nepokoj je dôsledkom toho, že vás Duch Svätý usvedčuje, alebo je to niečo iné?

Možno vás napadnú ďalšie dôvody „proti“.

Snažte sa nasledovať Boha: Modlite sa za to, čo by si Boh pre vás v tejto situácii želal. Nemám žiadny priamy príkaz ani povolenie, ktoré by som vám mohol ukázať, ale modlím sa, aby ste urobili to najlepšie rozhodnutie.

Otázka: V Mt 27,38; Mk 15,32 a Lk 23,39 urážali zlodeji Ježiša, alebo sa jeden z nich v Lk 23,40–43 kajal a obrátil sa k Ježišovi?

Odpoveď: Obaja zlodeji spočiatku Ježiša urážali. Zlodej po Ježišovej pravici však neskôr zmenil názor a uveril v Ježiša. Ježiš mu povedal, že ešte dnes bude s ním v raji.

Otázka: Kedy presne v Mt 27,44 a Mk 15,31–32 zlosynovia urážali Ježiša?

Odpoveď: Písmo to presne neuvádza. Matúš aj Marek spomínajú tri skupiny ľudí, ktorí Ježiša urážali: okoloidúci, kňazi a zlodeji. Tieto verše však neuvádzajú ani poradie, či to povedali len raz, ani koľkok -krát. Vo všeobecnosti nie je bežné, aby niekto povedal len jednu hnusnú vetu a tým to skončil.

Dnes môžu byť kresťania vysmievaní za svoju vieru zločincami, úplne cudzími ľuďmi a dokonca aj falošnými náboženskými vodcami.

Otázka: V Lk 21,7, učil Ježiš o posledných časoch v chráme, alebo na Olivovej hore, ako to ukazujú Mt 24,3–44 a Mk 13,3–37?

Odpoveď: Ježiš o tom učil na Olivovej hore a pravdepodobne aj počas cesty tam. Lukáš 21 nikde neuvádza, že by Ježiš bol v chráme, keď o tom učil.

Otázka: V Mt 27,32; Mk 15,21 a Lk 23,26 niesol Ježišov kríž Šimon z Cyreny, alebo to bol Ježiš, ako to ukazuje Jn 19,17?

Odpoveď: Oboje. Ako sa uvádza v Jn 19,17, bolo všeobecne zvykom, že odsúdený niesol svoj vlastný kríž. Ježiš však bol po bičovaní a bití taký slabý, že nedokázal niesť svoj kríž celú cestu. Preto Rimania prinútili okoloidúceho, Šimona z Kyrény, aby ho niesol po zvyšok cesty.

Otázka: Máme v Mt 27,32; Mk 15,21 a Lk 23,26 nejaké mimobiblické dôkazy o Šimonovi z Kyrény?

Odpoveď: Je veľmi pravdepodobné, že áno. V údolí Kidron v Jeruzaleme bola nájdená kostnica (osárium) z obdobia pred rokom 70 n. l. s nápisom „Alexander (syn) Šimona“, „Alexander z Kyrény“. Viac informácií nájdete v:

E. L. Sukenik, BASOR 88 (1942): 38. Nápisy boli uverejnené až v roku 1962: N. Avigad, „A Depository of Inscribed Ossuaries in the Kidron Valley“, IEJ 12 (1962): 1–12 + obr. 1–4.

V populárnej forme boli uverejnené až v rokoch 2002–2003: „Treasures in the Storeroom: Family Tomb of Simon of Cyrene“, Biblical Archaeology Review, júl–august 2003.

P. W. van der Horst, Staroveké židovské epitafy: Úvodný prehľad tisícročia židovskej pohrebnej epigrafiky (300 p. n. l. – 700 n. l.) (Kampen: Kok Pharos, 1991), s. 140–141.
Biblical Archaeology Review, júl–august 2003, s. 51. Porov. http://israelpalestineguide.files.wordpress.com/2010/06/alexander-simon-ossuary-a-second-look-from-bar.pdf

Otázka: Čo presne dali Ježišovi piť na kríži v Mt 27,48; Mk 15,23; Lk 23,36 a Jn 19,29?

Odpoveď: Matúš 27:48 hovorí o „kyslom víne / vínnom octe“, Marek 15:23 o „víne zmiešanom s myrhou“, Lukáš 23:36 o „vínnom octe“ a Ján 19:29 o „ “ („vínny ocot“). Avšak „žlč / ocot“ nie je látka, ale opis niečoho horkého, a myrha bola horká.

Otázka: Čo presne bolo napísané na nápise nad Ježišovou hlavou v Mt 27:37, Mk 15:26, Lk 23:38 a Jn 19:19?

Odpoveď: Najprv päť faktov, ktoré súvisia s odpoveďou, a potom dve odpovede.

1. V prvom rade to nebola jedna správa, ale tri správy, keďže Ján 19:20 hovorí, že nápis bol napísaný v aramejčine, latinčine a gréčtine.

2. Tu je to, čo zaznamenali autori evanjelií.

Matúš 27:37 hovorí: „Toto je Ježiš, kráľ Židov.“

Marek 15:26: Kráľ Židov.

Lukáš 23:38: „Toto je kráľ Židov.“

Ján 19,19: „Ježiš z Nazaretu, kráľ Židov.“

3. Starovekí autori často parafrázovali svoje slová. To, čo tu máme, je správne, ale nie presné. Ak napríklad jeden autor napísal: „Toto je Ježiš, kráľ Židov“, a iný napísal: „kráľ Židov“, obaja mohli zaznamenať tú istú výpoveď. Prvý autor jednoducho zaznamenal väčšiu časť výpovede než druhý.

4. Papias, učeník apoštola Jána, uvádza, že Matúšovo evanjelium bolo pôvodne napísané v jazyku Hebrejcov (aramejčine?) a potom preložené do gréčtiny. Ostatní autori písali v gréčtine. Medzi výpoveďami a tým, čo napísali autori evanjelií, teda existuje preklad.

5. Bez ohľadu na rozdiely v týchto troch verziách sa zdá, že Marek jednoducho zaznamenáva to, čo je im všetkým spoločné.

Prvá odpoveď: Tri posolstvá v troch rôznych jazykoch sú zaznamenané v Matúšovi, Lukášovi a Jánovi. Marek zaznamenáva to, čo je im spoločné. Pilát pravdepodobne nepoznal aramejčinu, takže to bolo napísané v latinčine a preložené do gréčtiny a aramejčiny, aby to mohol čítať každý.

Druhá odpoveď: Keďže autori evanjelií zaznamenávajú preložené slová a niektoré veci, ako napríklad „Toto je“ verzus „Ten“, sa v preklade často zlučujú, sme si istí posolstvom nápisov, ale nie sme si istí presnými slovami. Dôležité je však posolstvo, nie presné slová.

Otázka: Aké sedem vecí presne povedal Kristus na kríži, v akom poradí?

Odpoveď: Hoci poradie uvedené v evanjeliu nemusí byť nutne poradím, v akom boli slová vyslovené, najjednoduchšie je predpokladať, že boli v chronologickom poradí, a to:

1. Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Lukáš 23:34a

2. „Žena, tu je tvoj syn… Tu je tvoja matka.“ Ján 19:25–27

3. Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji. Lukáš 23:43b

4. Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil? Matúš 27:46; Marek 15:34

5. Mám smäd. Matúš 27:48; Ján 19:28-29

6. Je dokonané. Ján 19:30

7. Tesne pred smrťou Ježiš povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Lukáš 23:46a

Samozrejme, Ježiš mohol povedať aj iné slová.

Otázka: Naozaj Ježiš v evanjeliách zomrel na kríži, alebo ho Boh zázračne a nepozorovateľne nahradil niekým iným, ako tvrdí moslimský Korán?

Odpoveď: Rozdielne pohľady kresťanov a moslimov predstavujú zásadný rozdiel medzi týmito dvoma náboženstvami.

Kresťania tvrdia, že to bol skutočne Ježiš, pretože všetky kresťanské aj nekresťanské pramene uvádzajú, že to bol Ježiš. Alah moslimov sa líši od Boha Biblie a Alah oklamal a zaviedol všetkých svojich veriacich, aby si mysleli, že Alah nahradil Ježiša niekým iným.

Moslimovia tvrdia, že Alah je ten istý ako Boh z Biblie. Alahovo nahradenie Ježiša by nikto nezistil, a preto by neexistovali žiadne historické dôkazy o tejto výmene.

Obidve strany sa zhodujú na dvoch veciach: 1) Aspoň sa zdalo, že Ježiš zomrel na kríži. 2) V určitom okamihu boh islamu úplne oklamal a zámerne podviedol svoj vlastný ľud.

Otázka: Aké mimobiblické dôkazy o tom, že počas Ježišovho ukrižovania „bola tma nad celou zemou“, sa nachádzajú v Mt 27,45; Mk 15,33 a Lk 23,44–45?

Odpoveď: Nie je rozumné očakávať, že každá kultúra by zaznamenala takúto tmu. Napríklad sa odhaduje, že 12. decembra 504 pred Kr. zatemnilo Egypt slnečné zatmenie, avšak medzi vysoko civilizovanými Egypťanmi ani nikým iným o tom neexistujú žiadne historické záznamy. Viac informácií nájdete na stránke http://www.informationblast.com/500s_BC.html. Stalo sa to počas Veľkej noci (t. j. pri splne), takže nemohlo ísť o bežné slnečné zatmenie; bola to nezvyčajná tma. Navyše tma trvala od šiestej do deviatej hodiny. Prírodné zatmenia netrvajú tri hodiny. Podľa stránky https://www.wku.edu/eclipse/duration.php môže zatmenie teoreticky trvať najdlhšie sedem minút.

Napriek tomu nekresťanský samaritánsky historik Thallus písal v roku 52 n. l., menej ako 20 rokov po ukrižovaní. Napísal, že ukrižovanie Ježiša sprevádzala tma.

Samaritánsky historik Thallus, ktorého netreba zamieňať s gréckym filozofom Thalesom, bol pomerne dobre známy.

Pseudo-Justín Mučeník vo svojom diele „Nabádacia reč k Grékom“ (po roku 165 n. l.), kap. 9, s. 277, spomína Thalla, Filóna, Jozefa Flavia a ďalších.

Theofil v diele „List Autolykovi“, kap. 29, s. 120, spomína Thalla, ako aj staršieho chaldejského historika Berosa na s. 121.

Dielo „Octavius“ od Minucia Felixa, kap. 22, s. 186, spomína historika Thalla.

Tertuliánova Apológia, kap. 19, s. 33, spomína Thalla a Josephusa.

Julius Africanus, fragment 18, s. 136.

Flegón bol karijský grécky spisovateľ, ktorý písal krátko po roku 137 n. l. Napísal, že v štvrtom roku 202. olympiády [33 n. l.] došlo k „najväčšiemu zatmeniu Slnka“ a že „v šiestej hodine dňa [o 12:00 na poludnie] nastala noc, takže sa na oblohe dokonca objavili hviezdy. V Bithýnii došlo k veľkému zemetraseniu a v Nicei sa prevrátilo mnoho vecí.“ (The Case for Christ, s. 111.) Origenes (225–254 n. l.) tiež spomína, že Flegón písal o tme v 13. alebo 14. knihe spisovateľa Flegóna. Origenes, Proti Celsovi, kniha 2, kap. 14, s. 437; kniha 2, kap. 33, s. 445; kniha 2, kap. 59, s. 455.

Tatianov Diatessaron (okolo r. 172 n. l.), oddiel 51, s. 123, uvádza, že keď bol Ježiš ukrižovaný, od 6. do 9. hodiny nastala tma. Tatianov Diatessaron, oddiel 52, s. 123, uvádza, že keď Ježiš zomrel, došlo k zemetraseniu.

Melito zo Sardis (170–177 n. l.) hovorí, že sa zem zatriasla, slnko sa skrylo a deň sa zmenil, lebo nemohli zniesť pohľad na svojho Pána visiaceho na strome. Z diela Rozprava o duši a tele, kap. 2, Ante-Nicene Fathers, zväzok 8, s. 756

Irenej v diele Proti herézam (182–188 n. l.), kniha 4, kap. 34, s. 512, hovorí: „A udalosti spojené s utrpením Pána, ktoré boli predpovedané, sa v žiadnom inom prípade nenaplnili. Lebo ani pri smrti žiadneho človeka medzi starovekými sa nestalo, že by slnko zapadlo v poludnie, ani sa neroztrhla chrámová opona, ani sa nezatriasla zem, ani sa neroztrhli skaly, ani nevstali mŕtvi, ani nebol nikto z týchto mužov [zo staroveku] vzkriesený na tretí deň, ani prijatý do neba… Preto proroci nehovorili o nikom inom, ako o Pánovi, v ktorom sa zjednotili všetky tieto spomenuté znamenia.“

Tertulián (okolo roku 200 n. l.) v diele „O pôste“, kap. 10, zväzok 4, s. 109, tiež spomína tmu, ktorá sprevádzala Ježišovo ukrižovanie. Spomína to aj v diele „Odpoveď Židom“, kap. 12, s. 170.

Hippolyt bol biskupom v Portuse (222–235/6 n. l.). Spomína, že kvôli Ježišovi „slnko sa zatemnilo, deň nemá svetlo, skaly sa rozpadli, závoj sa roztrhol, základy zeme sa otriasli, hroby sa otvorili a mŕtvi vstali z mŕtvych“. V diele Proti heréze Noeta, kap. 17, s. 230

V diele Ebionitské uznania Klementa (cca 211–250 n. l.), kniha 1, kap. 42, s. 88, sa uvádza, že Ježiš trpel za nás, slnko sa zatemnilo a hory sa rozpadli, keď išiel na kríž. On vstal z mŕtvych.

Origenes (písal v rokoch 225–254 n. l.) spomína tmu nad zemou a hroby, ktoré sa rozpadli, v diele Proti Celsovi, kniha 2, kapitola 33, s. 445.

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.): „Slovo Božie je mlčky vedené na porážku. A keď pri kríži Pánovom sú hviezdy zmätené, živly rozrušené, zem sa trasie, noc zatláča deň, slnko…“ Traktáty Cypriána, traktát 9, kapitola 7, s. 486

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.) spomína zemetrasenie v Matúšovom evanjeliu. List biskupovi Bazilidovi, kánon 1, s. 94.

Arnobius (297–303 n. l.) v diele Proti pohanom, kniha 1, kap. 53, s. 428 spomína tmu počas Ježišovej smrti.

Atanáz (318 n. l.) (implicitne) uvádza, že keď Spasiteľ zomrel, slnko sa zatemnilo a zem sa otriasla. Vtelenie Slova, kap. 49.4, s. 63

Laktancius (260–325 n. l.) uvádza, že v tej istej hodine, keď Ježiš zomrel, došlo k zemetraseniu, slnko náhle zhaslo a od šiestej do deviatej hodiny panovala tma. „Božské inštitúcie“, kniha 4, kapitola 19, s. 122.

Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) spomína, ako sa hroby rozleteli, zem sa triasla, svetlá zhasli a slnko s mesiacom zmizli, hviezdy stiahli svoj lesk, keď Ježiš trpel na kríži. Listy o ariánskej heréze, list 5.6, s. 301

Po Nicejskom koncile (325 n. l.)

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) (čiastočne): „Stvorenie je oslobodené prostredníctvom tejto obety za hriech; aj samotné skaly strácajú svoju pevnosť a silu.“ O Trojici, kniha 3, kap. 11, s. 65

Atanáz (okolo r. 371 n. l.) hovorí: „slnko stiahlo svoje lúče a zem sa zatriasla a skaly sa roztrhli…“ Osobný list 61 (Maximovi), kap. 2, s. 578

Atanáz (356–360 n. l.) spomína, že sa roztrhla opona, slnko sa skrylo, skaly sa roztrhli a mŕtvi v hroboch vstali. Štyri pojednania proti arianom, pojednanie 3, kap. 29, s. 424

Efraim Sýrsky (350–378 n. l.) hovorí, že keď Ježiš zomrel, nastala tma a došlo k zemetraseniu. Vianočné hymny, hymna 3, s. 273.

Cyril Jeruzalemský (okolo 349–386 n. l.) spomína, že za čias Ezechiáša sa slnko pohybovalo spätne a že pri Kristovi došlo k zatmeniu slnka. (Prvá katechetická prednáška 2, Otcovia nicejskí a postnicejskí, s. 12)

Cyril Jeruzalemský (cca 349–386 n. l.) hovorí, že počas ukrižovania sa zatemnilo slnko. Prvá katechetická prednáška 4, kap. 10, Nicene & Post-Nicene Fathers, s. 21, a skaly sa rozštiepili. Prednáška 4, kap. 11, s. 22

Gregor z Nazianzu (330–391) pri rozprávaní o Ježišovom ukrižovaní hovorí: „Zahalil viditeľný svet do tmy“ a „…lebo sa otvorili tajomné brány neba; skaly sa rozštiepili, mŕtvi vstávajú. On zomiera, ale dáva život, a svojou smrťou ničí smrť.“ O Synovi – Tretia teologická reč, kap. 20, s. 309

Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) hovorí, že slnko a mesiac sa v Kristových časoch skutočne zatemnili. Spomína tiež „spasiteľnú krv Krista Pána“ Komentár k Joelovi, kap. 2, s. 119

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) spomína tmu, ktorá nastala, keď bol Ježiš ukrižovaný. Mesto Božie, kniha 3, kap. 15, s. 51.

Otázka: Je zmienka v evanjeliách o tme, zemetrasení a roztrhnutej opone pri ukrižovaní Krista iba obrazná a v skutočnosti sa to nestalo, pretože to nie je zaznamenané nikde inde, ako uvádza publikácia „Niektoré zodpovedané otázky“, s. 37–38?

Odpoveď: Nie. Dôkazy o tme nájdete v predchádzajúcej otázke a dôkazy o zemetrasení v otázke týkajúcej sa Mt 27,51.

Otázka: V Lk 23,45–46 skeptik Bart Ehrman uvádza, že chrámová opona sa roztrhla, kým bol Ježiš nažive, avšak v evanjeliu podľa Marka sa roztrhla až po jeho smrti. (Kniha „Jesus, Interrupted“, s. 68) Následne sa pýta, či roztrhnutá opona predstavuje Božie odmietnutie židovského systému uctievania, alebo symbolizuje Ježišovo zmierenie za nás. (tiež v knihe „Jesus, Interrupted“, s. 52)

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť dva body. 1) Samozrejme, roztrhnutá opona môže symbolizovať viac ako jednu vec, najmä ak sú tieto dve veci úzko prepojené. V skutočnosti však nesymbolizuje to, že Boh odmietol židovský systém uctievania; skôr to, že teraz, keď Ježiš vykúpil hriechy, židovský systém uctievania skončil. (Chrám bol skutočne zničený do 40 rokov.)

2) Lukáš neuvádza presný okamih, kedy sa záves roztrhol na dve časti. Lukáš 23, 44–46 hovorí, že od šiestej do deviatej hodiny bola tma, chrámový záves sa roztrhol na dve časti a Ježiš pred smrťou zvolal. Neuvádza však poradie týchto udalostí.

Otázka: V evanjeliu podľa Lukáša skeptik Bart Ehrman vo svojej knihe *Jesus, Interrupted* na stranách 46–47 uvádza: „Ježišova smrť je dôležitá tak pre Marka, ako aj pre Lukáša.“ Pre Marka však jeho smrť predstavuje zmierenie; pre Lukáša je to dôvod, prečo si ľudia uvedomili, že sú hriešni a musia sa obrátiť k Bohu, aby im bolo odpustené. Dôvody Ježišovej smrti sa teda dosť líšia v závislosti od toho, ktorého autora čítate.“ (tiež v knihe Jesus, Interrupted, s. 94)

Odpoveď: Ehrman sa snaží vymyslieť rozdiel vo viere medzi Markom a Lukášom, hoci žiadny neexistuje. Aj Ehrman by uznal, že Lukášovo evanjelium a Skutky apoštolov napísal ten istý autor. Pravdepodobne jedno z najjasnejších vyjadrení o zmierení, ktoré uvádza Lukáš, sa nachádza v Skutkoch apoštolov 5:30–31: „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zabili tým, že ste ho povesili na strom. Boh ho povýšil na svoju pravicu ako Knieža a Spasiteľa, aby Izraelu udelil pokánie a odpustenie hriechov.“ (podčiarknutie pridané na zdôraznenie miesta, kde sa Ehrman mýli.)

Otázka: V Mt 27,54 a Mk 15,39 povedal stotník: „Toto bol Syn Boží“, alebo „Toto bol spravodlivý človek“, ako hovorí Lk 23,47?

Odpoveď: Oboje. Stotník nebol obmedzený na vyslovenie iba jednej vety. Evanjeliá často necitovali doslovne a nezahŕňali každé slovo, takže stotník pravdepodobne povedal aj ďalšie veci.

Väčšina ľudí by súhlasila s tým, že počas celého času od Ježišovej smrti až po overenie, či je naozaj mŕtvy, a po zložení Jeho tela z kríža mal stotník dostatok času na to, aby povedal viac ako jednu vetu. Bolo by dosť zvláštne, keby stotník okrem jednej vety úplne mlčal.

Otázka: Čo je to zosúladenie evanjelií po zmŕtvychvstaní?

Odpoveď: Najprv by som mal priznať, že som tu v podstate len „znovu vynaliezol koleso“. Už v rokoch 246–265 n. l. Dionýz, biskup Alexandrie, ukázal, že autori evanjelií sa „nezhodovali ani si navzájom neodporovali“, a vo svojom 5. liste – biskupovi Bazilidovi, kánon 1, Ante-Nicene Fathers, zväzok 6, s. 94–95 – poskytol dobrú a pomerne úplnú harmonizáciu evanjelií po zmŕtvychvstaní. Každopádne, tu je zosúladenie týchto 29 udalostí, ktoré sa zhoduje s jeho zosúladením.

Čísla označujú udalosti, ktoré musia byť v danom poradí, a písmená ako a, b, c označujú udalosti, ktoré sa mohli stať v ľubovoľnom poradí. Tučné slová označujú časové, poradové a miestne orientačné body. Podčiarknuté verše ukazujú, kde sa nachádzajú pasáže, ktoré nie sú v chronologickom poradí.

Po Ježišovom vzkriesení z mŕtvych: Mt 28, Mk 16, Lk 24, Jn 20–21

R1a. Keď sa skončil sobotný deň, Mária Magdaléna, druhá Mária [matka Jakuba], Salome a ostatné ženy sa vydali k hrobu. Mt 28,1b; Mk 16,1–3; Lk 24,1; Jn 20,1

R2a. Keď anjel odvalil kameň, nastalo zemetrasenie. Strážcovia zostali ako mŕtvi. Mt 28,2–4

R2b. Anjel odvalil kameň. Mk 16:4; Lk 24:2

R1b. Telo sa nenašlo a dvaja „muži“ hovoria so ženami. Lk 24:3-8; Jn 20:2

R3. Ráno v deň Ježišovho vzkriesenia sa ženám zjavil anjel a povedal im, aby oznámili učeníkom, že majú ísť do Galilee. Mt 28,5–7; Mk 16,5–8

R4a. Kým sa ženy ponáhľali späť, zjavil sa im aj Ježiš a povedal im, aby povedali učeníkom, nech idú do Galilee. Mt 28,8–10

R4b1. Keď sa ženy vrátili z hrobu, učeníci im neuverili. Lk 24,9–11

R4b2. Peter a Ján bežia k hrobu; Ján tam dorazí ako prvý. Lk 24,12; Jn 20,3–9

R4b3. Potom sa učeníci vrátili do svojich domovov [v Jeruzaleme]. Jn 20, 10

R4c. Strážcovia to oznámili kňazom; kňazi ich potom podplatili. Mt 28, 11–15

R4d. Keď Mária plakala, zjavili sa Márii Magdaléne dvaja muži a potom Ježiš. Mk 16, 9–11; Jn 20, 11–18

R5. V ten istý deň na ceste do Emauz sa Ježiš zjavil dvom učeníkom (nie z jedenástich učeníkov). Zostal s nimi až do večera. Mk 16,12; Lk 24,13–29

R6. Obaja učeníci sa ihneď ponáhľali späť do Jeruzalema (vzdialeného 7 míľ, 11 kilometrov) a oznámili to jedenástim učeníkom. Mk 16,13; Lk 24,33–35

R7. V Jeruzaleme, večer toho istého dňa, keď Ježiš vstal z mŕtvych, kým tí dvaja hovoria s učeníkmi, sa Ježiš po prvýkrát zjavil desiatim učeníkom. Jn 20,19–23

R8. Ostatní učeníci povedali Tomášovi, že videli Ježiša. Jn 20:25

R9. O osem dní neskôr sa Ježiš zjavil po druhýkrát jedenástim učeníkom vrátane Tomáša. Mk 16,14; Jn 20,19.26–31

R10. Ježiš sa im zjavil (po tretíkrát) pri Tiberiadskom [galilejskom] mori. Chytili 153 rýb. Mt 28,19–20; Jn 21,1–14

R11a. Ježiš sa trikrát pýta Petra, či ho miluje. Jn 21,15–23

R11b1. Ježiš sa zjavil viac ako 500 učeníkom. 1 Kor 15:6

R11b2. Ježiš sa zjavil svojmu bratovi Jakubovi. 1 Kor 15:7

R12. V Galilei sa Ježiš zjavil učeníkom a dal im veľké poslanie. Mt 28,16–20; Mk 16,15–18

R13. Vracajú sa do Jeruzalema, kde buď zostávajú, alebo v Betánii, predmestí.

R14. Keď jedia, Ježiš im prikazuje, aby zostali v Jeruzaleme, kým nedostanú moc z výsosti (Lk 24,49; Sk 1,4). Poslúchnu tento príkaz. Lk 24,52

R15. Ježiš ich vedie do Betánie, predmestia Jeruzalema na svahu Olivovej hory. Lk 24,50

R16. Štyridsať dní po zmŕtvychvstaní (Sk 1, 3) Ježiš vystupuje do neba v oblakoch v Betánii, na svahu Olivovej hory. Mk 16, 19; Lk 24, 50–51; Sk 1, 9–11

R17a1. Po návrate do Jeruzalema apoštoli zostávajú v chráme. Lk 24, 52–53

R17b. Jedenásť apoštolov si zvolilo Matiaša za náhradu za Judáša. Sk 1, 15–26

R18. V Jeruzaleme na Turíce (50 dní po Veľkej noci) sú apoštoli naplnení Duchom Svätým. Sk 2

R19. Potom sa apoštoli voľne pohybovali. Mk 16,20

Otázka: V Mt 28,1; Mk 16,2; Lk 24,1, bola Mária pri hrobe hneď po východe slnka, alebo sa k hrobu vydala ešte za tmy, ako hovorí Jn 20,1?

Odpoveď: Obe tvrdenia sú pravdivé. Ján 20:1 hovorí, že išli k hrobu, keď bolo ešte tma, ale Mk 16:2 ukazuje, že prišli k hrobu, keď už vyšlo slnko. Ak by zostali v Betánii a hrob sa nachádzal tesne za Jeruzalemom, trvalo by im nejaký čas, kým by sa dostali z jeruzalemskej predmestia do samotného Jeruzalema.

Otázka: Prečo v Mt 28,1; Mk 16,1–2; Lk 24,1 a Jn 20,1 išli ženy k hrobu, keď na ňom bola rímska pečať, ako sa uvádza v Mt 27,62–66?

Odpoveď: Existujú dve možné odpovede, ale druhá je pravdepodobnejšia.

Ženy si mysleli, že im to bude dovolené: Nebolo bežným zvykom umiestňovať na hrob pečať a stráž rímskych vojakov. Najvyšší kňazi a farizeji osobitne požiadali Piláta, aby „bol hrob zabezpečený až do tretieho dňa“ (Matúš 27, 64). Úrady nechceli zakázať pohrebné zvyky, len sa chceli uistiť, že nikto neukradne telo, takže sa dalo očakávať, že ženám to bude dovolené.

Ženy nevedeli o pečati a stráži: Stráženie hrobu zločinca a umiestnenie rímskej pečate a stráže rímskych vojakov okolo neho bolo veľmi nezvyčajné. V Lukášovi 23:55–56 sa píše, že ženy nasledovali Jozefa, aby videli, kde bolo uložené Ježišovo telo, a potom odišli domov pripraviť voňavé masti a vonné oleje. Inými slovami, nezostali tam a nepozorovali hrob. Žiadosť o pečať a stráž prišla až nasledujúci deň podľa Matúša 27:62. Ženy si teda pravdepodobne neboli vedomé žiadnej pečate ani stráže.

Otázka: Prečo v Mt 28,1; Mk 16,1–2; Lk 24,1; Jn 20,1 išli ženy k hrobu, aby zabalili telo, keď Jozef z Arimatie a Nikodém už telo zabalili v Jn 19,39?

Odpoveď: Ježiš zomrel okolo 15:00 a medzi tým, ako Jozef z Arimatie požiadal o telo, Pilátom overil, či je Ježiš skutočne mŕtvy, a tým, ako telo z kríža zložili a odniesli do hrobu, uplynulo určité časové oneskorenie. Nemali by dostatok času pred zotmením na riadny pohreb (podobný egyptskému mumifikovaniu). Jozef a Nikodém teda v Jánovi 19:38–39 vykonali prvú časť, vrátane nanesenia niektorých voňavých látok, aby zabránili rozkladu tela na niekoľko dní, a potom sa vrátili a riadne ho zabalili, t. j. v nedeľu za denného svetla ovinuli prúžky plátna okolo jeho rúk, nôh, trupu a hlavy. Mohlo by sa to zdať ako dosť desivá úloha, ale v tej dobe to bol bežný zvyk.

Okrem toho, hoci o židovských pohrebných zvykoch tej doby veľa nevieme, v egyptských pohrebných zvykoch sa časť prípravy tela aj tak vykonávala až o niekoľko dní neskôr.

Otázka: Aký význam má v Mk 16,1–8; Mt 28,1–8; Lk 24,1–11; Jn 20,1–12 to, že ženy uvideli prázdny hrob?

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

a) Hoci Židia svojich mŕtvych nebalsamovali, pri pochovávaní používali voňavé masti. Toto vôbec nebolo svedectvom o tom, že ženy verili, že Ježiš vstanú z mŕtvych. Skôr to bolo o tom, že ženy prišli s plným nasadením splniť svoju povinnosť so zmiešanými pocitmi lásky a sklamania. Slúžili by ste Bohu verne aj vtedy, keby ste zažili sklamanie?

b) V gréckej a latinskej kultúre boli ženy považované za menejcenné ako muži. Ak by niekto chcel zmeniť príbeh tak, aby viac oslovil čitateľov, mohol túto časť jednoducho vynechať, alebo uviesť, že hrob videli ako prví muži namiesto žien. To naznačuje, že autori jednoducho zaznamenali to, čo sa stalo.

c) Podobne aj v židovskej kultúre boli ženy považované za dôležité, avšak ich svedectvo bolo podľa židovskej Mišny (Rosh Ha-Shanah 1.8) považované za bezcenné.

d) Boh mohol udeliť česť byť prvým, kto uvidí vzkrieseného Ježiša, komukoľvek, ale rozhodol sa ju udeliť ženám. Možno je to znamenie pre všetky kultúry, vrátane tej našej, že vo všeobecnosti by sme mali ženy ctiť, veriť im a dôverovať im rovnako ako mužom.

Otázka: Videli v Mk 15,47 Mária Magdaléna a Mária, matka Jozesa, kde bol Ježiš uložený, alebo to boli „ženy, ktoré prišli s Ježišom z Galileje“, ako hovorí Lk 23,55?

Odpoveď: Obe. Na jednej strane by ženy z Galilee mohli znamenať ženy, ktoré cestovali s Ježišom z Galilee, nie nevyhnutne ženy narodené v Galilei. Na druhej strane, Magdala bolo mesto v Galilei, na západnom brehu Galilejského mora.

Otázka: V Mt 28,1 bol hrob uzavretý, alebo bol kameň odvalený, ako hovorí Lk 24,2?

Odpoveď: Lukáš 24,2 hovorí, že kameň bol odvalený už v čase, keď tam prišli. Matúš 28,2 tiež spomína, že kameň bol odvalený, a to ako vysvetlenie k Matúšovi 28,1. Nikde sa nehovorí, že ženy boli prítomné, keď bol kameň odvalený.

Otázka: V Mk 16,4 sa skeptik Bart Ehrman pýta, či bol kameň už odvalený, alebo ho [údajne] odvalil anjel, keď tam boli ženy (Mt 28,2)?

Odpoveď: V oboch evanjeliách bol kameň odvalený ešte predtým, ako anjel hovoril so ženami. Matúš 28:2 nehovorí, že ženy boli prítomné v čase, keď bol kameň odvalený.

Otázka: Čo sa stalo, keď Ježiš vstal z mŕtvych, ako to opisujú Mt 28,1–8; Mk 16,1–8; Lk 24,1–10 a Jn 20,1–8?

Odpoveď: Ježiš opäť ožil vo svojom fyzickom tele. Jeho skutočné, zjavené fyzické telo bolo stále možné dotknúť sa (Ján 20:27; Matúš 28:9; Lukáš 24:39) a jedol (Lukáš 24:41–43). Ježiš v Lukášovi 24:39 povedal, že jeho telo po vzkriesení malo telo a kosti, a myslím si, že súhlasíte, že Ježiš to vedel lepšie ako ktokoľvek iný! Ježišovo telo však bolo oslávené fyzické telo, ktoré mohlo prechádzať cez steny (Ján 20:19-20) a zmiznúť (Lukáš 24:31).

Tertulián (198–220/240 n. l.) Kristus zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych vo svojom tele. To je samotný základ evanjelia, naša spása. Päť kníh proti Marcionovi, kniha 3, kap. 8, s. 328

Novatian (250/254–256/7 n. l.) To, že [Ježiš] vstal z mŕtvych v tej istej telesnej podobe, v akej zomrel, dokazujú rany na tom istom tele, a tak vo svojom tele ukazuje zákony nášho vzkriesenia tým, že vo svojom vzkriesení obnovil to isté telo, ktoré mal od nás.“ Traktát o Trojici, kap. 10, s. 620.

Adamantius (okolo r. 300 n. l.) uvažuje nad tým, čo keby Ježiš trpel iba zdanlivo. „Ak trpel zdanlivo a nie skutočne, Herodes súdil iba zdanlivo; zdanlivo si Pilát umyl ruky nad Ním a zdanlivo Ho zradil Judáš. Aj Kaifáš Ho zdanlivo vydal; Židia Ho zdanlivo zatkli a apoštoli… Dokonca aj Jeho krv bola vylitá len zdanlivo; evanjelisti kázali evanjelium len zdanlivo; Kristus prišiel z neba len zdanlivo a vystúpil do neba len zdanlivo. Spása ľudstva bola tiež len zdanlivá a nie skutočná. Prečo potom Kristus hovorí: ‚Ja som pravda?‘“ Dialóg o pravej viere, piata časť, kap. 851a, s. 149

Otázka: Prišlo v Jn 20,1 k hrobu sama Mária Magdaléna, alebo Mária Magdaléna a tá druhá Mária (Mt 28,1), alebo Magdaléna, Mária, matka Jakuba, a Salome podľa Mk 16,1, alebo Magdaléna, Joanna, Mária, matka Jakuba, a iné ženy podľa Lk 24,10?

Odpoveď: Prišli Mária Magdaléna, Joanna, Mária, matka Jakuba, a ostatné ženy. Ján 20,1 NEHOVORÍ, že Mária prišla sama. Ak prišlo viacero žien, je stále správne, hoci nie tak presné, spomenúť jednu, dve alebo tri z nich. Ak niektoré prišli skôr a iné hneď potom, je stále správne, ak jeden záznam uvádza, že niektoré prišli, a iný záznam spomína celú skupinu.

Otázka: V Matúšovi 28,2–5 a Markovi 16,5 bol len jeden anjel, alebo boli dvaja anjeli, ako sa uvádza v Lukášovi 24,4 a Jánovi 20,12?

Odpoveď: Ak tam boli dvaja alebo viacerí anjeli, potom je tiež správne, že tam bol jeden anjel. Toto je jeden z mnohých príkladov, kde sú evanjeliové správy správne, ale nie presné.

Otázka: V Mt 28,8 povedali ženy učeníkom, alebo to nikomu nepovedali, ako hovorí Mk 16,8? (Jesus, Interrupted, s. 48)

Odpoveď: Marek zrejme nemal na mysli, že ženy to nikomu neoznámili po zvyšok svojho života. Určite to neoznámili nikomu, koho stretli, keď utekali od hrobu. Ak si prečítate celý úsek Matúš 28, 8–10, uvidíte, že ženy utekali, bez toho aby to zatiaľ niekomu povedali, a potom ich stretol Ježiš. Ježiš im povedal, aby to povedali mojim bratom (t. j. učeníkom). Ak chceme byť prísni, Matúš 28 v skutočnosti nehovorí, že ženy poslúchli a niekomu to povedali. Správanie učeníkov však silne naznačuje, že ženy to učeníkom povedali.

Otázka: Vedela Mária Magdaléna v Mt 28,9, kto je Ježiš, keď sa jej po prvýkrát zjavil, alebo to nevedela, ako hovorí Ján 20,14?

Odpoveď: Matúš 28:9 neuvádza, ako rýchlo Mária spoznala Ježiša; hovorí len o tom, že ho na chvíľu spoznali. V Jánovi 20:14 Mária spočiatku nevedela, že je to Ježiš. Avšak Ján 20:15–17 tiež ukazuje, že potom Ježiša SPOZNALA.

Q: Sú v Jn 20,29 požehnaní tí, ktorí veria bez toho, aby videli, alebo sú v Lk 10,23 požehnaní tí, ktorí vidia?

Odpoveď: Ježiš hovorí dve rôzne veci v rôznych kontextoch a obaja sú požehnaní, ale rôznymi spôsobmi.

V Jánovi 20:29 Ježiš NEpovedal, že tí, ktorí osobne videli zjavenie po zmŕtvychvstaní, nie sú požehnaní. Skôr Ježiš povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Lebo si ma [teraz] videl, uveril si; blahoslavení sú tí, ktorí nevideli, a predsa uverili.“ (BSB) Tomáš robil z Ježišovho zjavenia po zmŕtvychvstaní základ svojej viery. Ježiš tým chcel povedať, že požehnanejší (viac chválení) sú tí, ktorí síce majú zázraky na podporu svojej viery, ale nerobia z nich základ svojej viery, ako to urobil Tomáš.

V Lukášovi 10:23 Ježiš hovorí učeníkom (vrátane Tomáša), že boli požehnaní (preukázalo sa, že sú vysoko obľúbení), keď mohli na vlastné oči vidieť to, čo videli.

Čo je základom vašej viery v Krista? Ak sú to len zázraky, čo ak by Satan spáchal falošný zázrak? Ak je to len apologetika, čo ak narazíte na nekresťana, ktorý je lepší diskutér? Ak je to len to, že máte odpoveď na každú námietku proti Biblii, čo ak niekto predloží novú námietku proti Biblii, na ktorú nemáte odpoveď? Základom našej viery by mal byť náš vzťah s Kristom; všetky tieto ostatné veci sú dobré na podporu našej viery, ale nemali by byť jej základom.

Otázka: V Lk 24,44 rozdelili Židia Bibliu na tri časti, alebo len na dve, ako to ukazuje Mt 5,17?

Odpoveď: Židia sa na ňu odvolávali oboma spôsobmi, rovnako ako Ježiš.

Zákon a Proroci: Židia nazývali Starý zákon „Zákon a Proroci“ podľa Matúša 5,17–18; Lukáša 24,27 (Mojžiš a Proroci); Zachariáša 7,12 (Zákon alebo skorší proroci); 2. Makabejcov 15,9; Kumránskeho Manuálu disciplíny 9.11.

Trojité rozdelenie (Zákon, Proroci, Spisy) – Predslov k Ekleziastiku (cca 132 pred Kr.), Filón z Alexandrie (cca 40 po Kr.): „…študovali na tom mieste zákony a posvätné výroky Božie, ktoré vyslovili svätí proroci, a hymny, žalmy a všetky druhy iných vecí…“ Kontemplatívny život 25, s. 700, Jozefus (37–100 n. l.) Proti Apionovi 1.8 a Babylonský Talmud (4. storočie n. l.). Predslov k Sirachovi uvádza „Zákon, Prorokov a ostatné knihy otcov“. Sirach 39:1 hovorí: „zákon, múdrosť, proroctvo“. Halachický list z Kumránu: „kniha Mojžiša, Prorokov a Dávida a história pokolenia“ (4QMMT).

Ježiš sa zrejme príliš nezaujímal o presné rozdelenie, pokiaľ čitatelia vedeli, čo mal na mysli, keď sa v Lukášovi 24:44 odvolával na Zákon, Prorokov a Žalmy.

Otázka: Mali učeníci podľa Lk 24,49 zostať v Jeruzaleme, alebo odišli do Galilee podľa Mt 28,10.16?

Odpoveď: Najprv im bolo povedané, aby išli do Galilee, čo aj urobili po osemdňovom odklade. Potom sa vrátili do Jeruzalema a Ježiš im povedal, aby tam zostali, kým nedostanú moc z výsosti. Tu je poradie udalostí počas 40 dní, ktoré Ježiš strávil na tejto zemi po svojom vzkriesení a pred svojím nanebovstúpením.

R2. „Choďte do Galilee“ – to im povedal anjel ráno v deň Ježišovho vzkriesenia (Mk 16,7). Ježiš sa tiež zjavil ženám a povedal im, aby povedali učeníkom, aby išli do Galilee (Mt 28,9–10).

R7. V Jeruzaleme, večer toho istého dňa, keď Ježiš vstal z mŕtvych, kým tí dvaja hovorili s jedenástimi, sa Ježiš zjavil desiatim učeníkom (Ján 20:19–23).

R9. O osem dní neskôr sa Ježiš opäť zjavil všetkým učeníkom, vrátane Tomáša (Ján 20:19, 24–29).

R10. Odšli do Galilee, k Tiberiadskému [galilejskému] jazeru (Matúš 28:19–20; Ján 21:1–24).

R14. Vrátili sa do Jeruzalema, kde buď zostali, alebo v Betánii, predmestí. (vyplýva z kontextu)

R15. Keď jedli, Ježiš im prikázal, aby zostali v Jeruzaleme, kým nedostanú moc z výsosti (Lukáš 24:49; Skutky 1:4). Poslúchli tento príkaz (Lukáš 24:52).

R16. Ježiš ich zaviedol do Betánie, predmestia Jeruzalema na svahu Olivovej hory (Lukáš 24:50).

R17. Štyridsať dní po zmŕtvychvstaní (Skutky 1:3) Ježiš vystúpil do neba v oblakoch (Marek 16:19; Lukáš 24:50–51; Skutky 1:9–11).

R19. Na Turíce, ktoré pripadli na 50. deň po Veľkej noci, boli naplnení mocou Ducha Svätého (Skutky 2).

R20. Potom sa voľne pohybovali medzi Jeruzalemom a inými mestami.

Komplexný sled udalostí nájdete v otázke o súlade po zmŕtvychvstaní.

Otázka: Je „Testimonium Flavianum“ od Jozefa Flavia v diele Staroveké dejiny Židov 18,63–64 historicky spoľahlivé?

Odpoveď: Najprv to, čo sa v ňom píše v gréčtine, a potom diskusia. Píše sa tam: „Približne v tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž tým, kto vykonával prekvapivé činy a bol učiteľom takých ľudí, ktorí radi prijímali pravdu. Získal si mnohých Židov a mnohých Grékov. Bol to Kristus. Keď ho Pilát, po tom, čo počul, ako ho obviňujú najváženejší ľudia medzi nami, odsúdil na ukrižovanie, tí, ktorí ho od začiatku milovali, sa svojej náklonnosti k nemu nevzdali. Na tretí deň sa im zjavil, ako keby ožil, lebo Boží proroci prorokovali tieto a nespočetné ďalšie zázračné veci o ňom. A kmeň kresťanov, nazvaný podľa neho, dodnes nezmizol.“

Michael J. Wilkins a J.P. Moreland v knihe *Jesus Under Fire: Modern Scholarship Reinvents the Historical Jesus* (s. 212–213) uvádzajú: „Vedecké názory na tento úryvok možno rozdeliť do troch táborov: (1) tí, ktorí obhajujú podstatnú autentickosť úryvku; (2) tí, ktorí odmietajú celý úryvok; (3) tí, ktorí veria, že úryvok má autentické jadro, ale obsahuje aj kresťanské vložky. Najnovšia vedecká literatúra uprednostňuje posledný názor.“ Arabská verzia od Agapia, melkitského biskupa z Hierapolisu v Sýrii z 10. storočia, uvádza namiesto „zázraky“ výraz „dobré správanie“, po troch dňoch nasleduje slovo „správa“ a pred výrazom „bol Mesiášom“ je vložené slovo „možno“. Eusébius z Cézarey (pôsobil okolo roku 325 n. l.) cituje tento úryvok, ale Origenes (225–254 n. l.) v diele Proti Celsovi, kniha 1, kap. 47, s. 416; kniha 2, kap. 13, s. 437, poznamenáva, že Jozefus hovoril o Jakubovi, ale nehovoril o Kristovi.

Otázka: Ktorí raní autori označovali evanjeliá ako evanjeliá?

Odpoveď: Tu je zoznam.

Diognét (cca 130–200 n. l.), kapitola 11, s. 29: „…viera evanjelií je upevnená a tradícia apoštolov je zachovaná…“

Justín Mučeník (151–155 n. l.): „Lebo apoštoli nám vo svojich spomienkach, ktoré sa nazývajú evanjeliá, takto odovzdali to, čo im bolo zverené;“ Prvá obhajoba Justína, kap. 66, s. 185

Teofil Autolykovi (168–181/188 n. l.), kniha 3, kap. 12, s. 114, hovorí: „nachádzajú sa tak u prorokov, ako aj v evanjeliách, lebo všetci hovorili pod vplyvom jedného Božieho Ducha.“

Hegesippus (okolo roku 170 n. l.) v diele „Päť kníh komentárov k dejinám cirkvi“, kap. 3, zväzok 8, s. 764, spomína Písmo evanjelií.

Claudius Apollinaris (160–180 n. l.) spomína Matúša, evanjeliá a zákon. Ante-Nicene Fathers, zväzok 8, kap. 772

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.): „Nie je možné, aby evanjelií bolo viac alebo menej, než je ich v skutočnosti. … ‚pilierom a základom‘ Cirkvi je evanjelium a duch života; je vhodné, aby mala štyri piliere, ktoré zo všetkých strán vyžarujú nesmrteľnosť.“ Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 11.8

Irenej spomína „preskúmavanie evanjelií“ v diele Irenej: Proti herézam, kniha 2, kap. 22.3, s. 390.

Muratoriho kánon (cca 190–217 n. l.) Tretím evanjeliom je Lukášovo. Muratoriho kánon 1. (Neuvádzaní Matúš a Marek sa teda počítajú ako dve.)

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) spomína proroctvá, evanjeliá a apoštolské slová v diele Kto je ten bohatý človek, ktorý bude spasený, kap. 42, s. 604

Tertulián (198–220 n. l.) hovorí, že Marcion „sa veľmi usilovne snaží zničiť povesť tých evanjelií, ktoré sú vydávané ako pravé a pod menami apoštolov, aby, vskutku, zabezpečil pre svoje vlastné evanjelium dôveryhodnosť, ktorú im odníma.“ Tertuliánove Päť kníh proti Marcionovi, kniha 4, kap. 3, s. 348. Tiež kniha 5, kap. 2, s. 432 a O vzkriesení tela, kap. 33, s. 568

Tertulián (okolo roku 213 n. l.) „Alebo možno mu predsa len vyčítal evanjeliám lož, keď v skutočnosti hovoril: ‚Preč s Matúšom; preč s Lukášom!‘ Proti Praxeasovi, kap. 1, s. 597

Hippolyt (225–235/6 n. l.) spomína evanjeliá v diele Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 6, kap. 24, s. 85.

Origenes (225–254 n. l.) venuje v diele Komentár k Jánovi, kniha 1, kap. 7, 8, s. 300, 301, celé dve kapitoly tomu, prečo sa práve evanjeliá a žiadne iné knihy tak nazývajú.

Origenes (225–254 n. l.) hovoril o Novom zákone a uviedol, že existujú iba štyri evanjeliá. Origenesov Komentár k Jánovi (225–231 n. l.), kniha 1, kapitola 1, s. 299.

Novatian (250–257 n. l.): „Lebo tak staroveké proroctvá, ako aj evanjeliá svedčia o tom, že je synom Abraháma a synom Dávida.“ Traktát o Trojici, kap. 9, s. 618

Traktát o opätovnom krste, kap. 17, s. 677 (250–258 n. l.) „Lebo pokiaľ ide o tento cudzoložný, ba dokonca vražedný krst, ak existuje nejaký iný autor, ide určite o knihu, ktorú vymysleli tí istí heretici v prospech tej istej bludnej náuky, a ktorá je nazvaná Pavlovo kázanie, v ktorej knihe, v rozpore so všetkými Písmami, nájdeš jednak Krista, ako vyznáva svoj vlastný hriech – hoci On sám nespáchal vôbec žiadny hriech –, a jednak ako ho Jeho matka Mária takmer proti jeho vôli prinútila prijať Jánov krst. Tiež to, že keď bol pokrstený, bolo vidieť oheň nad vodou, čo nie je napísané v žiadnom z evanjelií.“

Cyprián z Kartága (246–258 n. l.) spomína evanjeliá v Liste 72, kap. 17, s. 383

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.) spomína štyroch „evanjelistov“ menovite. List biskupovi Bazilidovi, kánon 1, s. 94

Adamantius (okolo r. 300 n. l.) spomína štyroch, ktorí kázali evanjelium, ale kázali to isté, takže štyri evanjeliá tvoria jedno evanjelium. Dialóg o pravej viere, prvá časť, kap. 6, s. 43.

Victorinus z Petau (mučenícky zomrel v roku 304 n. l.) hovorí, že svet sa skladá zo štyroch živlov, rovnako ako existujú štyri evanjeliá, štyri generácie od Adama po Noaha, od Abraháma po Mojžiša, štyri rieky v raji, štyria vojaci pri ukrižovaní, štyri živé bytosti a štyri ročné obdobia. O stvorení sveta, s. 341

Metod (280–312 n. l.): „Z tohto dôvodu boli dané aj štyri evanjeliá, lebo Boh štyrikrát dal evanjelium ľudskému rodu,“ Hostina desiatich panien, Rozprava 10, kap. 2, s. 348

Atanáz (318 n. l.) cituje Lukáša 19,10: „ako sám [Ježiš] hovorí v evanjeliách: ‚Prišiel som hľadať a zachrániť to, čo bolo stratené.‘“ Vtelenie Slova, kap. 14, s. 43

Atanáz (r. 318 n. l.) cituje Lukáša 19,10: „On [Ježiš] sám hovorí v evanjeliách: ‚Prišiel som nájsť a zachrániť tých, čo sa stratili.‘“ Vtelenie Slova, kap. 14, s. 43

Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) spomína Boha, ktorý nám dal Zákon, prorokov a evanjeliá. Listy o ariánskej heréze, List 1, kap. 12, s. 295

Po Nicejskom koncile

Eusebiusova Cirkevná história (318 n. l.), kniha 3, kap. 24, s. 152, rozoberá štyri evanjeliá: Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo. Otcovia nicejskí a postnicejskí, druhá séria, zväzok 1, s. 152

Juvencus (r. 329 n. l.) (čiastočne) napísal epickú báseň s využitím štyroch evanjelií, ale nenazval ich evanjeliami.

Hegemonius (4. storočie) spomína „evanjeliá“ v diele „Disputa s Manesom“, kap. 5, s. 182

Diodorus (262–278 n. l.) sa odvoláva na „apoštola Pavla a evanjeliá“ v diele „Disputa s Manesom“, kap. 45, s. 221

Hilarius z Poitiers (355–367/368 n. l.) „Evanjeliá opäť dopĺňajú to, čo v nich navzájom chýba: niektoré veci sa dozvedáme z jedného, iné z druhého a tak ďalej, lebo všetky sú zvestovaním toho istého Ducha.“ Trojica, kniha 10, kap. 42, s. 193

Atanáz (367 n. l.) „Opäť nie je únavné hovoriť o [knihách] Nového zákona. Sú to štyri evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána.“ (Atanázov Sviatočný list 39, kap. 5, s. 552)

Synopsis Scripturae Sacrae (350–370 n. l. alebo 5. storočie)

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370 n. l.) spomína evanjeliá.

Efraim/Efrem, sýrsky autor hymien (350–378 n. l.)

Bazil z Kapadócie (357–378/379 n. l.)

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60 na s. 159 uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59 na s. 158 stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.

Cyril Jeruzalemský (okolo 349–386 n. l.) v prednáške 4:36, s. 27 uvádza, že existovali iba štyri evanjeliá

Gregor z Nazianzu (330–391 n. l.)

Pacian z Barcelony (342–379/392 n. l.)

Amfilochios v diele „Iambi ad Seleucum“ (pred rokom 394 n. l.)

Gregor z Nyssy (cca 356–397 n. l.) spomína evanjeliá v diele Proti Eunomiovi, kniha 2, kap. 4, s. 104, a v diele O predčasných úmrtiach detí, s. 378

Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo 400 n. l.) spomína evanjeliá.

Epifanius zo Salamíny (360–403 n. l.) spomína štyri evanjeliá, 14 listov Pavla, Jakuba, Petra, Jána, Júdu, Skutky apoštolov, Jánovu apokalypsu, Múdrosť Šalamúnovu a Sirach (= Ekleziastikus).

Pápež Inocent I. z Ríma (okolo roku 405 n. l.) spomína štyri evanjeliá.

Rufínov Komentár k Apoštolskému vyznaniu viery (374–406 n. l.) spomína štyri evanjeliá.

Ján Zlatoústy (zomrel mučeníckou smrťou v roku 406 n. l.) v Homílii 1.6, s. 3 (zväzok 10) k Evanjeliu podľa Matúša rozoberá, že existujú štyri evanjeliá, a nie len jedno.

Orosius/Hosius z Bragy (414–418 n. l.) spomína evanjeliá. Obrana proti pelagiánom, kap. 7, s. 123

Kartáginský koncil (218 biskupov) (393–419 n. l.)

Sulpicius/Sulpitius Severus (363–420 n. l.) spomína evanjeliá v diele „Sulpitius Severus: Dialóg 1“, kap. 26, s. 37, a „Dialóg 2“, kap. 13, s. 45

Jeroným (417–420 n. l.) spomína každé zo štyroch evanjelií menovite ako „Pánovu štvoricu“ v liste 53.9, s. 101.

Sozomen (370–380/425 n. l.) spomína evanjeliá v diele Sozomenova Cirkevná história, kniha 2, kap. 14, s. 267.

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) spomína Pavlove listy a potom štyri knihy evanjelia. V diele O úžitku viery, kap. 7, s. 350

Ján Cassian (419–430 n. l.)

Vincenc z Lerins (okolo roku 434 n. l.)

Sokratesova Cirkevná história (cca 400–439 n. l.), kniha 3, kap. 16, s. 87, uvádza, že Apollinaris vysvetľoval evanjeliá.

Sokratova Cirkevná história (cca 400–439 n. l.), kniha 3, kap. 20, s. 89, spomína Židov, Mojžišov zákon a Krista v svätých evanjeliách.

Dôkazy o heretikoch a falošných knihách

Enkratitský heretik Tatian (okolo roku 172 n. l.) napísal harmonizáciu štyroch evanjelií nazvanú Diatessaron, čo znamená „cez štyri“.

X Megethius (okolo r. 300 n. l.), ktorý sa sám označoval za stúpenca Marciona, vo svojej diskusii s Adamantiom uvádza, že odmieta štyri evanjeliá. Dialóg o pravej viere, prvá časť, kap. 1, s. 36

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) cituje Matúša 5,23–24 tak, ako to uvádza Pán v evanjeliách. Komentár k Malachiášovi, kap. 2, s. 410

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) cituje Marek 10,2–9 ako „slová Pána v evanjeliách“. Komentár k Malachiášovi, kap. 2, s. 412

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) naráža na Lukáša 11:42 ako na „slová v evanjeliách“. Komentár k Ozeášovi, kap. 5, s. 63